Ako som skúsil žiť 30 dní bez smartfónu (Špeciál)
Už som viac nebol pánom svojej pozornosti a chcel som ju späť.
Rozhodol som sa okolo polnoci. Vtedy som si všimol čas, keď som si pred spaním išiel na „pár minút“ prezrieť Instagram. Uplynuli takmer dve hodiny.
„Dosť!“ povedal som si po niekoľkýkrát a sľúbil som si, že si svoj život upracem.
Sociálne médiá boli len časťou problému. V daný večer som ešte skontroloval tri aplikácie na posielanie správ, päť spravodajských stránok, YouTube, živé športové výsledky a starý dobrý e-mail – všetky tri účty. Popri hľadaní správ, klebiet alebo videí s mačkami som počúval televíziu.
Už som viac nebol pánom svojej pozornosti a chcel som ju späť.
Tak som si kúpil tlačidlový vyklápací telefón, odložil smartfón do zásuvky a nastavil si svoje vnútorné hodiny na rok 2006 – rok pred tým, čo sa na pulty dostal iPhone.
Počas nasledujúcich 31 dní som čítal knihy, zapisoval si orientačné body pre cestu autom, zdokonaľoval si svoje schopnosti počúvania ostatných, pričom som prežil dva hlavné sviatky bez toho, aby som si doprial online hry.
Zážitok bol iný, než som si predstavoval. Zistil som veľa o úlohe smartfónu v mojom živote a o tom, ako pohlcuje obrovské množstvo mojej pozornosti.
A zistil som, že nie som sám.
Používanie smartfónu
Posledná vec, ktorú som so svojím smartfónom urobil, bolo zdieľanie fotografie môjho nového vyklápacieho telefónu na sociálnych sieťach a pokorné pochválenie sa mojím nadchádzajúcim odvážnym experimentom.
Priatelia mi takmer okamžite začali posielať správy. Ich zvedavosť prezrádzala, že po niečom takom tiež túžia. V skutočnosti sa zdá, že vzťah väčšiny Američanov k svojmu telefónu je prinajlepšom rozpačitý.
Podľa prieskumu Pew Research má smartfón viac ako 90 % Američanov. A tieto zariadenia konzumujú čoraz väčšiu časť našej pozornosti.
Podľa správy spoločnosti Harmony Healthcare IT z roku 2025 Američania strávia na svojich telefónoch v priemere 5 hodín a 16 minút denne. To je 14-percentný nárast oproti predchádzajúcemu roku. Takmer polovica (49 %) uvádza, že pociťuje závislosť od svojho telefónu. Ešte výpovednejšie je, že viac než polovica Američanov (52 %) uvádza, že chce skrátiť čas strávený na telefóne.
Američania používajú smartfón v priemere 5,25 hodiny denne
(Pozn. red.: Podobné údaje s podobným výsledkami o používaní smartfónov sú k dispozícii aj pre Slovensko a EÚ, hoci nie vždy v takom detailnom rozsahu ako v USA. Podľa najaktuálnejších dostupných predpovedí od Statista (z decembra 2024) dosahuje penetrácia smartfónov na Slovensku v rokoch 2024–2029 približne 97 % populácie. To znamená, že momentálne nepoužíva smartfón len okolo 3 % Slovákov. Globálne priemery (DataReportal, Exploding Topics) ukazujú, že ľudia v Európe trávia na mobile okolo 4–5 hodín denne, pričom čísla naďalej rastú.)
Pre rodičov s deťmi doma sú štatistiky ešte alarmujúcejšie. Podľa prieskumu Pew by približne 40 % amerických rodičov chcelo mať väčšiu kontrolu nad časom, ktorý ich dieťa trávi pred obrazovkou. Rovnaké percento uvádza hádky so svojimi deťmi v tínedžerskom veku o používaní telefónu. Dôvody, ktoré ľudia uvádzajú, prečo chcú obmedziť čas strávený na telefóne, do značnej miery odrážajú aj moje vlastné ciele – získať kontrolu nad svojím časom, zlepšiť svoje sústredenie, viac spať a zlepšiť si celkové zdravie.
S týmito optimistickými vyhliadkami som sa pustil do svojho mesačného skúšobného obdobia bez smartfónu.
Prvý týždeň: sústredenie
Počas niekoľkých prvých dní som inštinktívne bral telefón do rúk a pozeral sa naň. Niekedy počas prvého týždňa si môj mozog uvedomil, že neexistuje žiadna nádej, že uvidím notifikáciu zo sociálnych médií alebo motorkárske video od môjho brata. Tak som sa na mobil prestal pozerať.
Musel som písať textové správy na numerickej klávesnici, čo bolo pre mňa ako mučenie. Žiadne mémy a žiadne emotikony. Vrátil som sa k manuálnemu ťukaniu číslic – napríklad 555-666-555 pre „lol“. Stalo sa to tak zdĺhavé, že som začal odpovedať na správy telefonátom. Používal som svoj vyklápací telefón len na telefonovanie a na nič viac.
Keďže som nemal dôvod často sa pozerať na telefón, nieto ho ešte nosiť so sebou, nechával som ho ležať na stole, keď som bol doma a niekedy aj keď som išiel von. To ma oslobodzovalo a umožňovalo mi pozerať sa inde.
Všade, kam som išiel, som si všímal ľudí. V podstate každý zízal do svojho telefónu. Pozerali sa na svoje telefóny pri chôdzi, šoférovaní, jedle a rozhovoroch s priateľmi. Všetci sa tým zdali byť pohltení.
Pravdepodobne aj boli. V štúdii z roku 2023 publikovanej v časopise Nature výskumníci požiadali mladých dospelých, aby vykonali test sústredenia a pozornosti, a to v prítomnosti smartfónu a aj bez neho. Výsledok naznačil, že už samotná prítomnosť smartfónu v blízkosti znižuje mentálny a kognitívny výkon.
Bez smartfónu som sa cítil sústredenejší. Moja produktivita v práci sa zvýšila, doma som sa cítil viac v prítomnom okamihu.
2. týždeň: realita
Na začiatku tohto experimentu som si uvedomoval, že stále môžem robiť všetko, čo som robil na telefóne, pomocou notebooku – prechádzať sociálne siete, posielať správy a rýchlo vyhľadávať na internete. A to všetko som aj robil, avšak nebolo to rovnaké.
Mobilné telefóny sú prenosné spôsobom, akým notebooky nie sú. Naše telefóny berieme všade s nami. Sú vždy po ruke, ak nie priamo v ruke, hoci ich zriedka používame na telefonovanie.
Namiesto toho sa do nich pozeráme. Otvárajú nám okno do iného sveta, sveta obývaného nereálne atraktívnymi influencermi, ktorí ľahko získavajú našu pozornosť. Neustále sa s priateľmi rozprávame prostredníctvom textových správ, vďaka čomu sa zdajú byť prítomní. Počúvame nekonečné tirády v podcastoch, na spravodajských stránkach a na sociálnych sieťach. Sme svedkami všemožného hrubého správania.
Smartfóny nás pozývajú do alternatívnej reality, ktorá je proste neskutočná.
Žiaden z ľudí v mojom skutočnom živote nevyzerá ako influencer. Žiaden nie je taký vtipný ako mém. Ani jeden sa nevysmieva ľuďom, ktorí s ním v niečom nesúhlasia, žiaden sa nespráva zle na verejnosti a ani nikto nelieta súkromným lietadlom.
Ale v takomto svete žijeme vyše piatich hodín každý deň. A do istej miery to vnímame. Avšak táto falošná realita je tak zvláštne podmanivá, a to aj napriek tomu, že v nás vyvoláva závisť, znechutenie alebo hnev. Tento falošný obraz ovplyvňuje našu náladu a pohľad na svet. Vyvoláva v nás závisť a zároveň podozrievavosť voči ostatným.
Odpojenie sa od virtuálneho sveta v skutočnosti ľuďom pomáha cítiť sa lepšie, hoci sa to na prvý pohľad zdá ako strata.
Podľa správy Pew Research z roku 2024 približne 44 % amerických tínedžerov uviedlo, že bez telefónu pociťujú úzkosť. Napriek tomu 72 % z tých istých tínedžerov uviedlo, že sa cítia pokojne, buď niekedy, alebo často, keď nemajú pri sebe telefón.
Po týždni bez môjho telefónu som mal pocit, že opäť vidím skutočný svet.
3. týždeň: dosiahnutie limitu
Pocit novoty z používania vyklápacieho telefónu po pár týždňoch opadol. Hoci som sa cítil lepšie, začal som si uvedomovať, ako veľmi je náš každodenný život spätý so smartfónom.
Poštou som dostal papierový šek. Namiesto toho, aby som ho zaplatil online cez telefón, musel som sa odviesť autom a ísť osobne do banky.
V práci sa musím zalogovať do programu, v ktorom pracujeme. To si vyžaduje dvojkrokové overenie, pričom overovacia aplikácia je v mojom smartfóne.
Po tréningu som skúšal zadať svoje štatistiky do mojej fitness aplikácie, no zistil som, že to nie je možné urobiť cez laptop. Aplikácia je určená len pre mobilné telefóny.
Audioknihy, hudba, online nakupovanie, uložené trasy, rezervácie hotelov, letenky, kreditné karty, predplatné novín, všetky tieto veci som mal v telefóne. Nehovoriac o hodinách, časovači, kalkulačke, hlasovom záznamníku a fotoaparáte.
Samozrejme, stále si môžete kúpiť samostatné hodinky, MP3 prehrávače, GPS zariadenia, digitálne fotoaparáty a skenery. Ale naozaj som chcel byť natoľko „oldschoolový“?
V tom istom týždni som sa pripravoval na pracovnú cestu do Washingtonu, D.C. Budem pracovať z našej miestnej kancelárie, ale tiež budem aj dosť často v teréne. Je stále možné zastaviť taxík vo Washingtone len tak na ulici bez aplikácie? Ako by som mohol získať detailnú mapu ulíc? Koľko potrebných čísel a kontaktov by som si musel zapísať? A nemám ani tlačiareň.
Spočiatku som si myslel, že bude zábavné žiť, akoby sa písal rok 2006. No nebolo to tak. Svet sa zmenil viac, než som si uvedomoval.
A tak som si stanovil niekoľko pravidiel, aby som si uľahčil život bez toho, aby som ohrozil svoj experiment.
Svoj smartfón budem používať na veci, ktoré by som mohol robiť aj s iným elektronickým zariadením cez Wi-Fi, ako je napríklad počúvanie hudby a podcastov. Ale nebudem ho používať na textové správy, telefonáty ani na sociálne médiá. A okrem cestovania za prácou nebudem používať žiadne mobilné dáta.
Problém bol vyriešený, až na to, že som teraz mal druhé zariadenie, ktoré som musel sledovať.
V tejto spoločnosti je možné žiť bez smartfónu, hoci to robí len 9 % Američanov. Avšak vyžaduje si to úsilie. Uvedomil som si, že kvôli mojej práci a do istej miery aj kvôli môjmu vlastnému pohodliu sa po skončení mesiaca vrátim k smartfónu.
To ma trochu zarmútilo.
4. týždeň: príprava na návrat
Počas posledného týždňa som plánoval svoj návrat do mobilnej digitokracie. Ako si môžem udržať mentálnu a emocionálnu slobodu, ktorú som si užíval posledný mesiac, a zároveň sa opäť zapojiť do sveta mobilných technológií?
Jedna vec, ktorú som vedel s istotou, bola, že už nebudem smartfón nosiť všade so sebou ako väzenskú guľu na reťazi a neustále v ňom hľadať rozptýlenie alebo únik.
Stanovil som si tieto hranice, aby som to zabezpečil.
Z telefónu som vymazal aplikácie sociálnych médií. V skutočnosti som si zrušil aj účet na Instagrame, ktorý je najväčším žrútom času. LinkedIn a X zostávajú iba na notebooku, pretože sú užitočné pre moju prácu novinára.
Vypol som takmer všetky upozornenia a notifikácie. To mi umožňuje rozhodnúť sa, kedy sa na telefón pozriem. Samozrejme, stále zvoní a mám upozornenia na textové správy.
Večer zapínam režim Nerušiť. Smartfón je tak obmedzený akceptovať hovory len od ľudí, ktorých som si dal na zoznam. Správy si môžem skontrolovať kedykoľvek.
Vypol som vibrovanie a všetky bzučania a kliknutia, ktoré vydáva telefón, aby upozornil na prichádzajúce hovory alebo notifikácie. Tichý režim je skutočne tichý.
Keď nepracujem, telefón je otočený displejom nadol a nabíja sa. Je ľahké ho ignorovať a menej lákavé nosiť ho stále so sebou.
Niekedy nechám telefón doma alebo v aute. Nepotrebujem ho na drobné záležitosti ako nakupovanie a nechcem ho ani pri spoločenských stretnutiach.
Experimentujem s farebným nastavením. Kolegyňa mi ukázala, ako jednoducho sa dá prepnúť obrazovka na čiernobielu. Zmena je pozoruhodná. Červené upozornenia už zrazu „nekričia“ o vašu pozornosť. Logá aplikácií sú menej lákavé a videá sú menej pútavé. Možno si to takto ponechám.
Niektorí priatelia sa ma pýtajú, či odporúčam vzdať sa smartfónu nadobro. Mám však podozrenie, že väčšina ľudí len chce dostať svoje používanie smartfónu pod kontrolu. Moja rada znie: skúste to, čo ja, ak máte chuť. Berte to ako krátkodobú diétu. Uvidíte, ktoré funkcie vám spôsobovali problémy a ktoré by ste chceli vrátiť späť.
Čo sa mňa týka, som rád, že som si mobilný detox vyskúšal. Rovnako ma teší, že som sa vrátil k smartfónu a prestal sa ním rozptyľovať – a že opäť môžem neobmedzene posielať otcovské vtipy svojej dcére.
Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times.
Váš názor nás zaujíma! Pomôžte nám zlepšovať obsah hodnotením tohto článku.