„Keď je prečo, zvládne sa každé ako.“ Štyri pediatričky rozbehli vlastné OZ, aby zmenili životy chorých detí (Rozhovor)
Občianske združenie (OZ) Neónka založili štyri mladé pediatričky z Detskej fakultnej nemocnice v Banskej Bystrici s jasným cieľom – priniesť deťom s chronickými ochoreniami viac než len odbornú liečbu. Už od roku 2019 sa venujú zlepšovaniu nemocničného prostredia, podpore rodín a organizovaniu edukačných aktivít pre rodičov. Zároveň sa realizáciou zbierok snažia zabezpečiť prístroje, ktoré sú v nemocniciach vo svete štandardom. V rozhovore s Ninou Háberovou, Ľudmilou Dolákovou, Žofiou Bystričanovou a Miroslavou Barlogovou sa dozviete, čo ich k založeniu združenia viedlo, kde hľadajú motiváciu a aké sú ich najbližšie plány.
Epoch Times Slovensko: Začiatkom tohto leta ste oslávili 6. narodeniny neziskovej organizácie. Pamätáte si na moment, keď vznikla myšlienka založiť občianske združenie? Čo vás k tomu viedlo a prečo práve názov Neónka?“
Ľudmila: Sme štyri kamarátky, ktoré často narážali na slová „nedá sa“, „nedostaneme“, „nechceme“. Pritom o poschodie nižšie už dvadsať rokov funguje OZ Svetielko nádeje, kde sa to všetko darí. Tak sme si povedali, že založíme vlastnú Neónku – pre neonkologicky choré deti, ktoré môžu byť rovnako vážne choré a potrebujú podporu nielen počas liečby v nemocnici, ale aj doma. A názov? Ten vymyslel veterinár. (Smiech)
Ako štyri prax začínajúce mladé lekárky v Detskej fakultnej nemocnici v Banskej Bystrici ste asi mali dosť svojej medicínskej práce. Kde ste naberali energiu a chuť robiť ešte niečo nad rámec zamestnania?
Ľudmila: Zrazu sa veci začali dať a chcieť. A z toho pramenila energia. Následne prišla aj podpora od ľudí, ktorým sme pomohli – a to všetko nám dalo veľký zmysel.
Miroslava: Naša práca nás jednoducho bavila. Spoločne s pacientmi rastiete aj starnete, prežívate smutné, ale aj veselé chvíle. Energiu odovzdávate, ale aj prijímate a stále dookola. Slová podpory a vďaky boli a stále sú tým správnym hnacím motorom.
Žofia: Stačilo začať a potom to už išlo samo. Videli sme, že aj malé veci dávajú význam a ako veľmi sú dôležité pre deti a ich rodiny.
Každý deň stretávame ľudí s rozdielnymi osudmi, či už hospitalizované dojča, ktorému nemá kto kúpiť probiotiká alebo matku samoživiteľku, ktorej dieťa niekoľkokrát týždenne dochádza veľkú vzdialenosť za dialýzou… Je veľmi náročné mať dieťa s chronickým ochorením, kedy aj malá pomoc má svoj význam, a my cítime naozaj silnú spätnú väzbu, ktorá nás poháňa vpred.
Nina: Ako sa hovorí: “keď je prečo, tak sa zvládne každé ako”. Mali sme cieľ, veľkú motiváciu a tým že sme boli štyri, nenechali sme sa ničím odradiť.
Čo považujete za váš doteraz najväčší úspech, keď ste si povedali – stálo to za to založiť Neónku? Koľko času združeniu aktuálne venujete a na akých projektoch práve pracujete?
Ľudmila: Keď pracujete v nemocnici, veľmi intenzívne vnímate, že život nie je fér. A keď urobíte niečo pre rodiny s ťažko chorými deťmi, zrazu vidíte, že im to naozaj pomôže a aspoň trochu odľahčí. My teraz môžeme pomôcť – tak pomáhame. A budeme, kým to bude možné.
Každá z nás má iné „superschopnosti“ a v Neónke robí niečo iné. Raz viac ťahá jedna, inokedy druhá, ale za šesť rokov sme sa vždy vedeli dohodnúť tak, aby sme fungovali ako tím. Jedna má na starosti papiere, druhá sa nehanbí osloviť ani premiéra o podporu, tretia vie presne vycítiť, čo je najviac treba… a spolu to funguje.
Všetko robíme popri práci a povinnostiach, často doslova „na kolene“, učíme sa za pochodu. Ale ide to. A je úžasné, že ľudia chcú pomáhať – aj tí, ktorí sami veľa nemajú. To je veľmi silné. Lebo veľa ľudí si neuvedomuje, že ak majú zdravie, majú v skutočnosti strašne veľa.
Negatívne nás prekvapilo to, že niektorí sa tvária, že pomáhajú len preto, aby to videli ostatní. Prezentujú tým svoje firmy, ale úprimne im je to jedno. A, samozrejme, aj pohľad na financovanie zdravotníctva – kde jednoducho chýbajú peniaze.
Miroslava: Ja považujem za najväčší úspech to, že hoci sa naše osobné aj pracovné životy menia, OZ Neónka vo svojej podobe stále funguje a pomáha. A my takouto myšlienkou pomoci rady “nakazíme” aj ďalších lekárov a zdravotníckych pracovníkov nielen na našom oddelení, ale aj v iných nemocniciach.
Žofia: Keď sme Neónku zakladali v roku 2019, nevedeli sme ako to pôjde, a za tých šesť rokov sme sa naučili veľa vecí, získali skúsenosti a posunuli sa. Prežili sme veľa emotívnych ale aj vtipných zážitkov, rozhodne to za to stojí. A tie emócie bývajú niekedy naozaj veľmi silné…
Ja by som možno spomenula vtipnú príhodu, keď sa Nine tesne pred Vianocami pre naše OZ podarilo vyhrať televízor. Podmienkou bolo hneď v ten deň vybrať vhodného príjemcu. Napadlo nám osloviť maminu imobilného pacienta s nervovo-svalovým ochorením. Pri našom telefonáte sa pani veľmi tešila, pretože im niekoľko dní predtým televízor vybuchol. (Smiech)
Nina: Samozrejme, že to stálo za to. Aj keby sme pomohli čo i len jednému chorému dieťaťu, aby sa malo lepšie, je to obrovský úspech. Začínali sme úplne naivne, veľa vecí sme sa učili a riešili za pochodu, ale od začiatku až dodnes s úprimnou snahou pomôcť. Mňa osobne pri každej akcii dokáže dojať, koľko chodí po svete ľudí, ktorí chcú pomáhať.
Keby ste mali neobmedzené možnosti, najmä čo sa týka kapitálu, čo by ste pre detských pacientov a ich rodiny urobili ako prvé?
Ľudmila: Ak by sme mali neobmedzené možnosti, najprv by sme sa zamerali na vytvorenie prostredia, v ktorom by sa deti cítili bezpečne a ich rodiny mali zázemie a podporu. Investovali by sme do modernejších prístrojov, ktoré sú vo svete bežným štandardom, ale u nás často chýbajú. Zároveň by sme chceli, aby rodičia nemuseli riešiť existenčné problémy – aby mali k dispozícii ubytovanie, psychologickú pomoc, sociálne poradenstvo a oporu v čase, keď je dieťa choré. Jednoducho, aby sa mohli sústrediť na to najdôležitejšie – byť so svojím chorým dieťaťom.
Miroslava: Dali by sme postaviť viac nemocníc. Budova detskej nemocnice sa už viac nafúknuť nedá. Investovali by sme do školstva a zdravotníctva, lebo moderné nemocnice treba naplniť kvalitne vzdelanými ľuďmi s chuťou pracovať v lekárskych aj nelekárskych odboroch.
Veľa mladých lekárov zo Slovenska odchádza za prácou do zahraničia, kde nachádzajú lepšie podmienky, kvalitnejšie pracovné prostredie či väčší komfort pre samotných pacientov. Premýšľali ste aj vy nad odchodom?
Ľudmila: Samozrejme, že aj my sme o tom premýšľali – je to úplne prirodzené, keď vidíte rozdiely v podmienkach doma a v zahraničí. Ale zároveň máme silný vzťah k tomuto mestu, k ľuďom a k nemocnici, kde sme začínali. Tu sme cítili, že vieme byť užitočné a že naša práca má zmysel. Aj preto sme zostali.
Miroslava: K výberu povolania detskej lekárky ma inšpirovala práve vysokoškolská stáž v zahraničí. Treba sa ísť pozrieť aj do inej záhradky, či je tá tráva takisto zelená ako u vás a potom sa vrátiť späť, alebo aj nie. Je to každého vlastné rozhodnutie.
Nina: Ja som od začiatku chcela robiť na Slovensku. Už počas štúdia som si hovorila, že chcem liečiť “našich” ľudí. Áno, možno je v niektorých krajinách niečo lepšie, nemocnice vyzerajú inak, platy a možnosti ani nehovorím, ale nikde to nie je len ružové, všade sa nájde niečo, čo nie je dokonalé. Napriek celej situácii zdravotníctva na Slovensku sa tu stále robí dobrá medicína, hlavne vďaka múdrym a obetavým ľuďom, ktorí tu ostali.
Čo pre vás osobne znamená byť pediatričkami na Slovensku?
Ľudmila: Byť pediatričkou na Slovensku znamená pracovať v odbore, kde nás je málo a kde prevažnú väčšinu tvoria staršie kolegyne. Niekedy je to náročné na komunikáciu či zosúladenie pohľadov, no postupne sa to zlepšuje. Zároveň je to povolanie, ktoré má obrovský zmysel – byť pri deťoch a ich rodinách v najťažších chvíľach a vedieť im pomôcť. Je to veľmi pekná práca, lebo deti sú úžasné, niekedy dokonca viac úžasné než ich rodičia.
Miroslava: Práca s detskými pacientmi a ich rodičmi je určite náročná. Deti sú však oproti nám dospelákom úprimné – keď sa boja, prejavia strach, ale platí to aj naopak pri radosti a to 100-násobne.
Žofia: Neviem si predstaviť pracovať v inom odbore ako je pediatria. V rámci cirkulácii som strávila niekoľko mesiacov na oddelení pre dospelých a tam som si uvedomila, že pediatrický odbor by som nikdy nevymenila. Síce je to náročná práca, hovorí sa že máme hneď dvoch pacientov – rodiča a dieťa – a s každým z nich musíme komunikovať inak. Je to však zároveň krásne. Deti vedia vyjadriť úprimné emócie, ukázať nám iný pohľad na svet. A sú oveľa statočnejšie ako my. Máme sa od nich čo učiť.
Nina: Začínala som po škole na “dospelom” pracovisku, ale vždy ma to ťahalo k detskému pacientovi. Detský pohľad na svet ma neprestáva fascinovať. Pri práci s deťmi si človek celý život môže dovoliť nezabúdať na to detské a pekné v nás a to dodáva ohromnú energiu.
Ako sa vám darí balansovať medzi náročnou prácou v nemocnici, OZ a osobným životom?
Ľudmila: Nie je to jednoduché – často to ide na úkor oddychu či voľného času. Ale to, že sme v tom spolu, nám dáva energiu aj v ťažších dňoch.
Miroslava: Občas trávime voľný čas spoločne – ideme spolu na kávu, na večeru alebo na prechádzku do lesa. Sme kolegyne aj priateľky.
Žofia: Presne tak… sme hlavne priateľky a vždy sme v tom spolu a to nielen v rámci OZ.
Nina: Sme priateľky a potom aj povinnosti okolo človek vníma inak – v rámci trávenia času s ľuďmi, ktorých má rád.
Čo by ste odkázali rodičom detí, ktoré sa ocitli v podobne náročnej situácii, s akou sa stretávate na oddelení?
Ľudmila: Že v tom nie sú sami. Aj keď je situácia veľmi ťažká, vždy sa nájde pomoc a podpora. Netreba sa báť požiadať o ňu – sme tu pre nich.
Miroslava: Skôr by som odkázala všetkým ostatným, ktorí sme sa v podobne náročnej situácii neocitli, aby sme boli viac empatickí, trpezliví a nápomocní ostatným naokolo. Len tak, bez čakania, že vás niekto pochváli a ocení. A to je náročné.
Žofia: Tiež by som viac apelovala na ľudí okolo – dívať sa viac okolo seba, byť všímavejší a urobiť niečo pekné len tak, aj keď o tom iní nevedia.
Nina: Vždy sa nájde nejaký spôsob a dobrí ľudia sú a je ich našťastie dosť.
Ďakujeme za rozhovor!
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
Váš názor nám pomôže tvoriť lepší obsah. Ako sa vám páčil tento článok?