Etický výcvik: Kone vždy reagujú okamžite na zmenu k väčšej jemnosti. Priateľstvo nemôže byť založené na arogancii a egoizme (Rozhovor)
Lenka Čanakyová vedie výcvik koní, pričom trénuje a motivuje nielen zvieratá, ale aj ich majiteľov. Zároveň na sociálnych sieťach informuje o faktoch, radách a tipoch, ktoré vďaka vlastným skúsenostiam posúva ďalej. Lenka zastáva názor, že nie všetko, čo kedysi obsahoval výcvik koní, možno považovať za správne. Počas svojich tréningov kladie dôraz na slobodu, voľnosť a predovšetkým zodpovednosť a priateľský vzťah medzi koňom a jeho majiteľom, čo vedie k budovaniu dôvery.
Epoch Times Slovensko: Venujete sa výcviku koní iným spôsobom. Čo to znamená a čo všetko zahŕňa výcvik u vás?
Lenka Čanakyová: Výcvik u mňa zahŕňa to, čo kôň alebo jeho majiteľ potrebujú, s dôrazom na tréning s minimom tlaku. Pracujem individuálne a k cieľu idem postupom, aký je pre konkrétneho koňa najvhodnejší. To znamená, že nehľadiac na to, čo mám koňa naučiť, vždy je pre mňa prioritou jeho psychická pohoda. Kone učím, že sa na človeka môžu spoľahnúť a práca – či už zo zeme, alebo zo sedla – nemusí byť stres, šikana ani fyzická sila.
Keď učím dvojicu (majiteľa s koňom), nehovorím iba poučky a rozkazy, čo robiť a nerobiť, ale vždy vysvetľujem aj prečo. Beriem to ako poslanie pomôcť majiteľovi porozumieť koňovi a naučiť ho jemnosti. Výsledky sa dostavia hneď. Kone reagujú okamžite na zmenu k väčšej jemnosti.
K takejto schopnosti ste sa nedostali okamžite. Ako vyzerali vaše začiatky a prečo ste sa rozhodli ísť práve týmto smerom?
Všetky základy som sa naučila na svojich koňoch. Mala som veľkú výhodu, že v začiatkoch fungovania našej farmy mali u nás ustajnené kone menej skúsení ľudia alebo úplní začiatočníci. V tom čase som už mala v sedle odjazdené nejaké kilometre, tak mi ich kone často zverili do rúk. Nenazvala by som to hneď výcvikom, ale mala som príležitosť pracovať s rôznymi koňmi a mala som čo odovzdať aj majiteľom.
Predtým, ako som verejne ponúkla trénovanie koní, som si neverila. Veď ma nikto nepozná, nemám na stene desiatky stužiek ani poháre z pretekov. Klienti sa však začali ozývať sami, a tak sme s otcom začali stavať nové ohrady na výcvik koní. To ma motivovalo a urobila som si profil na Instagrame tak, aby niekomu pomohol aj na diaľku. Kapacitu na tréning nemám veľkú, ani by som to vo veľkom robiť nechcela, no vpred ma hnala predstava, že by som vedela odovzdávať skúsenosti aj na diaľku. Keď som kedysi hľadala odpovede, nemala som sa na koho obrátiť, preto ma veľmi teší, že môžem niekomu pomôcť vyriešiť problém, ktorý som predtým mala aj ja.
Ako sa vaša farma rozrastala v priebehu rokov?
Tím sa v podstate budoval sám. Ako čas plynul, zvieratá pribúdali. Na začiatku všetkého stál môj otec, ktorý si presťahoval stolársku dielňu na miesto, kde už jedenásty rok sídlime, a cez telefón kúpil koňa. Mala som 11 rokov a moje skúsenosti sa opierali len o jazdecké letné tábory a pár mesiacov nepravidelnej dochádzky k súkromníkovi. Tento unáhlený a nedomyslený krok ma spojil s ryšavým plnokrvníkom Ludvíkom. Bol to na duši zranený 14-ročný valach po dostihovej kariére. Pochopiteľne, že sme si nerozumeli a nevedela som ako naňho. V tom čase som dochádzala k súkromníkovi, kde som sa učila základy westernového jazdenia a narodila sa tam hnedá kobylka s hviezdou na čele Lussy.
Padlo rozhodnutie, že rodičia Ludvíka predajú a na dvanáste narodeniny dostanem túto kobylku. Inzerát bol už uverejnený a vtedy sa vo mne niečo pohlo. Akási túžba porozumieť Ludvíkovi a dosiahnuť to, čo moje vtedajšie vzory Tanja Riedinger a Kája Křemelová. Cválať na koni bez uzdečky, učiť ho cirkusové kúsky a skákať cez prekážky bez sedla – to bol môj sen. S Ludvíkom sme si k sebe našli cestu a Lussy sa s ním čoskoro zoznámila v jednej ohrade: odvtedy počet našich koní už len narastal. Keď ich bolo päť, už sme príchod ďalšieho koňa tak neprežívali a každý nový kôň sa rýchlo začlenil do rodiny.
Kone trénujete bez zubadla a vo voľnosti… Ako tomu rozumieť? Do akej miery sa váš prístup líši od bežného výcviku?
Definujme si, čo znamená bežný výcvik. Ja ním označujem najčastejšie praktiky a metódy trénerov z rôznych odvetví jazdeckého športu, kde sa hľadí na výkon za čo najkratší čas a nie na etický prístup a spokojnosť koňa. Cieľom je kôň, ktorý sa vždy podvolí a „nemá názor“. Hrubé zaobchádzanie s oťažami, vyväzovacie oťaže a remene, ostré pomôcky, rolovanie hlavy alebo vynútená hlava dole za zástierkou uvoľnenia. V práci zo zeme je to zase neadekvátna agresivita a zastrašovanie.
To je presne to, čo odsudzujem, neuznávam a nechcem tomu byť nijakým spôsobom podobná. Mojou najväčšou výhodou je, že skoro všetko, čo viem, ma naučili kone. Kôň mi vždy dal najavo, že niečo robím zle, a ja som sa učila neignorovať to, ale naslúchať. Stále som v sebe mala túžbu rozumieť koňom viac, chápať ich reč a priblížiť sa ich úrovni jemnosti. S koňmi pracujem aj vo voľnosti, samozrejme, len takej, akú bezpečnosť umožňuje. To znamená, že koňa nikdy nepustím len tak na poli, vzhľadom na riziká, ktoré by som nevedela ovplyvniť. V mojom prípade teda ide najčastejšie o voľnosť vo výbehu, na jazdiarni, ohradenej lúke alebo hocikde v našom areáli, kde mám istotu, že nič nehrozí.
S bezzubadlovým jazdením som začala veľmi skoro. Prvý sidepull (bezzubadlová uzdečka) som dostala na Vianoce od mamy. Vygooglila som si, že sa na tom dá jazdiť, a už som ani nehľadala ďalšie možnosti. Povedala som si, že Lussy obsadnem práve takto. Uvedomovala som si, že ešte nemám dosť jemnú ruku, a mala som rešpekt pred jazdením so zubadlom na koňovi, ktorý ani len netuší, že niečo ako zubadlo existuje. Keď to fungovalo s Lussy, začala som tak pracovať aj s Ludvíkom a neskôr som rovnako obsadla Charlieho. Proti zubadlu nič nemám a občas ho využívam aj vo výcviku. Bezzubadlové jazdenie je mojou vášňou a hlavným záujmom, ale nie podmienkou.
Aký je váš názor na prístup „tak sa to robilo vždy“?
Vo westernovom svete je to napríklad „ródeo obsadanie“, keď sa kôň osedlá a vypustí do kruhovej ohrady, kde ho nechajú panikáriť, kým sa neunaví a nepochopí, že sa sedla nezbaví. Kôň ostane stáť, akceptuje svoju bezmocnosť a nechá so sebou manipulovať relatívne v pokoji. Vyväzovacie oťaže ako prostriedok k uvoľneniu koňa, ostrejšie zubadlo, uväzovanie na Parelliho ohlávke, ak si kôň nesie traumu z uväzovania – nemajú nič spoločné s etickým prístupom k zvieraťu ani s psychickou pohodou koňa. To, že sa to tak robilo vždy, neznamená, že je to správne.
Aké výsledky prináša váš slobodnejší výcvik?
Jedným zo znakov, že to robím dobre, je fakt, že moje kone nič len tak nerozhodí – a sú to rôzne plemená aj vekové kategórie. Sú nekonfliktné, pokojné a vyrovnané nielen kdekoľvek so mnou, ale aj v stáde. Samozrejme, to nezávisí iba odo mňa, ale aj od množstva iných faktorov. Keď je v stáde agresívny jedinec, neznamená to, že šikanuje len tak z nudy. Takýto kôň je veľmi nevyrovnaný a z mojej skúsenosti je to často spôsobené tým, ako s ním človek zaobchádza. Rovnako tak dominantné kone, veľmi submisívne a podobne. Keď dominantného koňa naučíte nechať sa viesť alebo submisívneho koňa dáte do pozície, keď rozhoduje, odráža sa to aj v ich prirodzenom prostredí medzi koňmi. Tvrdím, že povahu koňa tvorí a výrazne ovplyvňuje človek. Človek vie do veľkej miery ovplyvniť to, či je kôň flegmatický a vyrovnaný, alebo je plný energie, ktorú nevie spracovať a využiť správnym smerom.
Ako vám dá kôň najavo, že nemá dostatok slobody? Ako sa to prejavuje?
Ak sa rozprávame o výcviku, prejavuje sa to hlavne neochotou a odmeranosťou. Kôň je vypnutý, rezignoval a funguje ako robot. V takej chvíli je očividné, že kôň sa necíti dobre. Pravdepodobne je to vina človeka, ktorý stojí pri ňom. Tieto kone nevyhľadávajú spoločnosť človeka, spravia, čo musia a nič navyše, nemajú iskru v oku. Potom sú tu však aj kone „s názorom“, ktoré sa len tak ľahko nevzdajú a prejavujú nespokojnosť s prístupom drsnejšie.
Čo robíte, aby sa kôň počas výcviku cítil slobodne? Ako to dosahujete?
Každého koňa učím, že je preňho výhodné nasledovať ma a nič mu nehrozí. Vždy riešim situáciu tak, aby ostal v bezpečí a nevytváram naňho zbytočný tlak. Najprv vytvorím vhodné podmienky nato, aby sa slobodne rozhodol tráviť so mnou čas, až potom mám naňho nejaké nároky a presúvame sa do fázy samotného výcviku. Dnes už mám zručnosť v načasovaní zvýšenia a uvoľnenia tlaku, takže to ide veľmi rýchlo. Kôň je otvorený všetkému, čo od neho chcem, a nebojí sa spraviť chybu, pretože vie, že ho nikdy nepotrestám za to, že nechápe.
Väčšinu času tvoria pauzy, odmeny a pochvaly. Kôň vie, že nemusí panikáriť, rieši situácie s chladnou hlavou, pokojne, a preto ide všetko veľmi rýchlo a prirodzene. Najdôležitejším pravidlom je pokora. Vždy hľadať chybu a nedostatky v sebe. Kôň nič nerobí len tak, vždy na niečo odpovedá. Nebrať koňa ako otroka a menejcennú bytosť, ale ako svojho priateľa a partnera. Priateľstvo nemôže byť založené na arogancii a egoizme.
Niekto by si mohol myslieť, že ak dáte koňovi voľnosť, výcvik nebude veľmi úspešný. Dá sa vôbec dosiahnuť výsledok bez pevnej ruky?
Paradoxne to funguje presne naopak. Čím väčšiu voľnosť koňom dáte, tým väčšiu váhu má ich voľba byť s vami. Keď dáte koňovi možnosť povedať nie, musíte sa snažiť, aby ste mu stáli za jeho áno. A keď za to stojíte, máte vyhraté.
S akými koňmi sa z vašej skúsenosti pracuje najťažšie? Funguje to rovnako ako pri psoch, že niektoré plemená sú učenlivejšie?
Tento rebríček nehodnotím podľa plemena, ale podľa psychického stavu, v akom sa kôň nachádza. Ochotu spolupracovať ovplyvňuje človek. Kôň, ktorý zažil týranie alebo bol dlhodobo utláčaný, si drží odstup, má strach dôverovať a niektoré jedince sa dokonca bránia agresiou. Je však jedno, či ide o poníka, plnokrvné temperamentné plemeno alebo mohutného ťažného koňa. Rolu hrá to, ako veľmi to človek predtým pokazil a ako veľmi sa zviera uzavrelo do seba.
Keď sa bavíme o mladých, nepokazených koňoch, záleží to najmä na prístupe, aký človek zvolí. Je mi vlastne ľúto, že aj dnes sú stále populárne predsudky o plemenách, ktoré vôbec nemusia platiť. Anglické plnokrvníky sú odsudzované pre ich temperament, aký si zvyčajne držia po dostihovej kariére. Kone vyradené z dostihov sú často psychicky zdeptané a majú kopec zdravotných problémov. Ťažné kone sú zasa označované za tupé a necitlivé, ale za to môže u daného jedinca opäť iba človek.
Čo sa týka poníkov, to je samostatná kapitola. Obľúbená veta koniarov znie: „Všetko pod 140 cm je zlo.“ Poník sa však nerodí s talentom na hryzenie ľudí. Nestretla som sa ešte s koňom, ktorý by nebol učenlivý. Plemeno má váhu v tom, ako kôň reaguje, ale rozhodne nie takú veľkú ako vzorce správania naučené skúsenosťami s človekom.
Pod každý výcvik sa podpisuje aj vzájomná dôvera medzi cvičiteľom a koňom. Čo je najdôležitejšie pri vytváraní tohto vzťahu?
Aby vám kôň úprimne dôveroval, musíte mu dokázať, že za to stojíte. Na to neexistuje návod ani konkrétny cvik. Je to vec každodenného kontaktu. Od okamihu, keď vás kôň zbadá vo výbehu, až po moment, keď od neho na konci dňa odchádzate, vás pozorne sleduje a vyhodnocuje vašu schopnosť byť vodcom. Vodca nie v zmysle generál, ale v zmysle mentor a učiteľ, ten múdrejší a skúsenejší, ktorého sa oplatí nasledovať. Kone sú lovené zvieratá s hlboko zakorenenými pudmi a sú stále v strehu. Ich najväčšou slabinou je zostať osamote, preto je pre nich život v stáde taký dôležitý. Keď z neho koňa beriete preč, musíte spĺňať kvality stáda, aby sa s vami cítil bezpečne.
Ďakujeme za rozhovor!
Váš názor nás zaujíma! Pomôžte nám zlepšovať obsah hodnotením tohto článku.