Dcéra Fidela Castra hovorí, že zmena režimu na Kube je už dávno nevyhnutná (Špeciál)
Revueltaová ušla z Havany v roku 1993 vo veku 37 rokov. Usadila sa v Miami, kde sa stala jednou z najvýraznejších kritičiek komunistickej vlády svojho otca.
Alina Fernández Revueltaová, dcéra bývalého kubánskeho vodcu Fidela Castra, ostro kritizuje komunistický režim, ktorý jej otec nastolil v roku 1959, a tvrdí, že Kuba potrebuje novú vládu.
Z Havany ušla v roku 1993 vo veku 37 rokov a usadila sa v Miami, kde žije skromným životom podobne ako ďalší kubánski exulanti.
Revueltaová, narodená v roku 1956, vyrastala v porevolučnej Havane ako súčasť privilegovanej revolučnej elity. Už od útleho veku si však začala uvedomovať realitu komunizmu a neskôr sa stala jednou z najotvorenejších kritičiek vlády svojho otca, ktorú opísala ako utláčateľskú.
„Pre mňa nastal čas na zmenu režimu už na konci 80. rokov,“ povedala Revueltaová v exkluzívnom rozhovore pre Epoch Times.
„V čase, keď Fidel Castro zomrel, sme si všetci mysleli, že jeho režim sa skončil, pretože to bola veľmi personalizovaná a paternalistická… narcistická vláda. Avšak prežila.“
Alina Fernández Revueltaová je dcérou Castra a havanskej prominentky Natálie Revueltaovej, s ktorou mal kubánsky revolucionár v polovici 50. rokov milostný pomer. Obaja boli v tom čase zosobášení s inými partnermi. Alina vyrastala so svojou matkou a nevlastným otcom. Až do svojich desiatich rokov nevedela, že jej biologickým otcom je Castro.
Hovorí, že ju dodnes prenasledujú spomienky na minulosť. Castra označuje priezviskom, nehovorí o ňom ako o svojom otcovi.
„Stala som sa disidentkou, myslím tým verejne, na konci 80. rokov. Mala som vtedy strach. Bála som sa o dcéru, že by sa jej mohlo niečo stať,“ hovorí Revueltaová.
Po desaťročia bola Kuba závislá od zahraničnej pomoci, predovšetkým zo Sovietskeho zväzu, ktorý až do svojho rozpadu v roku 1991 poskytoval krajine značné dotácie. Koniec sovietskej podpory viedol k dlhodobej hospodárskej kríze na Kube známej ako „špeciálne obdobie“.
Pre Revueltaovú toto obdobie znamenalo roky úplnej biedy bez elektriny, jedla a verejnej dopravy. Taktiež boli zatvorené školy. „Niektorí ľudia hovoria, že dnes je to horšie, ale v 90. rokoch to bolo strašné, naozaj strašné,“ spomína.
„Bola som na strane disidentov, takže to pre moju dcéru znamenalo akési dvojité bremeno. Bola v tom čase tínedžerkou a krajina práve prechádzala krízou, ktorú sme nazývali špeciálne obdobie.“
Keď sa Revueltaovej naskytla možnosť úteku, rozhodla sa odísť ako prvá. Svoju dcéru musela nechať na Kube, pretože nemala inú možnosť. Ušla s pasom španielskej turistky, ktorá súhlasila, že jej pomôže.
Najprv odcestovala do Španielska a následne získala politický azyl v Spojených štátoch prostredníctvom amerického veľvyslanectva v Madride. 21. decembra 1993 dorazila do americkej Atlanty.
O niekoľko dní neskôr navštívil Kubu reverend Jesse Jackson a získal Castrov súhlas na prepustenie Revueltaovej dcéry (a Castrovej vnučky), čo Revueltaová opísala ako „boží zásah“. Krátko nato sa s dcérou v Spojených štátoch stretla.
Prečo opustila Kubu
Zhruba od deviatich či desiatich rokov začala Revueltaová chápať, čo komunizmus a revolúcia skutočne znamenajú. Začalo sa to niečím, čo sa nazývalo „dobrovoľná práca“.
„Išla som za matkou a povedala som jej: ‚Nechcem chodiť na dobrovoľné práce,‘“ spomína Revueltaová. „Odpovedala mi: ‚To nejde, musíš tam ísť.‘“
Režim nútil Kubáncov vrátane detí vykonávať neplatenú dobrovoľnú prácu na podporu štátom riadenej ekonomiky. Väčšina prác prebiehala v poľnohospodárstve, najmä pri zbere cukrovej trstiny.
„Tak som zistila, že na Kube slovo dobrovoľné znamená povinné,“ opisuje.
Pre ňu to bola skorá lekcia o tom, ako dokáže komunistický režim manipulovať jazykom v prospech systému.
„Veľmi skoro som si uvedomila, že mi klamú,“ hovorí.
Približne vo veku desiatich rokov sa od matky dozvedela, že Castro je jej biologickým otcom. Dovtedy verila, že jej otcom je matkin manžel, významný kardiológ Orlando Fernández Ferrer. Vzhľadom na vtedajšie zákony v krajine si ponechala jeho priezvisko a neprijala Castrovo.
Nevlastný otec aj jej sestra opustili krajinu na začiatku 60. rokov.
„Už vtedy som teda musela do školských aj oficiálnych dokumentov písať, že mám v rodine zradcu,“ uzatvára.
Na Kube zostala s matkou, ale ich vzťah bol komplikovaný. Podľa Revueltaovej patrila jej matka k pôvodným architektom revolúcie.
„Bola pri tom od začiatku… už pri príprave revolúcie,“ podotýka Revueltaová.
„Bola sympatizantkou a veľmi, veľmi vernou poddanou kráľa,“ dodáva s odkazom na matkinu lojalitu voči Castrovi.
Zásadný zlom pre ňu znamenala kríza v Marieli v roku 1980. Takzvaný exodus z prístavu Mariel bol masovým odchodom obyvateľov z Kuby. Začal sa po patovej situácii na peruánskom veľvyslanectve v Havane, kde o azyl z dôvodu hospodárskej krízy požiadalo viac ako 10 000 Kubáncov. Castro následne otvoril prístav Mariel, aby ľuďom umožnil odísť.
Od apríla do októbra 1980 ušlo z prístavu Mariel do Spojených štátov približne 125 000 Kubáncov. Režim tých, ktorí odchádzali, označoval výrazmi ako gusanos (červy) a zradcovia.
Režim organizoval davy, ktoré odchádzajúcich zastrašovali a obťažovali. Revueltaová bola očitou svedkyňou týchto udalostí, čo v nej vzbudilo ešte hlbšie pochybnosti o vláde.
„Ľudia boli povzbudzovaní, aby tých druhých bili, kričali na nich, ponižovali ich a v niektorých prípadoch aj zabíjali – a to len preto, že chceli odísť z krajiny. Videla som, že režim takto s ľuďmi zaobchádza oficiálne, a bol to pre mňa veľký úder. Zlomilo ma to.“
V roku 2014 sa Revueltaová prvýkrát po 21 rokoch vrátila do Havany. Kubánske úrady jej povolili návštevu v nemocnici, kde ležala jej vážne chorá matka.
Odvtedy sa na ostrov už nevrátila, no rovnako ako mnohí kubánsko-americkí občania dúfa, že sa vráti po páde režimu.
Revueltaová už nie je v kontakte s členmi svojej rodiny vrátane strýka a bývalého vodcu Raúla Castra, ktorý má dnes 94 rokov.
„Jednou z najväčších kubánskych tragédií je, že toto šialenstvo rozdelilo rodiny tým najdrastickejším spôsobom. Ak ste nezdieľali rovnaké názory, stali ste sa nepriateľom,“ konštatuje. „Je to hrozné. Také to bolo od úplného začiatku.“
Čo bude ďalej?
Kubánska revolúcia sa začala v roku 1953 ako ozbrojené povstanie, ktoré nakoniec zvrhlo diktatúru Fulgencia Batistu. 1. januára 1959 prevzal moc Fidel Castro a čoskoro premenil Kubu na komunistický štát.
Viac ako tucet amerických prezidentov sa odvtedy snažilo kubánsky režim ovplyvniť, zmeniť alebo zvrhnúť. Spojené štáty zaviedli ekonomické embargo a sankcie už v roku 1960 a postupne ich sprísňovali. Medzi ďalšie kroky patrila neúspešná invázia v Zátoke svíň v roku 1961 za prezidenta Johna F. Kennedyho, vylúčenie Kuby z Organizácie amerických štátov a zákaz cestovania.
Potom ako americké sily 3. januára zajali bývalého venezuelského vodcu Nicolása Madura v Caracase a 28. februára podnikli útoky proti Iránu, americký prezident Donald Trump naznačil, že Kuba by mohla byť ďalšia na rade.
„Je to zlyhávajúci štát a bude ďalší na rade,“ povedal Trump novinárom 29. marca. „V krátkom čase skolabuje a my budeme pripravení pomôcť.“
Po zadržaní Madura Spojenými štátmi sa dodávky ropy na Kubu zastavili, čo uvrhlo ostrov do jednej z najhorších hospodárskych kríz za posledné desaťročie. Na ostrove vypukli rozsiahle protesty vyvolané častými výpadkami elektriny, vážnym nedostatkom potravín a obmedzeným prístupom k liekom.
Revueltaová však poznamenáva, že skutočná zmena priamo na Kube je v blízkej budúcnosti nepravdepodobná. Uvádza, že búchanie do hrncov a panvíc, protest známy ako cacerolazo, nebude na pád režimu stačiť.
Vysvetľuje, že komunistický systém zostáva hlboko zakorenený a moc je silne centralizovaná, pričom mnohí pôvodní predstavitelia sú stále pri moci, hoci niektorí už zomreli.
Po odchode z Havany sa Revueltaová stala odhodlanou bojovníčkou za slobodu svojej vlasti. V roku 1998 vydala pamäti Castro’s Daughter: An Exile’s Memoir of Cuba (Castrova dcéra: Pamäti kubánskej exulantky). Podotýka, že jej činnosť sa v priebehu rokov stretla v Spojených štátoch s určitým odporom.
Revueltaová sa nedávno podieľala na dokumente Revolution’s Daughter (Dcéra revolúcie), ktorý mal premiéru v Miami 10. apríla. V posledných rokoch sa médiám skôr vyhýbala.
„Mnoho, mnoho rokov som mlčala,“ zdôrazňuje. „Mala som pocit, že som povedala všetko, čo som povedať mala.“
Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times.
Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
Povedzte nám svoj názor! Vaša spätná väzba nám pomáha prinášať témy, ktoré vás zaujímajú.