Nedeľa 21. júla, 2024
Štefan Luťanský (Foto: Čechoslováci v Gulagu)

Čechoslovák rusínskeho pôvodu utekal pred fašizmom. Skončil v pekle na zemi (1. časť)

Štefan Luťanský, Čechoslovák rusínskeho pôvodu, sa narodil na Podkarpatskej Rusi, kde vyštudoval a pracoval ako učiteľ. Potom čo Maďarsko zabralo časť jej územia, sa Luťanský zo strachu, že bude odvedený do maďarskej armády rozhodol utiecť do Sovietskeho zväzu, kde dúfal vo vysnívaný život bez vykorisťovania a neslobody. Namiesto toho však zažil krutú realitu režimu, ktorý jeho útek pred fašizmom zmenil na zápas o prežitie. O hrôzostrašných zážitkoch z väzníc, transportov a pracovných táborov známych pod skratkou GULAG rozpráva v knihe „Pečorlag. Útek do raja (1939 – 1942)“, ktorá vyšla po autorovej smrti.

Štefan Luťanský sa narodil 3. augusta 1916 v obci Volosjanka na Podkarpatskej Rusi. V Užhorode vyštudoval za učiteľa a následne pôsobil na obecnej škole v meste Volové (dnes Mižhirja). Podkarpatská Rus bola po prvej svetovej vojne súčasťou Československa. Potom, čo Maďarsko ako spojenec Nemecka zabralo po Viedenskej arbitráži časť jej územia, sa Luťanský aj kvôli svojej inklinácii k socialistickým myšlienkam dostal do pozornosti miestnej polície. A keďže nechcel narukovať do maďarskej armády, rozhodol sa v roku 1939 utiecť. Cieľom bola vysnívaná krajina.

„Medzi ľuďmi sa hovorí, ako sa žije v Rusku. Vraj je tam robotnícka trieda oslobodená od vykorisťovateľov, kapitalistov a statkárov, každý národ je tam slobodný, na školách učia deti vo svojom materinskom jazyku a každý človek tam má právo na prácu,“ opisuje svoje vtedajšie uvažovanie o mnoho rokov neskôr v autobiografickej knihe Pečorlag.

Luťanský v knihe spomína, ako sa spoločne s ďalšími utečencami dopočuli, že nemecko-sovietska hranica je menej strážená ako maďarsko-sovietska, a tak zvolili cestu cez Poľsko, v tom čase okupované nemeckou armádou. Tesne pred prechodom do Sovietskeho zväzu ich miestni varovali: „Prečo tam idete, dobrí ľudia? Nechoďte tam, vráťte sa domov, verte nám. Zavrú vás do lágrov, budete tam drieť a dajú vám len kúsok chleba, nič viac. Vráťte sa, pokiaľ je čas!“

Po prekročení hranice boli onedlho nájdení a zatknutí sovietskou pohraničnou strážou. Všetko prebiehalo v priateľskej atmosfére, hlavný pohraničník sa s nimi dokonca podelil o jedlo. Následne po utečencov prišli 2 nákladné autá, v ktorých už bol prítomný náčelník NKVD a ozbrojená stráž. Smerovali do väznice NKVD v meste Stryj. Keďže väznica bola preplnená utečencami, zastavili na konci mesta a zavreli ich do miestnej stodoly, kde sa stretli s ďalšími utečencami, najmä Poliakmi. Na druhý deň bol Luťanský transportovaný do väznice v Stryji. A tu nastali jeho prvé problémy.

Luťanskému našli pero so zlatým hrotom, ktoré vyšetrovateľ pokladal za jednoznačný dôkaz, že ide o zamaskovaného člena komunistami nenávidenej triedy mešťanov, tzv. „buržuja“. Neveril, že si ho mohol kúpiť z učiteľského platu. Ešte väčším problémom bola Luťanského ceruzka. V nej bola totiž vložená miniatúrna erotická fotografia. Vyšetrovateľ chcel vedieť presné meno nahej ženy, jej bydlisko a ďalšie podrobnosti. Luťanský nedokázal vysvetliť, že ceruzka sa za pár drobných dá kúpiť u neho doma riadne v obchode. Opakovane ho počas dňa a noci predvolávali k výsluchu, aby prezradil identitu osoby na fotografii. 

Po pol roku v Stryji nasledoval presun v dobytčom vagóne do väznice v Kirovohrade. Tam pokračovali ešte tvrdšie výsluchy, násilie, zatváranie do skrine na celý deň, atď. Raz v lete 1940 bol Luťanský vyvedený na dvor kirovohradskej väznice, kde sa na slnku škvarili stovky väzňov. V tieni väznice stál stôl s hromadou vyšetrovacích spisov a traja muži suplujúci riadny súdny proces.

„Kto raz spoznal túto strašnú inkvizičnú trojku, ten na ňu nikdy nezabudne.(…) Tieto súdy majú plné ruky práce hlavne preto, že likvidujú niektorých straníckych funkcionárov a rôzne kontrarevolučné centrá,“ spomína v knihe Luťanský. Súd tvorili náčelník NKVD, náčelník väznice a stranícky funkcionár. Postupne vyvolávali väzňov, preverili si ich totožnosť a vyniesli rozsudok. Luťanskému za špionáž a ilegálne prekoročenie hraníc vymerali 5 rokov nútených prác v pečorlagskom GULAGu.

Po rozsudku boli väzni odvedení do veľkých ciel, kde boli na seba natlačení, aby sa ich vošlo čo najviac. „Mysleli sme si, že tam zostaneme len do večera a potom, že nás rozdelia do menších ciel, ale to sa, bohužiaľ, nestalo. […] Studený betónový kameň podlahy, na ktorý sme nakoniec predsa len zaľahli, aby sme si aspoň trochu odpočinuli a zdriemli si, chladil ako ľad. Po týždni väzenia v tejto cele sme všetci mali hrozné bolesti v kĺboch, v ramenách i rukách a boli sme neustále roztrasení zimou. […] v noci sme sa k sebe tisli ako zvieratá,“ opisuje Luťanský. 

Na presun väzňov do odľahlých miest, kde neviedli žiadne komunikácie, sa používali lode. Do Pečorlagu na severe Ruska v republike Komi sa museli dostať z prístavu v Archangeľsku. „Až neskoro popoludní vyrazil z Kirovogradu zvláštny vlak skladajúci sa z asi päťdesiatich dobytčákov smerom na sever a viezol živý náklad otrokov, lacných pracovných síl, bezmenných rojkov, ktorí mali doplniť preriedené rady zmorených, vysilených i mŕtvych väzňov z predchádzajúcich transportov. Tábory, čiže koncentráky na severe sú nenásytné a strašné. Pohltili by všetkých nezamestnaných z celej Európy a ešte by tam ostalo dosť miesta,“ vykresľuje Luťanský. 

V Archangeľsku prestúpili do plavidla a zamierili cez Biele a Barentsovo more okolo ostrovov Novej zeme na rieku Pečora. V lodi bola úplná tma a ľudia čo najviac natlačení jeden vedľa druhého. Počas nekonečnej plavby postupne každého postihla morská choroba. Loď do veľkej miery obsluhovali väzni odsúdení za menšie priestupky. 

Luťanský spolu s ďalšími zajatcami zo Západu budili počas cesty mimoriadny záujem u kriminálnikov cestujúcich s nimi. Napriek tomu, že ich osobný majetok bol po konfiškáciách, osobných prehliadkach zo strany NKVD alebo kvôli výmenám za jedlo prakticky nulový, stále mali napríklad kvalitnejšie oblečenie, obuv a pár osobných vecí ako lyžicu, misku alebo trocha potravy, na rozdiel od kriminálnikov zo Sovietskeho zväzu. 

Kriminálnici sa k veciam snažili dostať vo dne v noci rozličnými podvodmi, násilím alebo krádežou, alebo tak, že ponúkali platenú ochranu. „Neustále húpanie lode a začínajúca morská choroba donútili každého, aby sa natiahol. Niekto zaspal, a tým dal príležitosť svorkám zlodejov všetkých kalibrov k činu. Veci, ktoré trestanci nosili so sebou a nemali ich na sebe, si spravidla dávali pod hlavu v domnení, že odtiaľ ich nikto neukradne. Omyl! Nepočítali sme s drzosťou tunajších zlodejov a s ich dlhou praxou či dôvtipom,“ popisuje Luťanský drsné spôsoby na lodi. 

V osade Narjan-Mar na severe pri ústí Pečory do Barentsovho mora sa nachádzal prvý tranzitný tábor. Tu boli väzni naložení na menšie lode a vydali sa po rieke ďalej smerom na juh okolo ďalších desiatok trestaneckých kolónií. Nedostatočná hygiena, choroby, na pitie voda z rieky, slabá strava a útoky kriminálnikov mali za následok niekoľko úmrtí. Potom, čo konečne dorazili do cieľa, boli rozdelení do skupín. 

Luťanský bol s ďalšímí stovkami osôb zaradený do kolónie číslo 38. „Každý bol sklamaný, pokiaľ veril náčelníkovi, že tu nájde baraky, vodu a kuchyňu. Nesklamal sa ten, kto ničomu takému neveril. Tam, kde mala byť kolónia č. 38, je len veľká lúka uprostred tajgy. O tej lúke vedenie vedelo a vybralo ju na postavenie nového tábora,“ spomína Luťanský na príchod do GULAGu.

V tábore približne polovicu osadenstva tvorili Poliaci, ale boli tam aj stovky ľudí z Podkarpatskej Rusi. Luťanského skupina mala za úlohu na zelenej lúke vybudovať tábor číslo 38 a následne pripraviť podložie pre budúcu železničnú trať. Keď boli po niekoľkých mesiacoch hotoví, situácia sa opakovala. Stovky väzňov sa opäť vydali na pochod tajgou. „Šťastne sme dorazili na nejakú veľkú lúku. Uprostred nej vidíme zatlčený kolík a na ňom drevenú tabuľu, na ktorej roztrasenými písmenami stojí: Kolónia číslo 47,“ spomína Luťanský v knihe Pečorlag.

A tak opäť začali stavať tábor a potom základy pre železničnú trať. Vykácali stromy, vyčistili miesto od parezov a kmeňov, vyviezli humus a drť. Z guľatín položili cestu pre autá, ktoré tu neskôr mali voziť materiál. Po Luťanského skupine mala prísť iná. Tí mali stavať samotnú trať, pokladať koľajnice, budovať kanály a mosty. 

Práca na úsekoch železničnej trate z Kotlasu do Vorkuty bola namáhavá a nekonečná. Pracovalo sa až 16 hodín denne. Kto nepracoval dostatočne dobre, bol mu upretý prídel jedla. „Vedúci dohliada na každého, ako pracuje, s ohryzenou ceruzou zapisuje na drevenú tabuľku, či splnil normu alebo nie. Podľa toho dostane zajtra ráno prídel chleba. Niekto viac ako pol kila a niekto menej, iba sto gramov,“ vykresľuje Luťanský systém denných prídelov. 

Spravidla ten, kto raz dostal jedla menej, už nedokázal podať výkon, aby sa vrátil na pôvodný prídel. Takí väzni boli prezývaní „dohasínajúci“, ako keď v pahrebe dohasínajú uhlíky. Bolo len otázkou času, kedy zomrú.

Zdroje:

Štěpán Luťanský – Pečorlag

Jozef Hajko – Krvavá cesta do raja

Adam Hradilek – Perzekuce uprchlíků z území Podkarpatské Rusi do SSSR v letech 1939–1945 (Diplomová práca)

Čechoslováci v Gulagu

Mečislav Borák – České stopy v Gulagu

Prečítajte si aj