500. výročie bitky pri Moháči: Slovensko na 160 rokov uvrhnuté do bojov s Turkami (Historický špeciál)
Presne pred 500 rokmi, 29. augusta 1526, sa odohrala jedna z najvýznamnejších udalostí strednej Európy, a teda aj Slovenska. Za tri najdôležitejšie historické míľniky, ktoré uzatvárajú éru stredoveku a ohlasujú prichádzajúci novovek, historici považujú Kolumbove „objavenie“ Ameriky v roku 1492, začiatok Lutherovho hnutia reformácie v roku 1517 a vojenský stret stredoeurópskych síl s osmanskou armádou pri Moháči v roku 1526. Po zdrvujúcej prehre sa uhorský štát rozpadá. Územie Slovenska sa na 160 rokov ocitá priamo na frontovej línii s Turkami, čo na vlastnej koži tvrdo pociťuje niekoľko generácií jeho obyvateľov.
Zrodenie novej veľmoci
Koncom 13. storočia sa kmeň Osmanov zjednocuje v oblasti Anatólie v dnešnom Turecku a postupne sa dostáva až pod hradby Konštantínopolu. Krok po kroku dobýva okolité územia, nová ríša sa rozpína až do Bulharska a Grécka.
Konštantínopol, niekdajšie najväčšie mesto sveta, funguje ako osamotený ostrov uprostred osmanského územia. V roku 1453 osmanské delostrelectvo však dokáže jeho obranu definitívne prelomiť. Na troskách centra Východorímskej ríše vzniká impérium, ktoré bleskovo expanduje.
Mesto sa premenuje na Istanbul. Za prvých 50 rokov svojej existencie je Osmanská ríša už prítomná na Balkáne, obsadzuje celé pobrežie Čierneho mora, južný Kaukaz a dnešnú ľavobrežnú Ukrajinu.
Ako Osmani postupujú cez Balkán, dostávajú sa do konfrontácie s Uhorským kráľovstvom. V roku 1456 dochádza k prvému obliehaniu Belehradu, kde sa vyznamenáva Ján Huňady, otec neskoršieho uhorského kráľa Mateja Korvína, a Osmanov zdrvujúco poráža.
V nasledujúcich rokoch Osmani svoju pozornosť zameriavajú na výboje v severnej Afrike a Ázii, avšak aj na Uhorsko to ešte niekoľkokrát skúsia. Ich cieľom je Viedeň a ďalší postup na západ na územie dnešného Nemecka.
„Celebrita“ verzus dobyvateľ
V druhej polovici 15. storočia osmanským útokom dokáže účinne vzdorovať počtom menšia, ale veľmi dobre vycvičená armáda kráľa Mateja Korvína. Ten však nemal priameho mužského potomka, a tak sa po jeho smrti na uhorský trón po dohode so šľachtou dostáva Vladislav II. z rodu Jagelovcov, známy pod prezývkou „kráľ dobrze“.
Počas jeho panovania sila armády slabne a silnejú vnútorné konflikty v monarchii. Po Vladislavovi sa pozície ujíma jeho syn Ľudovít II. Jagelovský. Práve na neho padne zodpovednosť postaviť sa mimoriadnemu súperovi.
Popularizátor vojenskej histórie Andrej Žiarovský v analýze moháčskej bitky vtedajšieho uhorského vládcu opisuje skôr ako „celebritu“ než ako sebavedomého vojvodcu.
Na druhej strane Osmanskej ríši velí sultán Süleyman I – jeden z najschopnejších ľudí svojej doby. Akonáhle sa v roku 1520 dostane do čela ríše, opäť upriami pozornosť na Uhorsko. Osmani začnú z uhorského územia po kúskoch odkrajovať.
V nasledujúci rok dobývajú Belehrad a v roku 1525 začínajú chystať ťaženie do Uhorska. Rozhodujúca bitka sa koná 29. augusta 1526 pri mestečku Moháč dnes ležiacom na území Maďarska blízko chorvátskych a srbských hraníc.
Rozhodujúca bitka
Na moháčskom poli sa zhromaždila na jednej strane uhorská armáda v počte okolo 20 000 mužov. Keďže kráľ Ľudovít II. Jagelovský bol pomerne mladý, vojsku velili jeho radcovia, hlavným veliteľom bol kaločský arcibiskup Pavol Tomori.
Uhorská armáda bola početne menšia. Jednotkami zo Sedmohradska s 8 000 až 13 000 mužmi prispel aj vojvoda Ján Zápoľský. Chorvátsky gróf Krištof Frankopan doplnil armádu 5 000 mužmi.
Keďže Ľudovít bol nielen uhorský, ale aj český kráľ, dorazili tiež vojaci z Čiech. Na pomoc uhorskej mnohonárodnostnej armáde prišiel 1500-členný kontingent z Poľsko-litovského štátu. Prítomní boli tiež žoldnieri z Talianska, Španielska, Nemecka či Srbska. Celé vojsko malo dokopy 25 000 až 30 000 mužov a okolo 50 kanónov.
Podľa Žiarovského išlo o slušnú armádu. Reči o tom, že Uhorsko pritiahlo na bojové pole s chatrnou armádou, označil za legendu. „Problémom bolo jej staromódne vedenie. Oni do tej vojny tiahli ako na rytiersky turnaj,“ skonštatoval.
Osmanská armáda mala odhadom trojnásobnú presilu: 55 000 až 70 000 mužov a 200 kanónov. Tvorili ju vojaci z celého územia vtedajšej ríše – od Alžírska až po Irán.
Technický pokrok bol jednoznačne na strane Osmanov. Precízne zvládnutou manipuláciou s delami a puškami elitným oddielom janičiarov dominovali na bojiskách ako v Európe, tak aj v Afrike a Ázii.
Samovražedný útok
Štýl stredovekého európskeho boja spočíval v tom, aby sa o celej bitke rozhodlo jedným zdrvujúcim úderom. Hlavný veliteľ uhorskej armády Tomori zvolil ofenzívnu taktiku, na čo nestihli reagovať uhorské kanóny, ktoré ostali mimo dostrelu hlavného bojového poľa. Naopak, jeho vojaci sa ocitli presne pred hlavňami tureckých diel.
„Keď na ľavom krídle zaútočil Perényi (jeden z uhorských veliteľov), popri ňom nasledovala ťažká jazda pod velením Tomoriho, ktorá napochodovala rovno pred kanóny janičiarov. Za tri hodiny bolo po bitke,“ vylíčil kritickú situáciu Žiarovský.
Osmanské kanóny doslova rozstrieľali uhorské elitné jednotky. Na bojisku bolo približne 18 000 padlých. Navyše uhorský kráľ sa pri úteku utopil, keď mu pri páde z koňa do potoka znemožnilo jeho brnenie vyplávať.
Koniec uhorského štátu
Padol kráľ, šesť biskupov, dvaja arcibiskupi, celá dvorská kancelária a 500 príslušníkov vysokej šľachty, ktorí tvorili snem, a vlastne vytvárali celú uhorskú politiku. „Večer 29. augusta uhorský štát ako taký prestal existovať. To bol koniec,“ skonštatoval historik Karol Kulašik.
„Uhorsko prišlo v bitke o veľkú časť svojich spoločenských a cirkevných elít, medzi ktorými nechýbalo 27 magnátov, medzi nimi napríklad spišský župan Juraj Zápoľský, vysokí predstavitelia cirkvi, medzi nimi napríklad hlavný veliteľ Pavol Tomori, ktorý bol arcibiskupom, či ostrihomský arcibiskup Ladislav zo Salky, a okolo 500 ďalších šľachticov. Tých, ktorí nezomreli v boji, Osmani popravili,“ ozrejmil archeológ Tomáš Michalík.
Okrem smrti takmer celej armády si konflikt podľa odhadov vyžiadal okolo 100-tisíc životov civilistov – na tú dobu mimoriadne vysoké číslo. Zachránil sa vyššie spomínaný veliteľ Perényi a s ním aj uhorská koruna, keďže počas bitky bol jej strážcom.
Dnešné Turecko pokladá bitku pri Moháči za najväčšie víťazstvo svojej histórie. Sultán Süleyman ešte hodný čas neveril, že sa mu naozaj podarilo za 3 hodiny zlikvidovať celé uhorské vojsko, a tak nepostupoval ďalej.
Očakával ďalší odpor. Ten však neprichádzal. Nakoniec sa v roku 1529 pohol smerom na Viedeň a jeho vojská pokračovali v dobývaní ďalších uhorských území. Potom, čo Osmani obsadili Budín a Ostrihom, začali prepadávať slovenské oblasti.
Vlna migrácie na naše územie
Pôvodné Uhorské kráľovstvo sa po zdrvujúcej porážke rozpadlo na tri časti. Prvou bolo takzvané kráľovské Uhorsko nachádzajúce sa na väčšine územia dnešného Slovenska a na západe Maďarska.
Druhou bolo Sedmohradské kniežactvo, ktoré sa stalo vazalským štátom Osmanskej ríše. Tretia podstatná časť Uhorska s Budínom a Ostrihomom sa stala pevnou súčasťou územia Osmanskej ríše. Nové status quo vydržalo viac než 150 rokov.
Dokopy dve tretiny pôvodnej rozlohy Uhorska boli obsadené Osmanmi. Územie, ktoré nedokázali Osmani obsadiť, bolo z veľkej časti dnešné Slovensko. Sem aj utekali obyvatelia z južných častí Uhorska ovládaných Osmanmi.
Došlo tak k výraznému zaľudneniu. Na Slovensko neutekali len ľudia z dnešného Maďarska. Prišli tiež desiatky tisíc Chorvátov, ktorí hlavne na západnom Slovensku tvorili minimálne 10 % obyvateľstva. Svedectvom sú dodnes chorvátske mená s príponou -ič, ktoré na Slovensku máme, a tvrdé nárečie v juhozápadnej oblasti krajiny.
Územie dnešného Slovenska sa stáva centrom Uhorska
V roku 1529 preživší uhorskí šľachtici v Bratislave odhlasovali, že uhorská koruna sa spojí s rakúskou. Trón tak získal Ferdinand I. z rodu Habsburgovcov. Od tohto momentu Habsburgovci vládli rakúsko-uhorskej monarchii nepretržite až do konca prvej svetovej vojny v roku 1918.
Snem sa z Budína musel presunúť a zasadal v Trnave, Bratislave alebo Košiciach. Odhlasoval finančné prostriedky na obranu územia, ktoré sa zachovalo. Zdanili sa mestá a dokonca aj šľachta – čo bolo do tej doby niečo nepredstaviteľné.
Podobne sa z Ostrihomu muselo premiestniť sídlo arcibiskupa, ktoré sa po novom nachádzalo v Trnave. Korunovačným mestom a od roku 1536 formálne aj hlavným mestom Uhorska sa stala Bratislava.
Ťažké časy
Zdrvujúcou porážkou sa Slovensko, Dalmácia, Chorvátsko, Podkarpatská rus a časť Rakúska dostali do priamej konfrontácie s Osmanskou ríšou a Turkami. Vzniklo tzv. permanentné nebezpečenstvo.
Osmani sa pokúšali hranicu posúvať ďalej a pravidelne podnikali výpady do slovenských oblastí. Z nášho územia boli pod priamou správou Osmanskej ríše napríklad Hlohovec alebo Rimavská Sobota. Tunajšie kresťanské obyvateľstvo platilo zvýšenú daň a nemohlo mať zbrane.
„Z daní, ktoré sa Osmanom platili buď v naturáliách, alebo v peniazoch, nemožno zabudnúť aj na akúsi „daň v deťoch“. Podrobené územia museli odvádzať určitý počet detí, ktoré boli neskôr na území Osmanskej ríše vychovávané na elitných bojovníkov, takzvaných janičiarov. Títo boli často považovaní za krutejších než samotní Osmani,“ vysvetlil Michalík.
V Rimavskej Sobote v časti Sobôtka bola postavená najsevernejšia mešita v Európe, ktorú si moslimovia sami vybudovali.
Bez ľútosti
Krajina bola v neustálom nebezpečí, nachádzala sa v nepretržitej vojnovej pohotovosti. Náležité kroky k vtedajšej situácii začal robiť aj štát. Vydal napríklad nariadenie, že ľudia, ktorí chodia na pole, musia ísť vždy minimálne dvaja, najlepšie však piati, z čoho minimálne jeden musí mať strelnú zbraň.
Tento stav trval vyše 150 rokov. Obyvatelia po celom Slovensku boli vojensky organizovaní a tvorili akési polovojenské milície. Rozhodujúcu úlohu pri obrane nášho územia zohrávali vojenské pevnosti v Komárne a Nových Zámkoch.
„Spočiatku nájazdmi najviac trpeli oblasť Poiplia, dolného Považia a Pohronia. Niektoré oddiely však prenikli až do okolia Piešťan,“ vysvetlil Michalík.
Osmanská ríša podľa Kulašika priniesla do vojny prvok, na ktorý dovtedajšia Európa nebola zvyknutá. Keďže vojna sa viedla v mene rozširovania viery, nemoslimovia boli nepriatelia, ktorým Osmani neustúpili v ničom. Hlavným záujmom Osmanov pri výbojoch bolo získať vojnovú korisť a najmä získať ľudí, ktorých by mohli predať do otroctva.
„Napríklad v roku 1530 pri jednom vpáde na Slovensko, to je presne spočítané, bolo odvlečených do otroctva 30-tisíc ľudí. Čo sú neskutočné čísla,“ poznamenal Kulašik.
V slovenskej literatúre tieto časy (trochu neskoršie obdobie) spomína napríklad Samo Chalupka v básni Turčín Poničan. Konkrétne nájazd na obec Poniky z roku 1663. (Chalupkova báseň vyšla o 200 rokov neskôr v roku 1863.)
„Ten prepad bol rýchly, trvalo to možno 3-4 hodiny. Po skončení o dva dni tam prišiel štátny úradník, ktorý spísal škody a mŕtvych. Úradník vykázal, že chýba 318 ľudí. Z toho 200 bolo odvlečených a 118 zabitých. Prežilo celkom 6 ľudí, ktorým sa podarilo schovať. Toto bol systém vojny, ktorú Osmanská ríša viedla. To bolo niečo, čo bolo dovtedy v Európe nepredstaviteľné,“ opísal Kulašik.
Podobné nájazdy sa mohli diať aj počas obdobia oficiálnych prímerí, ktoré Habsburgovci s Osmanmi v tom čase uzavreli niekoľko. Pokiaľ sa výpadu nezúčastnilo viac než 3000 ľudí a nemali so sebou delostrelectvo, považovalo sa to len za pohraničnú potýčku a nie za porušenie mierovej zmluvy. Kulášik dodáva, že podľa dobových prameňov sa niektorí odvlečení obyvatelia nášho územia našli až v Maroku.
Karta sa obracia
V roku 1683 dosiahla Osmanská ríša svoj historicky najväčší územný rozmach. Centrum mala v Istanbule na území terajšieho Turecka. Ovládala celú severnú Afriku (celé pobrežie Stredozemného mora, Egypt, Sudán) celý Balkán, väčšinu dnešného Maďarska, časť Rakúska, časť južného Slovenska, oblasť okolo Čierneho mora, Arabský polostrov a zasahovala až do Perzie (dnešný Irán).
Osmanský sultán bol ochrancom svätých miest islamu – Jeruzalema, Mekky a Mediny – a hlavou veľkej časti vyznávačov islamu.
Zlomový bod predstavuje osmanské neúspešné dobývanie Viedne, po ktorom nastáva výrazný zvrat. Víťazstvo spojených síl Svätej aliancie z 11. septembra 1683 započalo fázu postupného znovudobývania uhorských území a postupného vytláčania osmanského hegemóna z Európy.
V roku 1685 habsburské vojská pod vedením Karola Lotrinského dobyli poslednú osmanskú pevnosť na slovenskom území v Nových Zámkoch. Po sérii víťazstiev získali Habsburgovci späť takmer celé Uhorsko so Sedmohradskom.
Mier bol uzavretý 26. januára 1699 v srbskom meste Sriemske Karlovice. Následne prichádza k ďalšej vlne migrácie avšak opačným smerom. Nastáva posun obyvateľstva zo Slovenska smerom na znovudobytú „dolnú zem“.
Povedzte nám svoj názor! Vaša spätná väzba nám pomáha prinášať témy, ktoré vás zaujímajú.