Etický výcvik: Kone vždy reagujú okamžite na zmenu k väčšej jemnosti. Priateľstvo nemôže byť založené na arogancii a egoizme (Rozhovor)
Lenka Čanakyová vedie výcviky koní, pričom trénuje a motivuje nielen samotné zvieratá, ale aj ich majiteľov. Zároveň aj na sociálnych sieťach informuje o faktoch, radách a tipoch, ktoré vďaka vlastným skúsenostiam posúva ďalej. Lenka zastáva tiež názor, že nie všetko, čo kedysi obsahoval výcvik koní, možno považovať za správne. Počas svojich tréningov a výcvikov kladie dôraz na slobodu, voľnosť a predovšetkým zodpovednosť a priateľský vzťah medzi koňom a jeho majiteľom, čo vedie k budovaniu kľúčovej dôvery.
Epoch Times Slovensko: Venujete sa výcviku koní, no tak trošku iným spôsobom. Čo to znamená? Čo všetko zahŕňa výcvik u vás?
Lenka Čanakyová: Výcvik u mňa zahŕňa to, čo kôň alebo jeho majiteľ vyžadujú a potrebujú s dôrazom na tréning s minimom tlaku. Pracujem individuálne, k zadanému cieľu od majiteľa volím taký postup, aký je pre konkrétneho koňa najvhodnejší. To znamená, že nehľadiac na to, čo mám koňa naučiť, vždy je pre mňa prioritou psychická pohoda koňa. Kone učím, že sa na človeka môžu spoľahnúť a „práca“, či už zo zeme, alebo zo sedla, nemusí byť stres, šikana ani fyzická sila.
Keď učím majiteľa s koňom ako dvojicu, nehovorím iba poučky a rozkazy, čo robiť a nerobiť, ale vždy vysvetľujem aj prečo. Beriem to ako poslanie pomôcť majiteľovi porozumieť svojmu koňovi a naučiť ho jemnosti. Výsledky sa dostavia v podstate hneď. Kone vždy reagujú okamžite na zmenu k väčšej jemnosti.
K takejto výcvikovej schopnosti ste sa ale nedostali okamžite. Ako vyzerali vaše začiatky a prečo ste sa rozhodli ísť práve týmto smerom?
Všetky základy som sa naučila na svojich koňoch. Mala som veľkú výhodu, že v začiatkoch nášho fungovania na farme sme mali v ustajnení menej skúsených ľudí alebo úplných začiatočníkov a tým, že som už nejaké kilometre v sedle mala odjazdené, tak mi ich kone veľakrát zverili do rúk. Nenazvala by som to hneď výcvikom, ale mala som príležitosť pracovať s rôznymi koňmi a čím ďalej tým viac som toho vedela odovzdať aj majiteľom.
Pred tým, ako som sa odhodlala verejne ponúknuť tréning koní (a ich ľudí), som si dlho neverila. Veď ma predsa nikto nepozná, nemám na stene povešané desiatky stužiek a na poličke poháre z pretekov. Klienti sa ale začali ozývať sami a tak sme s tatinom začali stavať nové ohrady pre kone do výcviku. To ma motivovalo spravovať profil na Instagrame tak, aby to nebolo len pre môj dobrý pocit, ale aby to niekomu pomohlo aj na diaľku. Kapacitu na tréning koní nemám veľkú, ani by som to vo veľkom robiť nechcela, no hnala ma vpred predstava, že by som toho vedela veľa odovzdať aj na diaľku. Keď som ja kedysi mala otázky bez odpovedí, nemala som sa na koho obrátiť, preto ma veľmi teší, že môžem niekomu pomôcť vyriešiť problém, ktorý som predtým mala aj ja.
Ako sa vaša farma rozrastala v priebehu rokov?
Tím sa v podstate rokmi budoval sám. Ako čas šiel, zvieratá pribúdali. Na úplnom štarte stojí môj otec, ktorý si presťahoval stolársku dielňu na miesto, kde už jedenásty rok so zvieratami sídlime, a cez telefón kúpil koňa. Mala som 11 rokov a moje skúsenosti sa opierali len o jazdecké letné tábory a pár mesiacov nepravidelnej dochádzky u súkromníka. Tento unáhlený a nedomyslený krok ma ale spojil s ryšavým plnokrvníkom Ludvíkom. Na duši zranený 14-ročný valach po dostihovej kariére. Pochopiteľne sme si nerozumeli a nevedela som ako naňho. V tej dobe som dochádzala k súkromníkovi, kde som sa učila základom westernového jazdenia a narodila sa tam hnedá kobylka s hviezdou na čele.
Padlo rozhodnutie, že rodičia Ludvíka predajú a na dvanáste narodeniny dostanem túto kobylku Lussy. Inzerát bol uverejnený a niekedy v tom čase sa vo mne niečo pohlo. Akási túžba porozumieť Ludvíkovi a dosiahnuť to, čo moje vtedajšie vzory Tanja Riedinger a Kája Křemelová. Cválať na koni bez uzdečky, učiť ho cirkusové kúsky a skákať cez prekážky bez sedla, to bol môj sen. S Ludvíkom sme si k sebe našli cestu a Lussy sa s ním čoskoro zoznámila v jednej ohrade a od toho momentu počet našich koní už len narastal. Keď ich ale bolo 5, už sme to prestali tak prežívať a každý sa rýchlo začlenil do rodiny.
Svojim koňom momentálne zabezpečujete výcvik bez zubadla a vo voľnosti… Ako tomu rozumieť? Do akej miery je váš výcvik podobný tomu bežnému?
Definujme si, čo znamená bežný výcvik. Ja tým označujem najčastejšie praktiky a metódy trénerov z rôznych odvetví jazdeckého športu, kde sa hľadí na výkon za čo najkratší čas a nie etický prístup a spokojnosť koňa. Cieľom je kôň, ktorý sa vždy podvolí a „nemá názor“. Hrubé zaobchádzanie s oťažami, vyväzovacie oťaže a remene, ostré pomôcky, rolovanie konskej hlavy alebo vynútená hlava dole za zástierkou uvoľnenia. V práci zo zeme je to zase neadekvátna agresivita a zastrašovanie koní.
To je presne to, čo odsudzujem, neuznávam a nechcem tomu byť nijakým spôsobom podobná. Mojou najväčšou výhodou je, že skoro všetko, čo viem, ma naučili kone. Kôň mi vždy dal najavo, že niečo robím zle a ja som sa učila neignorovať to, ale naslúchať. Stále som si niesla túžbu rozumieť koňom viac, chápať ich reč a priblížiť sa ich úrovni jemnosti. S koňmi pracujem aj vo voľnosti, samozrejme, len takej, akú bezpečnosť umožňuje. To znamená, že nikdy koňa len tak nepustím na poli, vzhľadom na riziká nebezpečenstva, ktoré by som nemusela vedieť ovplyvniť. V mojom prípade teda ide najčastejšie o voľnosť vo výbehu, na jazdiarni, ohradenej lúke alebo hocikde v našom areáli, kde mám istotu, že nič nehrozí.
S bezzubadlovým jazdením som začala veľmi skoro. Prvý sidepull (bezzubadlová uzdečka) som dostala na Vianoce od maminy. Vygooglila som si, že sa na tom dá jazdiť a už som ani nehľadala ďalšie možnosti. Povedala som si, že Lussy obsadnem práve takto. Taktiež som si bola vedomá, že som nemala takú jemnú ruku a mala som rešpekt pred jazdením na zubadle s koňom, ktorý ani len netuší, že niečo ako zubadlo existuje. Keď to fungovalo s Lussy, začala som na tom pracovať aj s Ludvíkom a neskôr som rovnako tak obsadla Charlieho. Dôležitým faktom je, že proti zubadlu vôbec nič nemám a tiež ho občas využívam vo výcviku. Bezzubadlové jazdenie je mojou vášňou a hlavným záujmom, ale nie podmienkou.
Aký je váš názor na typ výcviku „tak sa to robilo vždy“?
Vo westernovom svete to je napríklad „ródeo obsadanie“, kedy sa kôň osedlá a vypustí do kruhovej ohrady, kde ho nechajú panikáriť, až kým sa neunaví a nepochopí, že sedla sa nezbaví. Kôň ostane stáť, akceptuje svoju bezmocnosť a nechá so sebou ďalej manipulovať relatívne v pokoji. Vyväzovacie oťaže ako prostriedok k uvoľneniu koňa, ostrejšie zubadlo, uväzovanie na parelliho ohlávke, keď si kôň nesie traumu z uväzovania. Nič z toho nesúvisí s etickým prístupom k zvieraťu ani k psychickej pohode koňa. To, že sa to tak robilo vždy, neznamená, že to je aj správne.
Aké výsledky prináša váš slobodnejší výcvik?
Jedným zo znakov, že to asi robím dobre, je fakt, že moje kone nič len tak nerozhodí a sú to rôzne plemená aj vekové kategórie. Sú nekonfliktné, pokojné a vyrovnané nielen kdekoľvek so mnou, ale aj v stáde. Samozrejme, to nezávisí iba odo mňa, ale aj od množstva iných faktorov. Keď je v stáde šikanátor, neznamená to, že šikanuje len tak z nudy. Takýto kôň je veľmi nevyrovnaný a z mojej skúsenosti často kvôli tomu, ako s ním človek zaobchádza. Rovnako tak dominantné kone, veľmi submisívne a podobne. Keď dominantného koňa naučíte nechať sa viesť, alebo naopak submisívneho koňa dáte do pozície, kedy rozhoduje, odráža sa to aj v ich prirodzenom prostredí medzi koňmi. Stojím si za tým, že povahu koňa tvorí a výrazne ovplyvňuje človek. Človek vie do veľkej miery ovplyvniť to, či je kôň v bežnom živote flegmatický a vyrovnaný, alebo plný energie, ktorú nevie spracovať a využiť správnym smerom.
Ako vám dá kôň najavo, že nemá napríklad dostatok slobody? Ako sa to prejavuje?
Keď sa bavíme o samotnom výcviku koňa, prejavuje sa to hlavne neochotou a odmeranosťou. Kôň je vypnutý, rezignoval a funguje ako robot. V takej chvíli je očividné, že kôň sa necíti dobre a dosť pravdepodobne kvôli človeku, ktorý stojí pri ňom. Tieto kone nevyhľadávajú spoločnosť človeka, spravia, čo musia a nič navyše, nemajú iskru v oku. Potom sú tu ale aj kone „s názorom“, ktoré sa len tak ľahko nevzdajú a prejavujú nespokojnosť s prístupom drsnejšie.
Čo robíte pre to, aby sa kôň počas výcviku cítil slobodne? Ako to dosahujete?
Každého koňa učím, že je preňho výhodné nasledovať ma a nič mu nehrozí. Vždy riešim situáciu tak, aby ostal v bezpečí a nevytváram naňho zbytočný tlak. Najprv vytvorím vhodné podmienky pre to, aby sa slobodne rozhodol tráviť so mnou čas, až potom mám naňho nejaké nároky a presúvame sa do fázy samotného výcviku. V zručnosti, akú dnes mám, v načasovaní pridania a povolenia tlaku to ide veľmi rýchlo. Kôň je otvorený všetkému, čo od neho chcem a nebojí sa spraviť chybu, pretože vie že nikdy ho nepotrestám za to, že nechápe.
Drvivá väčšina času sú pauzy, odmeny a pochvaly. Kôň vie, že nemusí panikáriť, rieši situácie s chladnou hlavou, pokojne, a preto ide všetko veľmi rýchlo a prirodzene. Najdôležitejším pravidlom je pokora. Vždy hľadať chybu a nedostatky v sebe. Kôň nič nerobí len tak, vždy na niečo odpovedá. Nebrať koňa ako otroka a menejcennú bytosť, ale ako svojho priateľa a partnera. Priateľstvo nemôže byť založené na arogancii a egoizme.
Voľnosť pri výcviku by mohla evokovať, že výcvik nebude veľmi úspešný. Ako spolu korelujú voľnosť a úspešnosť výcviku?
Paradoxne to funguje presne naopak. Čím väčšiu voľnosť koňom dáte, tým väčšiu váhu má ich voľba byť s vami. Keď dáte koňovi možnosť povedať nie, musíte sa snažiť, aby ste mu stáli za jeho áno. A keď za to stojíte, tak máte vyhraté.
S akými koňmi sa z vašej skúsenosti pracuje najťažšie? Funguje to rovnako ako napríklad pri psích plemenách, že niektoré sú učenlivejšie, iné menej?
Tento rebríček nehodnotím podľa plemena, ale podľa psychického stavu, v akom sa kôň nachádza. Ochotu spolupracovať ovplyvňuje človek. Kôň, ktorý zažil nejakú formu týrania, alebo bol dlhodobo utláčaný, si drží odstup, má strach dôverovať a niektoré kone sa dokonca bránia agresiou. Je však jedno, či ide o poníka, plnokrvné temperamentné plemeno, alebo mohutného ťažného koňa, rolu hrá to, ako veľmi to človek pred tým pokazil a ako veľmi sa zviera uzatvorilo do seba.
Keď sa bavíme o mladých nepokazených koňoch záleží to veľmi od prístupu, aký človek zvolí. Je mi vlastne ľúto, že aj dnes sú stále populárne názory na rôzne plemená, ktoré ale vôbec nemusia platiť. Anglické plnokrvníky sú odsudzované kvôli temperamentu, aký si zvyčajne držia po dostihovej kariére. Vyradené kone z dostihov sú často psychicky zdeptané a nesú si kopec zdravotných problémov. Ťažné kone sú často označované za tupé, otupené a necitlivé, ale za to môže u daného jedinca zase iba človek.
Čo sa týka poníkov, to je ďalšia samostatná kapitola. Obľúbená veta koniarov: „Všetko pod 140 cm je zlo.“ Poník sa ale nerodí s talentom na kúsanie ľudí. Nestretla som sa ešte s koňom, ktorý by nebol učenlivý. Zdieľam názor, že plemeno má váhu v tom, ako daný kôň reaguje, ale rozhodne nie takú veľkú ako sú vzorce správania naučené skúsenosťami s človekom.
Bezpochyby sa pod každý výcvik podpisuje aj vzájomná dôvera medzi cvičiteľom a koňom. Ako ju vybudovať? Čo je najdôležitejšie pri vytváraní tohto vzťahu?
Aby vám kôň úprimne dôveroval, musíte mu dokázať, že za to stojíte. Na to, ako tento bod dosiahnuť, neexistuje návod ani konkrétny cvik. Je to vec každodenného kontaktu a situácií v bežnom živote. Od momentu, kedy vás kôň spozoruje z výbehu až po moment, kedy od neho na konci dňa odchádzate, vás pozorne sleduje a vyhodnocuje vašu schopnosť vodcu. Vodca nie v zmysle generál a šéf, ale v zmysle mentor, učiteľ, ten múdrejší, ten skúsenejší, ten, koho sa oplatí nasledovať. Kone sú lovené zvieratá s hlboko zakorenenými pudmi, sú stále v strehu na číhajúce hrozby. Ich slabina je byť sám za seba, preto je pre nich život v stáde tak dôležitý. Keď ho beriete od stáda preč, musíte spĺňať kvality stáda, aby sa s vami cítil bezpečne.
Ďakujeme za rozhovor!
Aký dojem vo vás zanechal tento článok? Zdieľajte s nami vaše myšlienky.