Inšpirácie » Tradičné remeslá

Eliška vyrába dizajnové lopáriky: Moje najlepšie kúsky sú založené na niečom, čo by bežný stolár považoval za problém (Rozhovor)

Žiadna sériová výroba, žiadna drevotrieska ani plast. Len čisté prírodné drevo a originálne lopáriky, aké inde nenájdete. Eliška Kašparcová sa už roky venuje práci s drevom a vo svojej dielni Mystromy sa postupne vypracovala na jednu z najzaujímavejších remeselníčok v tomto odbore. Jej drevené lopáriky putovali do stoviek domácností ako elegantnejšia, trvácnejšia a zdravšia alternatíva k bežným plastovým a silikónovým kuchynským pomôckam.

Epoch Times Slovensko: Dnešná doba je plná alternatív prírodných materiálov vrátane surového dreva, pri ktorom sa môžeme stretnúť najmä s drevotrieskou. Skúsme sa najprv zamerať na hlavný účel dreva ako materiálu. Prečo sa ho oplatí uprednostniť pred rôznymi menej kvalitnými alternatívami? 

Eliška Kašparcová: Ja som odjakživa milovníčka dreva, vždy sa mi páčilo všetko spojené s drevom, takže pre mňa hrala vždy najväčšiu rolu estetika dreva. Prišlo mi neuveriteľné, aké má kresby a aké je jedinečné. Drevo ako materiál je veľmi vďačné, keď sa oň dobre staráme. To môžeme napokon vidieť aj na architektúre, ktorej súčasťou je drevo už tisícročia. A prečo sa ho oplatí uprednostniť? Hneď z niekoľkých dôvodov – má dušu, je čisté, prírodné a nie je plné lepidiel a ďalších nežiaducich zložiek, ktoré sa následne z daných predmetov uvoľňujú, ak sa bavíme napríklad o drevotrieske.

Vždy som drevo vnímala ako niečo veľmi kvalitné. Už odmalička som počúvala, že keď je niečo drevené, je to kvalitné – nábytok, doplnky, architektonické prvky. Drevo vnímam ako materiál, ktorý je neopakovateľný. Príde mi úžasné, že z dreva nikdy nevyrobíte tú istú vec dvakrát, pretože už nikdy nebude mať rovnakú kresbu, odtieň, štruktúru.

Čo pre vás znamená skutočne kvalitné drevo? Aké vlastnosti musí mať?

Bude to teraz znieť asi vtipne, ale podľa mňa sú na dreve najkrajšie práve jeho chyby. Väčšina mojich najlepších kúskov je založená na niečom, čo by bežný stolár považoval za problém – praskliny, spráchnivený stred, zaparenie. Skutočne kvalitný kúsok môže byť aj so spomenutými vadami. Mňa ale nikdy nebavilo pracovať s dokonalým drevom bez jedinej chybičky.

Vaša cesta k drevu začala počas štúdia na vysokej škole. Čo vás priviedlo k tomu, aby ste opustili kariéru v korporáte a venovali sa vlastnej drevárskej značke?

Hneď na začiatok musím povedať, že mojím snom vlastne nikdy nebolo pracovať v korporáte. Skôr som nevedela, čo po gymnáziu so sebou, a tak som išla študovať odbor geoinformatika so zameraním na trvalú udržateľnosť, to ma ale veľmi nenadchlo. Počas školy som začala vyrábať rôzne veci z dreva a pretože to malo fajn ohlas, vznikol koncept Mystromy a postupne sa to začalo vyvíjať.

Často hovoríte o udržateľnosti. Ako sa táto filozofia premietla do celého procesu výroby?

Slovo udržateľnosť som v spojitosti so značkou používala často, nie preto, že to znie atraktívne ako bio, eko alebo organic, ale preto, že som to robila naozaj od piky. Zháňala som lokálne drevo (väčšinou to schytal môj manžel, ktorý musel ísť niekomu rúbať strom). Ten strom sme potom museli naložiť, odviezť na pílu, nechať narezať, uskladniť, prekladať, aby sa dobre a voľne sušil, čo zaberie niekoľko rokov v prípade voľného sušenia alebo niekoľko mesiacov, ak ho dáte do sušičky. Potom sa musí každý kus nechať ohobľovať, zarovnať a až potom s ním môžem pracovať. Je to teda naozaj dlhý proces a stojí za ním veľké úsilie.

Z takého dreva potom chcete využiť maximum, preto z odrezkov, ktoré mi zostali z dosiek a väčších vecí, začali vznikať vázičky, aby som spotrebovala naozaj všetko. Veľmi ma to nadchlo, boli najrôznejších tvarov a veľkostí. Každá úplne iná. To, čo sa už nedalo spotrebovať ani na vázičky, sme potom používali na kúrenie v kachliach.

Práca s odrezkami je oveľa náročnejšia a mnohokrát mi napadlo, že sa mi to vôbec neoplatí, ale bolo mi to, samozrejme, ľúto. Jednoducho si to predstavte tak, že s väčším kusom dreva máte väčšie uhly, lepšie sa vám všade dostáva s brúskou, rašpľou alebo pílou. Keď robíte malú vec, horšie sa vám uchytí do svoriek, častokrát do malých záhybov nezájdete brúskou tak, ako by ste potrebovali. Bola to vždy detailná práca.

Vo vašej dielni vznikajú okrem iného aj kuchynské lopáriky a podnosy. Ako ste sa k tomuto sortimentu dostali?

Áno, kuchynská doska je jedna z najdôležitejších súčastí kuchyne. Čo lepšie použiť pri kontakte s potravinami než drevo? Prvý lopárik som vyrobila vlastne náhodou. Vtedy som pri jeho výrobe zistila, ako veľmi by sa s tým dalo experimentovať, a tak sa to stalo základom mojej dielne. Ja si lopáriky rada opieram o stenu kuchynskej linky. Je to ozdoba aj pýcha. 

Zatiaľ sme o lopárikoch hovorili len všeobecne. Aké typy drevených lopárikov vlastne poznáme?

Spravidla sú dva typy – krájacie a servírovacie. Ja som sa vždy zameriavala na tie servírovacie, pretože tam si človek môže dovoliť využiť aj vady dreva, ako sú praskliny, výbežky vetiev alebo môžem ponechať na boku kôru. Lopáriky som často aj opaľovala ohňom, vznikne tak zaujímavý čierny prvok. Ide tu hlavne o dizajn. To ale neznamená, že na lopáriku nemôžete krájať. Krájacie lopáriky sú ale väčšinou lepené z niekoľkých kusov. Potom existujú napríklad aj dosky na noky, ktoré vám vytvoria zaujímavú štruktúru, keď po nich prejdete cestom, alebo veľký vál na vaľkanie cesta.

Ako zvyknete upravovať povrch lopárikov, ktoré sú potom vhodné na krájanie? Ako dokážete povrch ochrániť pred čepeľou bez použitia umelých látok? 

Lopárik predovšetkým dobre vybrúsim jednotlivými hrubosťami brúsneho papiera, čím vznikne celistvá štruktúra a nižšia pórovitosť. Následne je potrebné lopárik dobre napustiť olejom vhodným na kontakt s potravinami. Na trhu je niekoľko olejov, ktoré sú na to priamo určené. Z domácich olejov spomeniem ľanový, ktorý je vhodný preto, že nežltne a nemá žiadnu špecifickú vôňu. Môže to byť aj frakcionovaný kokosový olej alebo včelí vosk.

Pre niekoho je funkčný lopárik lepený z viacerých kusov, aby sa predišlo krúteniu alebo prasknutiu dreva. Taký lopárik vydrží veľa a je fajn hlavne na krájanie. Ja ale lopáriky nelepím, vyrábam ich z jedného kusu, takže sa vyhnem používaniu lepidla, ktoré predstavuje ďalšiu neprírodnú zložku.

Aké vlastnosti musí mať kus dreva, aby z neho vznikol výrobok, na ktorý ste naozaj hrdá?

Kresba je to najdôležitejšie. Môžem z dreva vyrezať ten najzaujímavejší tvar, ale bez kresby to nebude ono. Najkrajšiu kresbu má orechové drevo, preto s ním pracujem najradšej. Tvary lopárikov si väčšinou nepripravujem dopredu, pretože sa chcem čo najviac prispôsobiť jednotlivým kusom dreva a vyrezať lopárik tak, aby som čo najmenej narušila jeho potenciál. Niektoré dosky dreva sú vhodné na veľký servírovací lopárik, pretože mi je napríklad ľúto do danej kresby zasiahnuť. Niektoré sú vhodné na párové lopáriky (lopáriky, ktoré do seba zapadajú tvarom). Takto vznikajú tie najlepšie tvary, pretože drevo si to určí samé.

V minulosti dominovalo bukové drevo – najmä na Slovensku. Čím bolo také ideálne? 

Bukové drevo je veľmi kvalitné a tvrdé, ale ja som s ním nikdy nepracovala veľmi rada, pretože je na mňa príliš mdlé. Väčšinou nemá kresbu a je veľmi svetlé. Lopárik z neho by bol ale kvalitný.

Kedysi drevené lopáriky nemali prakticky žiadnu konkurenciu, no dnes v obchodoch dominujú najmä silikónové alternatívy – sú lacnejšie, farebnejšie a praktickejšie na uskladnenie. Ako to vnímate?

Myslím si, že dnes sa to všetko vracia. Ľudia, obzvlášť mladí, sa už pozerajú na to, čo odkiaľ pochádza a rovnako, ako nechcú variť na nepriľnavom riade, ktorý je toxický, tak nechcú potraviny krájať na plastovom lopáriku, ktorý uvoľňuje škodlivé látky a pri krájaní vznikajú mikroplasty, ktoré sa dostávajú do jedla. Takže áno, podľa mňa je drevo v móde, vždy bolo a bude. V minulosti ľudia nemali na výber. Iné ako drevené lopáriky neexistovali a myslím si, že im to vôbec neprekážalo.

Silikónový riad má jednu výhodu, a to, že je prakticky bez údržby. Môžete ho dať do umývačky, nechať ležať v dreze, nemusíte sa o nič starať. O drevený lopárik sa starať musíte, ale nie je to nič hrozné. Stačí, keď ho raz za čas natriete ľubovoľným olejom – odporúčam ľanový.

Spomeniete si na svoje najnáročnejšie lopáriky, ktoré ste kedy vyrobili? 

Áno, istý čas som robila naozaj MAXI lopáriky, veľké skoro ako ja. Na jednom z nich bola zospodu prasklina. V takom prípade sa do dreva vytvorí tzv. mašlička, aby sa prasklina ďalej nerozchádzala. Ja som sa rozhodla, že tú mašličku vytvorím z epoxidovej živice a to bola naozaj veľká piplačka. Potom mi tiež vždy dali zabrať kusy z veľmi masívneho dreva, ktoré sa ťažko vyrezávajú do záhybov. 

Ďakujeme za rozhovor!

TIP na obnovenie lopárika:

Ak máte doma už vyblednutý a doškriabaný lopárik, poriadne ho umyte prípravkom na riad a nechajte dôkladne vyschnúť. Následne vezmite brúsku s brúsnym papierom so zrnitosťou 120 a lopárik prebrúste. Potom to isté zopakujte so zrnitosťou 240. Ak nemáte brúsku, môžete aj ručne. Z lopárika vyfúkajte prach a natrite ho jedným z vyššie spomenutých olejov a nechajte cez noc voľne schnúť. Ráno bude ako nový.

Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK