Domov, Názory » ROZHOVORY

Politológ Štefančík: Obávam sa, že Vízia 2040 skončí v koši. Pre politikov je ľahšie zdieľať nenávistný status než riešiť problémy (Rozhovor)

Ako bude vyzerať Slovensko o 14 rokov? Odborníci zo Slovenskej akadémie vied pripravili dokument Vízia 2040: Cesta ku kvalitnejšiemu životu, ktorý krajine ukazuje smer, no zároveň veľmi otvorene hovorí o jej súčasnom nelichotivom stave. Demografia, odchod talentov, slabé investície do vedy či tabuizovaná migrácia patria medzi problémy, ktoré podľa politológa Radoslava Štefančíka už nemožno odkladať.

Epoch Times Slovensko: Ako veľmi potrebuje Slovensko víziu a prečo?

Radoslav Štefančík: Slovensko potrebuje víziu vždy. Krajina by mala vedieť, kam smeruje. Nemalo by to byť o tom, že v každom volebnom období príde iná vláda, zmenia sa priority a preferencie politických strán.

Je dôležité povedať, že Víziu 2040 nepripravili politické strany ani politickí lídri, ale Slovenská akadémia vied. Predpokladám teda, že do nej dala to najlepšie, čo vo svojich radoch má. Keď sa odborníci zhodnú na tom, kam by malo Slovensko smerovať a kde by sa mohlo nachádzať v roku 2040, je to mimoriadne dôležité.

Ešte dôležitejšie však je, aby sa tejto vízie držali aj politické strany. Dokument je mimoriadne kritický k aktuálnej situácii, no zároveň poukazuje na problémy, ktoré nie sú otázkou jedného volebného obdobia, ale viacerých.

Je Vízia 2040 dobrá vízia pre Slovensko?

Určite áno. Sú v nej pomenované dôležité aktuálne problémy, ktoré nie sú vždy reflektované v politickom diskurze. Je preto dobré, že na ne niekto upozorní.

Bude však záležať od politikov, do akej miery túto víziu preberú do svojich programov, budú sa jej držať a dosahovať ciele, ktoré si stanovila.

Vízia 2040 vznikala ako nezávislý, nadstranícky a nadrezortný dokument, pričom sa do jej prípravy zapojili stovky expertov. Prináša niečo zásadne nové?

Už samotný dokument je nový, pretože si ho vláda SR nechala vypracovať. Aj pán prezident Pellegrini svojho času povedal, že na Slovensku chýba vízia.

Jednotlivé body viac-menej reflektujú aktuálnu situáciu a problémy, ktoré nemá iba Slovensko, ale prakticky celý svet vrátane Európskej únie. Nie všetky sa však odrážajú v politickom diskurze.

Pre politikov je oveľa jednoduchšie zavesiť nenávistný status na sociálnu sieť a získavať tak voličov, než riešiť napríklad demografickú krízu alebo racionálne a bez emócií pristupovať k migračným procesom.

Pozitívne je, že vízia reflektuje aj umelú inteligenciu. V klasických politických debatách však veľa riešení možných či potenciálnych problémov, ktoré jej používanie prináša, nevidíme.

Slovensko dostáva ročne desiatky stratégií, koncepcií a reformných odporúčaní od Európskej komisie, OECD, NBS, Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, NKÚ, SAV či ďalších odborných inštitúcií. Zvyčajne končia v zásuvke. Prečo by mal byť osud Vízie 2040 iný?

Obávam sa, že ju čaká podobný osud ako všetky predchádzajúce strategické dokumenty, a to minimálne z dvoch dôvodov. Prvý je, že Robert Fico sa od nej akoby dištancoval. Na jednej strane povedal, že vláda si nechala takýto dokument pripraviť, zároveň však naznačil, že je to dokument, ktorým by sa mala riadiť až nasledujúca vláda.

Ani by som sa mu nečudoval, pretože vízia je mimoriadne kritická k aktuálnej situácii na Slovensku. Keď sa pozrieme, kto od roku 2000, respektíve od roku 2006, vládol a spravoval veci verejné, väčšinu zodpovednosti nesie práve strana Smer. Ona určovala podmienky a smer, ktorým sa Slovensko uberalo.

Druhým dôvodom je, že Robertovi Ficovi sa akoby nepodarilo získať pre túto víziu predstaviteľov iných politických strán. 

Je to súčasť stranícko-ideologického súboja. Na druhej strane je dôležité, že víziu pripravili odborníci nezaťažení straníckou či ideologickou orientáciou. Bolo by preto dobré, keby si k nej odborníci a politici naprieč celým straníckym spektrom sadli a povedali si, čo je pre túto krajinu dôležité.

Prečo Slovensko nezavádza tak potrebné reformy?

V prvom rade preto, lebo reformy prinášajú výsledky až po určitom čase. Málokedy vidíme ich úspech bezprostredne. Druhá vec je, že reformy často bolia a sú ekonomicky náročné. Túto náročnosť pociťuje občan, a preto sa jej obáva.

Politici sa potom boja robiť reformy, pretože vedia, že môžu stratiť voličov. Keď sa pozrieme na dve vlády Mikuláša Dzurindu, reformná bola hlavne tá druhá. Vidíme, ako Mikuláš Dzurinda skončil – na Slovensku potom zvíťazil populizmus.

Populistom je jednoduchšie kritizovať niečo, čo existuje, než prinášať efektívne riešenia. Politici, ktorí myslia na jedno volebné obdobie alebo na to, aby sa cez ďalšie voľby opäť dostali k moci, funkciám či vplyvu, preto reformné procesy zanedbávajú.

Na Slovensku navyše volič skôr sympatizuje s ľuďmi, ktorí ponúkajú jednoduché návody na riešenie mimoriadne komplikovaných problémov, pričom tieto riešenia často nefungujú.

Možno povedať, že Vízia 2040 je len ďalšia zo zástupných tém?

Tá vízia je kritická. Nie voči Robertovi Ficovi alebo jeho vláde, ale voči tomu, v akej kondícii sa Slovensko nachádza.

Pre Fica je skôr typické, že zástupnými témami sú posolstvá plné nenávisti, konšpirácií a hľadania nepriateľa. V tomto prípade však vnímam pozitívne, že v situácii, keď sa z vedcov často stávajú nepriatelia – napríklad pri diskusii o veterných turbínach a veterných elektrárňach –, si vláda dala takúto víziu vypracovať.

Lenže to je stále iba prvý krok. Druhým je vytvárať všetky predpoklady na to, aby sa vízia mohla napĺňať a aby sme sa do roku 2040 naozaj posunuli.

Otázne však je, kam sa môžeme posunúť o 14 rokov, keď uplynulých 16 rokov vládnutia strany Smer má skôr opačný trend, ako prezentuje táto vízia.

Jednou z najväčších výziev, ktoré dokument pomenúva, je starnutie populácie. Známa facebooková stránka Dáta bez pátosu však Vízii vyčíta, že si „megaproblém“ s demografiou, súvisiace dopady a vplyvy „ledva všíma“. Prečo nie je demografia hlavnou témou ani pre premiéra ani pre Víziu, keď počet a vek obyvateľov budú premennými, od ktorých bude závisieť schopnosť financovať zdravotníctvo, dôchodky, školstvo aj samotný štát?

Súhlasím s tým, že demografia je asi najväčšia výzva. Politici o nej málo hovoria, čo je smutné a až alarmujúce, pretože každá dobrá vláda sa týmto problémom zaoberá.

Keď sa pozrieme na rôzne štáty západnej Európy, obyvateľstvo vymiera. Vymiera aj obyvateľstvo Slovenskej republiky, pretože prirodzená reprodukčná schopnosť sa vytráca. Spôsobuje to množstvo ďalších problémov, v prvom rade v dôchodkovom systéme.

Je absolútne nezodpovedné, ak Robert Fico alebo niekto z jeho vlády torpéduje systém druhého piliera, do ktorého si obyvatelia šetria.

Na druhej strane som demografiu v dokumente videl a podľa mňa ju reflektuje. Starnutie obyvateľstva je uvedené ako výzva a dokument sa venuje aj migrácii – riadenej migrácii –, ktorá je jedným zo spôsobov, ako demografický problém riešiť.

Prečo ho Robert Fico nerieši? Nielen on, ale ani mnohé vlády pred ním. Je to problém, ktorého výsledky sa dostavia možno až o jednu dekádu. Nedá sa vyriešiť zázračným prútikom ani jedným opatrením. Treba systémový prístup a dohodovú politiku naprieč celým straníckym spektrom.

Je riešením demografického problému okrem prorodinnej aj systematická imigračná politika?

Dôležité je, že dokument používa výraz „riadená migrácia“ a ďalšie výrazy, ktoré hovoria, že k imigrácii by sme mali pristupovať koncepčne. Zjednodušene povedané, mali by sme si vybrať hrozienka z množstva migrantov, ktorí hľadajú nový spôsob života či nový domov.

Robert Fico je typickým antimigračným politikom. Jeho politici zo strany Smer dokážu tento problém veľmi zjednodušiť a zneužiť. Pamätáme si napríklad nedávne video Richarda Glücka, ktoré urobil v Ceute. Toto však nie je riešenie migrácie.

Keď sa pozrieme na vývoj počtu cudzincov s povoleným pobytom na Slovensku, vidíme, že práve počas vlád Roberta Fica ich počet mimoriadne rýchlo rástol, s výnimkou veľkej vlny, ktorá prišla po ruskom útoku na Ukrajinu.

Po vytvorení štvrtej vlády zároveň vidím snahu rozlišovať medzi takzvanou legálnou a nelegálnou migráciou. Jeho vláda vytvára podmienky na to, aby na Slovensko mohli legálne prichádzať pracovníci, ktorí tu pracujú a pomáhajú napríklad HDP alebo zmierňujú negatíva demografickej krízy.

Na politickom diskurze o migrácii mi však prekáža jeho populistický charakter. To, čo mi chýba, je otázka integrácie. Vidíme dokonca aj u Roberta Fica, že migrácia môže byť spôsobom, ako riešiť demografickú krízu alebo výpadok v pracovnom systéme. Stále však chýba diskusia o tom, ako týchto ľudí integrovať.

Bolo by naivné zopakovať chybu niektorých západoeurópskych štátov a myslieť si, že migranti časom odídu, takže sa touto otázkou nemusíme zaoberať. Je najvyšší čas začať diskutovať aj o integrácii. 

Integrácia predpokladá aj určitú mieru pochopenia zo strany domácich obyvateľov. Sme pripravení prijať týchto ľudí za „svojich“?

Nie. Slovenská spoločnosť na to nie je pripravená. Je na to viacero dôvodov.

Slováci nemajú za posledné desaťročia intenzívnu skúsenosť s imigrantmi. Neboli sme imigračnou krajinou. Do roku 1989 to bolo pochopiteľné, pretože tu boli zatvorené hranice a tých pár Vietnamcov s tým nič neurobilo. Do roku 2004, kým sme nevstúpili do EÚ, sme ani neboli typickou destináciou. Politické, ekonomické a sociálne podmienky neboli dostatočne pripravené na to, aby sme boli krajinou priťahujúcou imigrantov v porovnaní s mnohými štátmi západnej Európy.

Integrácia je obojstranný proces. Nestačí od imigrantov chcieť, aby sa prispôsobili, ale zároveň ich musíme aj prijať.

Tým, že politici na migrácii ťažia politický kapitál a získavajú voličov jednoduchými populistickými heslami, zároveň formujú sociálnu realitu. U mnohých Slovákov sa výraz migrant, imigrant či utečenec spája s niečím negatívnym. Pritom ešte pred rokom 2015 bol výraz migrant neutrálnym termínom, či už pre štatistikov, vedcov alebo výskumníkov. Dnes má negatívnu konotáciu.

Vízia 2040 hovorí o investíciách do ľudí, kvalitnom vzdelávaní, ekonomike s vyššou pridanou hodnotou a lepšom využívaní talentu. Ako vybudovať znalostnú ekonomiku, keď Slovensko dlhodobo stráca časť najtalentovanejších mladých ľudí a nedokáže ich motivovať k návratu?

To je jeden zo zásadných rozporov medzi dokumentom, ktorý pripraví skupina odborníkov, vedecká a výskumná elita na Slovensku, a politickými rozhodnutiami.

V tejto republike sledujem možno 30 rokov, ako každý hovorí, že chce investovať do vzdelávania, výskumu a vedy. Situácia je však alarmujúca a nemám pocit, že by to bola téma, ktorá by oslovila vládnucich politikov.

Ministerstvo školstva je často rezort, ktorý sa rozdeľuje až v nejakom treťom poradí. Často je to rezort, na ktorý niekto musí ísť, lebo už mu nič iné neostalo, a tak ho pošlú na školstvo. A potom je to zlé.

Je preto dobré, že to vízia jednoznačne pomenúva. Každá úspešná krajina investovala do vzdelávania, vedy a výskumu. Platí to na celom svete. Bohužiaľ, my budeme stále montážnou dielňou, pokiaľ si túto skutočnosť naši politici neuvedomia a nebudú s ňou chcieť niečo urobiť.

Robert Fico je premiérom po štvrtýkrát, vládne viac ako 15 rokov a nesie zásadnú zodpovednosť za stav krajiny. Ak by vznikal dokument „Realita Slovenska 2026“, aký obraz by o republike priniesol?

O krajine, ktorá sa nachádza v nelichotivej situácii.

Vzhľadom na to, že víziu pripravovali odborníci zo Slovenskej akadémie vied, museli si uvedomovať, že sú príspevkovou organizáciou a závisia od verejných zdrojov, ktoré rozdeľujú vládnuci politici. Museli byť preto mimoriadne politicky korektní.

A aj napriek tomu úplne jasne pomenovali, v akej zlej kondícii sa Slovensko nachádza. Vízia vychádza z aktuálneho stavu, aby sa tento stav zlepšil a aby sme o približne 14 rokov boli v lepšej situácii než dnes.

Keby som bol premiérom, ktorý je pri moci 13 či 14 rokov, veľmi by ma to nepotešilo. Bol by som sklamaný z toho, čo som po štyroch volebných obdobiach zanechal, respektíve v akej kondícii som krajinu, ktorú kedysi vo svete volali „tatranským tigrom“, po štyroch volebných obdobiach nechal.

Ďakujeme za rozhovor!

Radoslav Štefančík je politológ a vysokoškolský pedagóg. Pôsobí ako docent a dekan Fakulty aplikovaných jazykov Ekonomickej univerzity v Bratislave, kde sa venuje najmä medzinárodnej migrácii a integrácii cudzincov, politickým stranám, jazyku a politike a politickej participácii mládeže. Je autorom a spoluautorom odborných publikácií o migrácii, integrácii a politickom diskurze. Politológiu vyštudoval na Prešovskej univerzite, Friedrich-Schiller-Universität v Jene a Vysokej škole ekonomickej v Prahe.

Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi respondenta a nemusia nutne odrážať stanovisko The Epoch Times.

Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK