Inšpirácie » Kultúra

Festival Ľudskosť priniesol do Zvolena tri dni solidarity, dialógu a nádeje (Report)

Festival Ľudskosť, ktorý sa tento rok konal 15-17. augusta 2025 v Parku Ľudovíta Štúra vo Zvolene, priniesol tri dni plné pútavých diskusií, inšpiratívnych tvorivých dielní a sprievodných akcií, hudby, športu či duchovných zážitkov. Už tretí ročník podujatia ukázal, že v centre jeho posolstva naďalej pevne stoja solidarita, empatia a hľadanie porozumenia naprieč spoločnosťou. Organizátori si želajú, aby Ľudskosť nezostala len témou festivalu, ale aby sa Ľudskosť šírila mestom počas celého roka.

Festival

Festival Ľudskosť má za sebou už tretí ročník. Toto letné kultúrno – komunitné  podujatie vyzdvihuje aktívny občiansky život, solidaritu a empatiu. Z malej dobrovoľníckej iniciatívy, ktorá vznikla ako reakcia na vojnu na Ukrajine, sa postupne vyvinula silná komunitná platforma spájajúca ľudí naprieč generáciami i názormi. 

„Festival chce spájať všetkých bez rozdielu farby pleti, náboženstva, pohlavia, jazyka, sexuálnej orientácie, zdravotného postihnutia, veku alebo iného postavenia. Oslavovať chce aktívne občianstvo, solidaritu a empatiu,“ napísala o Ľudskosti TASR.

Mladý organizátor oceneného festivalu: Najúčinnejšou liečbou na predsudky je zaťať zuby a spraviť, čo si zaumienime (Rozhovor)

Atraktívne diskusie

Program odštartoval v piatok diskusiou na tému Radikalizácie u mladých s podtitulom „Keď systém spí, ale algoritmy nie“. Odborníci Zuzana Janíčková – iniciatíva Nie v našom meste, psychologička Viera Lutherová, a podpredseda Banksobystrického samosprávneho kraja pre školstvo, športovú infraštruktúru a zamestnanosť Mikuláš Pál sa rozprávali o príčinách, prečo mladí ľudia postupne podliehajú extrémistickým ideológiám. Moderoval Maroš Chmelík, riaditeľ Centra komunitného organizovania.

Sobota bola zameraná na ďalšie dve oblasti. Najskôr sa diskutovalo na tému zvolenského Fenoménu Unionka – príbeh miesta, ktoré formovalo Zvolen. Bývalá továreň na plechy a železo s názvom Union je dnes okrajovou časťou Zvolena. Za sebou má bohatú históriu, ale aj pálčivé súčasné výzvy. Platforma Ľudskosť sa usiluje Unionke prinavrátiť zašlú slávu, prepojiť históriu so súčastnosťou. 

Diskusiu s prítomnými hosťami – architektkou Evou Bellákovou, historikom Radoslavom Ragačom, architektom a pamiatkárom Jaroslavom Matuščákom a etnologičkou Zuzanou Kumanovou viedla historička Ľubica Miľanová. Unionke sa venovali z viacerých uhlov – historického, architektonického a urbanistického, pamiatkového a sociálneho.

Hlavnou osobnosťou večernej diskusie Ako ďaleko je do Bruselu bol bývalý politik Peter Weiss, ktorý sa o svoje pocity z debaty podelil aj na sociálnej sieti.

„Spolu s primátorom (pozn. red. mesta Zvolen) a bývalým europoslancom Vladimírom Maňkom, vedcom a bývalým vedúcim Zastúpenia EK v SR, profesorom Vladimírom Šuchom, a študentom Gymnázia Ľ. Štúra Ondrejom Koškom – za moderovania ekologičky Martiny Paulíkovej – sme hovorili o prínosoch EÚ. Potešilo ma, že publikum vnímalo Úniu ako prirodzenú súčasť nášho života, nie ako cudzí diktát z Bruselu. Najvýstižnejšie to povedal mladý študent: „Narodil som sa už v Európskej únii a bral som ju ako samozrejmosť – až kým nezačali niektorí politici hovoriť o vystúpení“,“ zhodnotil debatu Weiss.

Návštevníci festivalu sa dozvedeli, že slovenskú „prihlášku“ do Európskej únie podal ešte v roku 1995 Vladimír Mečiar alebo o koľko percent HDP by padla naša ekonomika, ak by Slovensko vystúpilo z EÚ. Zdôraznil sa tiež fakt, že „Brusel“ neexistuje, lebo EÚ je spoločenstvo 27 krajín. 

„Aj Slovensko, aj ostatné krajiny, v nej máme hlasovacie právo aj právo veta, a záleží na dôveryhodnosti, ochote diskutovať a hľadať prieniky potrieb s inými krajinami, čo je úlohou našich ministrov, predsedu vlády a iných zástupcov v Komisii či Parlamente, aby sa prijali tie najlepšie riešenia,“ zhrnula obsah diskusie moderátorka panelu Martina Paulíková.

Festivalové debaty uzavrela téma Ako si uchovať Ľudskosť, v ktorej Alica Frühwaldová za asistencie moderátorky profesorky etnológie a sociálnej antropológie Alexandry Bitušíkovej porozprávala neuveriteľný, ale autentický príbeh rodiny na Slovensku, ktorá bola počas II. svetovej vojny rasovo prenasledovaná. Alica Frühwaldová je autorkou knihy „O koľko lásky som prišla“ a jej príbeh zachytáva neľahké úsilie o prežitie – vrátane úkrytu rodičov v horách a osudu starých rodičov či tety Licky, ktorí sa do rodiny už nikdy nevrátili kvôli holokaustu.

Ekumenická bohoslužba

Vyvrcholením Ľudskosti bola pre väčšinu účastníkov doobedná nedeľnajšia ekumenická bohoslužba, ktorú viedla domáca evanjelická farárka Lívia Mojžišová. Po svojom boku privítala Mons. Róberta Bezáka, emeritného trnavského arcibiskupa, a Michaila Kapustina, hlavného rabína SR.

Mojžišová vo svojom príhovore hovorila o biblickom obraze mieru, keď sa podľa proroka Izaiáša meče prekujú na pluhy.

„To prisľúbenie, ktoré zaznelo už v starozmluvnej dobe v prorokovi Izaiášovi, tak ako sme to počuli, čítame, že Boh ukazuje svoj zámer so svetom, keď hovorí: „Prekujú svoje meče na pluhy a svoje oštepy na vinárske nože.“ Toto nie je vízia zo sna. Nie je to nejaký idealistický manifest, ale je to Božie slovo. Je to Božie zasľúbenie,“ vysvetlila.

Prorok Izaiáš podľa slov farárky nepredkladá politický návrh ani ľudskú úvahu, ale Božie videnie – pohľad ponad vojny, konflikty a chaos sveta. Vidí vrch Hospodinov, ktorý je symbolom Božej prítomnosti a pevného bodu, ktorý sa nezrúti pod ťarchou dejín.

„Izaiáš ukazuje, že skutočný pokoj neprichádza cez konferencie, zmluvy či sľuby štátnikov, ani cez snahy mocných, ktorých záujmy sú často maskované slovami o spravodlivosti a mieri. Tento pokoj prichádza vtedy, keď národy začnú hľadať Božie slovo,“ objasnila a dodala, že skutočný pokoj neprichádza zo zloženia zbraní, ale zo zloženia pýchy a obrátenia srdca k Bohu. Ak sa srdce človeka nezmení, vždy si nájde novú zbraň, skonštatovala.

Rovnako zdôraznila aktuálnosť a akútnosť potreby riadiť sa týmto posolstvom.

Byť ľudský k Matke Zemi

Emeritný biskup Bezák pripomenul, že keď hovoríme o ľudskosti, myslíme väčšinou na vzťahy medzi ľuďmi. Položil však otázku či sme ľudskí aj k našej zemi. Podľa jeho slov, Zem je naša „matka“, ktorá nás živí, podobne ako matka živí dieťa vo svojom lone. A práve to, ako sa správame k zemi, je tiež súčasťou ľudskosti. Možno aj naša neľudskosť voči prírode sa odráža v tom, ako sa správame k sebe navzájom.

„Stratený raj nie je tým, že sa stratil okolo nás. My sme sa stratili. Uvedomil som si, že sa niečo skazilo v nás a už nevidíme tú krásu, nevnímame ju,“ zamyslel sa Bezák.

Uviedol, že ľudia zle pochopili prvý Boží príkaz: „Ploďte sa, množte sa a ovládnite zem!“ Podľa emeritného biskupa práve ten tretí pokyn nebol porozumený správne – Boh nechcel, aby ľudia zem zničili, naopak mali sa ju naučiť poznať a chápať, ako keď sa učia cudzí jazyk. 

„Ovládnuť neznamná vybrakujte ju, lebo to sa práve deje,“ zhodnotil a doplnil, že táto asociácia mu napadla, keď bol na prechádzke v prírode a videl tam vyhodené pneumatiky či umývadlo. 

Príroda je slovami Bezáka Božím darom a mnohí v nej cítia duchovný dotyk aj bez chrámových stien – stále v nej žiari Božia krása. No vojna ukazuje, kam až môže zájsť naša neľudskosť: ničí nielen ľudí, ale aj prírodu, ktorá potom nemôže človeku slúžiť, skonštatoval. Dodal, že to naviac stojí obrovské peniaze, spôsobuje smrť, zmrzačenie, zničené rodiny a domovy.

„Každé náboženstvo má jednoznačný vektor, Boh ktorý miluje a k tomu nás aj povoláva,“ povedal emeritný arcibiskup. Doplnil, že dnes sa našťastie jednotlivé náboženstvá nepredbiehajú o prvenstvo a vedia bok po boku pri sebe stáť, čoho dôkazom bola aj ekumenická bohoslužba. 

Ľudskosť sa vytratila

Rabín Kapustin zdôraznil, že je jednoduché byť ako všetci ostatní, no aj väčšina sa môže mýliť. Preto je podľa neho dôležité zostať človekom.

„Ľudskosť nám chýba, a práve preto o nej tak veľa hovoríme,“ vyhlásil rabín. 

Ako príklad uviedol biblický príbeh o mestách Sodoma a Gomora. Pred ich zničením Boh rozprával s Abrahámom, ktorý sa snažil zachrániť aspoň spravodlivých ľudí, no v mestách sa nenašlo ani desať takých. Preto boli zničené – nie pre konkrétny hriech, ale preto, že im chýbala ľudskosť a spravodlivosť, skonštatoval Kapustin.

Nedostatok ľudskosti sa podľa neho prejavoval tým, že prestali udržiavať vzťahy – nenavštevovali sa, netrávili spolu čas, nezdieľali pohostinnosť. Návštevy si totiž podľa rabína vyžadujú námahu – musí sa pripraviť dom, ponúknuť aspoň pohár vody. V tých mestách to však bolo dokonca zakázané.

„Ľudia prestali komunikovať jeden s druhým a vnímali to ako nejaký zlý skutok. To bolo pôvodnou príčinou, lebo vtedy, keď sa strácajú sociálne vzťahy medzi ľuďmi, prichádzajú ďalšie problémy,“ povedal.

Ľudskosť podľa slov rabína začína malými každodennými činmi. Domy by nemali byť pevnosťami izolácie, ale miestami pohostinnosti. Dodal, že každý nesie svoju časť zodpovednosti na tom, aby susedia a ľudia okolo boli dobrou spoločnosťou. Zároveň zdôraznil, že stretávať sa treba nielen s tými, s ktorými si vyhovujeme, ale aj s tými, s ktorými si sedíme menej. „Boh je predsa pre všetkých rovnaký,“ uzavrel Kapustin.

Sanitka Oksana

Sanitka Oksana je symbolom vojnových udalostí na Ukrajine. Pôvodne išlo o dar zo Slovenska, získaný cez verejnú zbierku a doručený na Ukrajinu. Na fronte slúžila len asi dva mesiace, pričom bola využívaná najmä na prevoz zranených vojakov v oblasti Pokrovska. 

V januári 2025 ju zasiahlo a zničilo ruske dronové útočné zariadenie, následkom čoho zahynuli dvaja ukrajinskí vojaci. Po útoku bola sanitka vyradená zo služby a dobrovoľníci ju previezli späť na Slovensko, kde ju vystavujú na rôznych miestach ako memento vojny a symbol solidarity s Ukrajinou.

Vo Zvolene bola nainštalovaná na okraji parku takmer týždeň pred začiatkom festivalu.

Festival sa počas víkendu stal miestom stretnutí, konštruktívneho dialógu, lásky, porozumienia, hudby, spoločných zážitkov, empatie, solidarity, kreativity, hier, maškrtných jazýčkov, športového vyžitia, lásky, božieho slova, nehy, objatia a najmä ľudskosti. 

„ĽUDSKOSŤ sme vo Zvolene žili tri dni – buďme jej hlasom a skutkom po celý rok,“ vyzvali organizátori podujatia vo svojom ďakovnom príspevku po skončení festivalu na sociálnej sieti.

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK