Inšpirácie

Slovenka Bea o živote v Andalúzii: temperament miestnych, ich humor aj kuchyňa si ju získali (Rozhovor)

Španielska Andalúzia je v očiach Slovenky Bey špeciálnym miestom so stále veselými, temperamentnými ľuďmi a ich atypickým zmyslom pre humor. Život na juhu Španielska začala spoznávať ešte ako študentka vysokej školy a časom si osvojila tamojší životný štýl, mentalitu aj pestrú kultúru. Sama priznáva, že po 7 rokoch v Andalúzii sa na ňu nalepil nielen humor, ale stále viac obľubuje aj stredomorskú kuchyňu či miestne oslavy. V rozhovore sme s ňou bližšie rozobrali to, ako vníma trochu hlučnejších domácich, ako ju Andalúzania prijali ako cudzinku a nezabudli sme nahliadnuť ani do andalúzskej kuchyne so známou lokálnou polievkou.   

Epoch Times Slovensko: Andalúzia je často označovaná za dušu celého Španielska, čo určite potvrdia aj mnohí dovolenkári, ktorým sa tam podarilo stráviť nejaký čas. Pôsobí Andalúzia rovnako aj na domácich? Vy už prakticky tiež patríte k jej stálym obyvateľom… 

Bea: Neviem, či je Andalúzia práve dušou Španielska, ale skôr by som povedala, že má veľmi výrazný charakter a históriu v rámci celej krajiny, a preto aj z pohľadu cudzincov pôsobí ako to pravé Španielsko, resp. stvárňuje stereotyp, ktorý sa o ňom vytvoril. Paradoxne, Španieli z iných autonómnych oblastí vôbec nepovažujú Andalúziu za dušu Španielska, každý sa skôr hlási k svojej kultúre. Známi sú tým najmä Baskovia a Katalánci. Ja som žila už na viacerých miestach v Španielsku a vnímam to asi rovnako. Každý región je niečím iný a výnimočný. Nevedela by som vypichnúť len jeden a označiť ho za to pravé Španielsko, aj keď Andalúzia má špeciálny charakter.

V čom konkrétne?

Ak by som to mala povedať jedným stereotypným slovom, tak asi temperamentnosťou. Nie že by ostatní Španieli nemali túto vlastnosť, ale tu je všetko ešte o stupeň (alebo niekoľko stupňov) viac – sviatky, oslavy, architektúra, štýl obliekania, teplota v lete. Napríklad, vidieť procesie sôch Ježiša Krista a Panny Márie počas Veľkej Noci a oddanosť miestnych týmto tradíciám, je zážitok aj pre neveriaceho. A okrem toho, Andalúzia je najväčšia autonómna oblasť v Španielsku, dokonca väčšia než celé Slovensko. Je zaujímavé vidieť aj rozdiely medzi jednotlivými provinciami, napr. taký Sevillčan z vnútrozemia si veľmi zakladá na svojom výzore a dodržiavaní tradícií, zatiaľ čo v Malage  alebo v Cádize stretnete na pláži ležérnejších a uvoľnenejších ľudí so svojským humorom.

Vás za andalúzskym životom priviedli práve tie rozdiely, ktoré robia túto oblasť jedinečnou? 

Popravde, skoro vôbec. Síce tu žijem už 7 rokov, Andalúzia pre mňa nikdy nebola vysnívané miesto na život ako pre iných ľudí. Môj odchod zo Slovenska bol vtedy postupný. Študovala som španielčinu a angličtinu na vysokej škole a jedno leto som sa rozhodla ísť robiť au-pair do Španielska. Táto skúsenosť mi dosť zmenila pohľad na život a chcela som sa, samozrejme, raz vrátiť. Neskôr som mala možnosť ísť na študijný pobyt aj na pracovné stáže. Hľadala som možnosti, ako zostať v Španielsku, pretože som sa tu cítila dobre a páčilo sa mi, že som vedela hovoriť ich jazykom. Bude to znieť ako klišé, ale v Andalúzii som zostala bývať, pretože som si tu našla partnera. 

Ako sa vám vtedy darilo zvyknúť si? 

Moja prvá skúsenosť v Andalúzii bola stáž počas leta v Córdobe, kam som sa o rok neskôr vrátila na dlhšiu dobu, pretože som si našla prácu ako učiteľka angličtiny v jazykovej škole. Myslím si, že som si zvykla celkom rýchlo, nikdy som nemala problém adaptovať sa v zahraničí. Spoznala som vtedy aj môjho terajšieho priateľa a už to išlo samo, najmä v spoločnosti jeho rodiny a kamarátov. Jednak som si osvojila miestny slovník, a po istej dobe dokonca miestny prízvuk v španielčine.

A miestne tropické teploty?

Na vysoké teploty si nezvykne asi nikto, ale, našťastie, je to len otázka niekoľkých týždňov v lete. Zvykla som si v tom zmysle, že 37 stupňov je pre mňa už celkom okej v porovnaní so 44. To leto sa dá len „pretrpieť“ s klímou vo vnútri, alebo najlepšie strávením dovolenky na Slovensku. Ale musím spomenúť, že počas stáže v Córdobe som bývala v byte bez klímy a prežila som. 

A ešte keď k tým teplotám pridáme hluk miestnych, na ktorý natrafíme asi všade… Na Európanov vraj pôsobia aj nezdvorilo. Z čoho to vyplýva?

Hluční sú určite. Stačí, ak idete do reštaurácie na obed a hneď máte okolo seba 95 decibelov. Ale nemám pocit, že by boli nezdvorilí. Naopak, povedala by som, že mnohí Andalúzania, ako čašníci a obsluha, sú oveľa príjemnejší a milší než tí na Slovensku. To isté platí pre predavačky v obchode, ktoré vás oslovia až priveľmi familiárne ako “guapa”, “cariño” alebo “amor” (fešanda, miláčik alebo láska). Toto mi v začiatkoch prišlo dosť úsmevné. Tie dojmy môžu vychádzať skôr z toho, že sú naozaj temperamentní a neexistuje tu niečo ako osobný priestor. Niekto zo strednej alebo severnej Európy to môže považovať za nezdvorilé správanie, najmä ak neovláda jazyk.

Vy im ale bez problémov rozumiete, dokonca aj napriek prízvuku. Čím sú vo vašich očiach autentickí a unikátni? 

Tým, že život berú skôr s humorom a akousi vynaliezavosťou. Sú veľmi žoviálni, majú svoj typický zmysel pre humor, ktorý dýcha človečinou. Pre mňa sú určite výnimoční v tom, ako si udržiavajú svoje tradície aj napriek 21. storočiu a ako sa vedia zabávať. Toľko jarmokov a osláv (ferias), ktoré sa tu konajú za rok, by ste inde hľadali len márne. V podstate by sa dali prirovnať k východniarom na Slovensku. Ostatní Španieli ich majú za hlúpych, lenivých a smejú sa z ich prízvuku, ale sú to tvrdo pracujúci ľudia, ktorí vždy trpeli chudobou. V starých španielskych filmoch je stereotypný Andalúzan vyobrazený ako stále veselý človek, ktorý rád vtipkuje a zabáva všetkých naokolo, ale je to taký “pobretico”, teda nemá ani halier. 

Ako sa pozerajú na vás ako na cudzinku? S akými reakciami a názormi ste sa stretli?  

Andalúzania, tak ako aj mnohí iní Španieli, sú k cudzincom väčšinou veľmi otvorení a vážia si najmä, ak sa viete dohovoriť po španielsky. To je pre nich úprimná radosť. Hneď sa zaujímajú o to, odkiaľ ste, a keď poviete, že zo Slovenska, tak si nevedia presne vytvoriť názor, pretože našu krajinu natoľko nepoznajú. Pri mne ich vždy skôr zaskočí moje meno, pretože sa volám Beáta a v španielčine toto slovo znamená niečo ako svätá, pobožná, čo určite nie som. Potom vidia moje priezvisko a už im je to jasné. Čo sa týka názorov na cudzincov, tak tie sa dnes už veľmi rôznia, hlavne kvôli zvýšenej migrácii a turizmu v Španielsku, ale zostáva pravdou, že Španieli sú veľmi otvorený národ.

Takže ste už jeho súčasťou? 

Samozrejme, že človek sa vždy bude cítiť ako cudzinec aj po mnohých rokoch, ale myslím, že dnes sa viem cítiť už viac ako miestna. Niektorí ľudia nevedia hneď povedať, či som cudzinka, pretože počujú môj prízvuk. Ak idem do inej provincie, tak ma automaticky považujú za niekoho z mesta Córdoba, kde žijem. Mám tu partnera aj priateľov, takže to beriem už ako môj domov. Nemôžem povedať, že by som si úplne obľúbila flamenco alebo býčie zápasy, dokonca ani oslavy Veľkej noci do takej miery ako miestni, ale v rámci možností som určite zapadla. Navštevujem rôzne kultúrne akcie, v reštaurácii si často dám miestne jedlo a viem zavtipkovať s rovnakým humorom ako miestni. Niečo sa už na mňa totiž aj nalepilo.  

Aj andalúzsky stereotyp? 

Jeden stereotyp, ktorý mám naozaj rada, je posedávanie vonku na kaviarenskej terase s nealkom alebo malým pivom (tzv. caña). V Andalúzii je to snáď šport, najmä cez víkendy, keď sa mesto preplní ľuďmi a doslova sa nemáte kam posadiť, pretože väčšina reštaurácií má už rezervované miesta. Andalúzania zatvárajú vonkajšie terasy, iba ak vážne leje alebo fúka ohromný vietor. Totižto, keď je v decembri 19 stupňov a svieti slnko, tak pri tapas alebo obede vedia presedieť a debatovať aj 5 hodín. 

Na andalúzsku kuchyňu ste si tiež zvykli podobne rýchlo?  

Musím priznať, že aj keď sa stále zaujímam o to, čo sa deje na Slovensku a sem-tam si pozriem aj slovenskú televíziu, čo sa týka jedla, už som si osvojila stredomorskú kuchyňu. Zdá sa mi pestrejšia a niekedy aj menej náročná na prípravu, ale mám mamku, ktorá rada posiela balíky a vždy jej napíšem zoznam niekoľkých vecí, ktoré tu nekúpim. 

Čo také tam nezoženiete? 

Najviac mi chýbajú slovenské cukrovinky – keksíky a čokoládové tyčinky. Pred Vianocami mi zvykne mamka poslať údené koleno a nejaké klobásky na poriadnu kapustnicu, alebo perníkové korenie a domáci med. Čo sa týka bryndze, tá mi až tak nechýba, ale zopár ich mám vždy v mrazničke. Ďalej mi veľmi chýbajú smotanové jogurty alebo kyslá kapusta. Už dvakrát som si cez zimu skúsila urobiť kvasenú kapustu v sude a bolo to určite lepšie ako kupovaná tu v supermarkete.

Všimla som si, že ste okúsili aj prípravu tradičných andalúzskych jedál. Úprimne, asi najviac ma zaujala polievka salmorejo cordobés – známe lokálne jedlo. Ako ste ju zvládali pripraviť? 

Táto polievka pripomína niečo ako gazpacho, čo je tiež andalúzska paradajková polievka, ale salmorejo je oveľa hustejšie, pretože obsahuje chlieb. Pozostáva zo zrelých mäsitých paradajok, olivového oleja, vínneho octu, cesnaku, soli, korenia a miestneho chleba, ktorý sa nazýva la telera.  

Je to iný chlieb ako sa bežne predáva na Slovensku, pretože je upečený len z múky, vody, kvasníc a soli. Má veľmi jemnú bielu striedku a tvrdú kôrku. Tento chlieb sa používa po jednom alebo dvoch dňoch od kúpy, a preto sa namočí do vody, aby zmäkol. Príprava bola pre mňa celkom jednoduchá, pretože ingrediencie sa všetky spolu rozmixujú do krémovej konzistencie oranžovej farby. Podáva sa, samozrejme, ako studená tapa s kúskami jamónu a vareného vajca, najmä v lete, keď si telo žiada niečo jednoduchšie. No, a v Córdobe, mieste, kde salmorejo vzniklo, má dokonca svoju vlastnú uličku.

Ďakujeme za rozhovor!

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK