Domov, Životné prostredie » ROZHOVORY

R. Dohál: Vláda, ktorá nedbá o zdravie, vzdelanie a výživu národa, ale posilňuje najmä represívne zložky, je vládou lúzy (Rozhovor)

Slovenské poľnohospodárstvo podľa Róberta Dohála z Poľnohospodárskeho družstva Krakovany dlhodobo stráca ľudí, kontinuitu aj schopnosť vyrábať vlastné potraviny. Za jednu z hlavných príčin považuje chýbajúcu podporu mladých hospodárov, slabé odborné školstvo a systém, v ktorom sa k pôde dostáva len minimum nových farmárov. Tvrdí, že bez generačnej obnovy nebude možné rozmýšľať ani o potravinovej suverenite, ani o skutočnej starostlivosti o krajinu.

V rozhovore pre Epoch Times Slovensko Robert Dohál hovorí o potrebe obnovy roľníckeho stavu, kritizuje koncentráciu pôdy, nastavenie podpôr aj dlhoročný prístup štátu k poľnohospodárstvu. Vysvetľuje, prečo by Slovensko malo podporovať menšie hospodárstva, regeneratívne poľnohospodárstvo a systém, v ktorom mladí ľudia dostanú reálnu možnosť začať hospodáriť.

Epoch Times Slovensko: V čase, keď sme chystali náš rozhovor, ste sa zmienili o tom, že máte jasnú predstavu, ako obnoviť roľnícky stav na Slovensku. Kde podľa vás nastala najväčšia chyba, že dnes mladí ľudia do poľnohospodárstva takmer nevstupujú?

Róbert Dohál: Štát nemá jasnú koncepciu, ako obnoviť potravinovú suverenitu Slovenska. Oblastí, ktoré treba zásadne zmeniť v poľnohospodárskej produkcii, je viac. Prioritou číslo jeden je však určite vzdelanie. Potrebujeme, aby do poľnohospodárstva prichádzalo čo najviac ľudí. Musíme vychovávať novú generáciu tak, aby vedela riadiť podniky, začínať s malými hospodárstvami a postupne rásť. Štát na to musí mať systém.

Mám konkrétnu predstavu, ako by taký systém fungoval. Dnes napríklad existuje výzva pre mladých poľnohospodárov, ale kto ešte nemá vek, vzdelanie alebo nezohnal pôdu, má smolu. Najbližšie štyri roky už možno ďalšia výzva nebude. Tí, ktorí prídu neskôr, tak prakticky nemajú šancu stať sa „mladým poľnohospodárom“.

Keď bola prvá výzva pre mladých poľnohospodárov, som presvedčený, že dve tretiny úspešných projektov boli synovia a dcéry riaditeľov eseročiek, veľkopodnikov alebo predsedov družstiev. Časť pôdy prepísali na svoje deti, aby mohli čerpať dotácie, ktoré vtedy predstavovali približne sedemdesiattisíc eur na farmu. Som presvedčený, že podobné veci sa dejú dodnes. Pokiaľ nebude výzva otvorená počas celého programového obdobia a štát nebude pripravený ju priebežne financovať aj vlastnými zdrojmi, nič sa nezmení. 

Kde podľa vás dnes najviac zlyháva systém podpory mladých farmárov?

Ktokoľvek sa rozhodne byť poľnohospodárom, žiť z práce na pôde, starať sa o krajinu a vyrábať zdravé potraviny, musí mať reálnu šancu. Taký človek má byť vítaný, nie vnímaný ako „nutné zlo“, ktoré si vyžaduje Brusel. Program musí byť nastavený tak, aby mal každý šancu, nádej a reálny nárok začať hospodáriť. To by malo byť garantované zákonom. Takto si predstavujem obnovu roľníckeho stavu.

Môj dedko hovorieval múdru vetu: „Gazdovstvo má byť len také veľké, aké dokáže gazda prekráčať.“ Preto nerozumiem, ako môže niekto „prekráčať“ hospodárstvo so stotisíc hektármi, keď konečný užívateľ výhod sedí niekde v presklenej kancelárii v Bratislave. Toto je podľa mňa fatálne zlé smerovanie slovenského poľnohospodárstva.

Veľmi často spomínate pojem potravinová suverenita. Čo by si pod tým mal predstaviť bežný človek?

Kým nepochopíme, že slovenská potravina je to, čo sa tu vypestuje, vychová, spracuje a predá, nikam sa neposunieme. A na to potrebujeme ľudí. Obnovu roľníckeho stavu, kvalitné školstvo a zmenu učebných osnov. Najskôr si to však musia v hlavách upratať učitelia.

Novú generáciu musíme vychovávať tak, aby každý, kto chce robiť v poľnohospodárstve, mal možnosť. Samozrejme, nemôže si to zo dňa na deň zmyslieť človek, ktorý včera doštudoval politológiu a nikdy s poľnohospodárstvom nemal nič spoločné. Ak chce niekto robiť v tomto sektore, mal by ísť študovať poľnohospodárstvo.

Vo vašom programe „Mladí do poľnohospodárstva“ ste uvažovali v horizonte 15 – 20 rokov. Skúste ho v skratke predstaviť a vysvetliť, prečo je podľa vás práve dlhodobé myslenie v agrosektore kľúčové.

Generačný problém v poľnohospodárstve je celosvetový. Mladí sa do poľnohospodárstva nehrnú a na Slovensku to cítime o to viac, že máme veľmi malú základňu poľnohospodárskych podnikov. Na Slovensku je približne 13 až 14-tisíc poberateľov dotácií, ale skutočných fariem, z ktorých sa dá normálne živiť, je možno tretina. V Rakúsku ich je viac ako stotisíc.

Pred tridsiatimi rokmi tu prebiehal súboj viacerých koncepcií. Po slobodných voľbách mali ľudia na ministerstve poľnohospodárstva veľmi naivné predstavy o transformácii. Chceli sa pomstiť boľševickému režimu likvidáciou družstiev za každú cenu a neuvedomili si, že tým zároveň ničia stabilný systém produkcie potravín a jednu zo základných podmienok suverenity štátu – potravinovú sebestačnosť.

Dva roky ideologických experimentov a tvrdení, že potravín je v Európe dosť a keď si ich nevyrobíme, dovezieme ich, spôsobili slovenskému poľnohospodárstvu obrovské morálne aj ekonomické škody. Od roku 1989 podľa mňa žiadna vláda nevyslala poľnohospodárom jasný signál, že sú pre štát strategicky dôležití.

Predstava, že po rozbití družstiev vznikne 160-tisíc malých farmárov, bola úplne nereálna. Všetko sa vtedy riešilo ideologicky. Jedni chceli družstvá rozbiť za každú cenu, druhí zase považovali každého súkromného farmára za nepriateľa. Dnes som presvedčený, že časť tej likvidácie bola nevedomá, ale zo zahraničia existoval aj vedomý tlak na oslabenie konkurencie vo východnej Európe.

Poľnohospodárstvo je veľmi citlivá oblasť. Dodnes počúvam názory, že dotácie by sa mali zrušiť a všetci by si boli rovní. To je nezmysel. Dotácie existujú prakticky od vzniku prvých štátov. Keď vznikla Akkadská ríša, Sargon Akkadský pochopil, že štát musí mať pod kontrolou potraviny. Zaviedol štátny monopol na pšenicu a tým vlastne vytvoril prvý systém podpory poľnohospodárstva. Vedel, že bez motivácie roľníkov nebude mať dostatok obilia ani stabilný štát.

No a pri mladých do poľnohospodárstva sme sa zasekli.

Keď sa dnes rozprávate so študentmi, cítite ešte vôbec záujem o poľnohospodárstvo?

V novembri 2023 sme organizovali na Strednej poľnohospodárskej škole v Žiline Týždeň pre pôdu. Počas jednej diskusie sa moderátor Marián Koreň z Euractivu spýtal študentov, kto z nich chce po škole robiť v poľnohospodárskej prvovýrobe. V prvej skupine zdvihol ruku jeden študent. V druhej sedem. Z približne päťsto študentov teda chcelo ísť do poľnohospodárstva osem.

Riaditeľ školy nám potom povedal veľmi dôležitú vec: množstvo detí prichádza do školy s tým, že chcú hospodáriť, ale vedia, že sa nikdy nedostanú k pôde. Tých pár študentov, ktorí sa prihlásili, boli väčšinou deti farmárov. To je absurdné.

Štát pritom disponuje obrovským množstvom pôdy – štátnej aj pôdy neznámych vlastníkov. Vzdelávanie v poľnohospodárstve treba úplne zmeniť. Deti sa dnes stále učia, že pôdu treba orať a intenzívne hnojiť, hoci moderné poznatky o fungovaní pôdy hovoria niečo iné. Na každom stupni vzdelávania by sa mala vyučovať ochrana prírody a história poľnohospodárstva. Študenti by mali vedieť, že človek už premenil stovky miliónov hektárov pôdy na púšť. Musia chápať, akú cenu môže mať honba za vysokými výnosmi.

Aké zmeny by ste teda zaviedli do poľnohospodárskeho školstva?

Ak dnes poľnohospodári hovoria, že tvoria krajinu, potom sa treba pozrieť na 200-hektárové lány bez jediného stromu či medze. Na takej parcele je často jediným živým tvorom traktorista. Štát by mal mladým ľuďom garantovať prístup k pôde. Ak niekto prejde odbornou prípravou a splní podmienky, mal by mať istotu, že dostane priestor hospodáriť – či už päť hektárov na zeleninu, alebo viac podľa zamerania.

Ako príklad uvádzam systém Agrokruh. Takéto projekty by sa mali vyučovať na všetkých poľnohospodárskych školách. Každá škola by mala mať vlastnú ukážkovú farmu. Absolvent poľnohospodárskej školy by mal vedieť samostatne viesť malý rodinný podnik, podobne ako absolventi rakúskych odborných škôl.

A štát musí zabezpečiť, aby títo ľudia mali kde hospodáriť. Samozrejme, časť z nich neuspeje. Ale to neznamená, že systém nemá zmysel. Riziko existuje všade. Výroba zdravých potravín musí byť prioritou štátu. A tomu musí zodpovedať aj vzdelávanie. Poľnohospodárstvo bolo dlhodobo spoločensky znehodnocované. Deti počúvali, že keď sa nebudú učiť, pôjdu dojiť kravy alebo robiť traktoristu. Takto sa z poľnohospodárstva stalo niečo podradné. Ak však chceme kvalitné potraviny, musia v poľnohospodárstve pracovať kvalitní a vzdelaní ľudia.

Ak by ste dnes mali možnosť niečo zásadné zmeniť na fungovaní ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka, čo by to bolo?

V prvom rade by som spojil rezort životného prostredia a pôdohospodárstva do jedného, podobne ako je to v Rakúsku. V Rakúsku má poľnohospodárstvo silné postavenie. Nezáleží na tom, aká vláda je pri moci – minister poľnohospodárstva vždy vzniká po dohode s roľníckym spolkom Bauernbund.

Tam sa ľudia na vedenie rezortu pripravujú roky. Už v mladom veku je jasné, kto má odborné predpoklady raz viesť ministerstvo. U nás sa často ministrom stane človek, ktorý je tým sám prekvapený. To je podľa mňa prejav neúcty k poľnohospodárstvu aj k potravinovej sebestačnosti krajiny.

Kde podľa vás Slovensko v prístupe k poľnohospodárstvu najviac stratilo kontinuitu?

Nedávno sa ma mladí poľnohospodárov pýtali, ktorá vláda po roku 1989 urobila pre poľnohospodárstvo niečo zásadné. Ťažko sa hľadá odpoveď. Existuje starý výrok, že vláda, ktorá nedbá o zdravie, vzdelanie a výživu národa, ale posilňuje najmä represívne zložky štátu, je vládou lúzy. Keď sa pozriem na posledných 35 rokov, mám pocit, že práve tieto oblasti – zdravotníctvo, školstvo a poľnohospodárstvo – dopadli najhoršie.

Som presvedčený, že štát nepotrebuje toľko ministerstiev a taký obrovský aparát. Rakúsko funguje s menším počtom rezortov aj úradníkov. Ja by som vytvoril jedno ministerstvo ochrany prírodných zdrojov, potravinovej suverenity a výživy obyvateľstva. Oba dnešné rezorty majú obrovský aparát sekcií, odborov a úradníkov. Mnohé agendy sú podľa mňa zbytočné.

Na družstve sme kedysi po návrate ministra Petra Baca dostali jednoduchý dotazník: „Čím ste dôležití pre podnik?“ a „Čo by sa stalo, keby ste tu neboli?“ Výsledkom bolo, že z desiatok technikov ich zostala fungovať len menšia časť. Z nejakých šesťdesiatich šiestich technikov v tom čase na družstve nás zostalo po jeden a pol roku osemnásť. Toľko zbytočných ľudí.

Presne takúto revíziu by som spravil aj na ministerstvách. Určite tieto dve ministerstvá dokopy a na možno päťdesiat až tridsať percent zredukovať rezortné inštitúcie.

Ako vnímate nastavenie spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ? Pomáha slovenským farmárom, alebo ich skôr zväzuje reguláciami?

Pojem „spoločná poľnohospodárska politika“ evokuje, že pravidlá sú rovnaké pre všetkých. V skutočnosti to tak nikdy nebolo. Jediné obdobie, keď malo slovenské ministerstvo poľnohospodárstva jasnú víziu, bolo podľa mňa za ministra Baca. Mal predstavu o tom, ako má fungovať rezort, potravinová politika aj vzťah štátu k vidieku.

Po roku 1998 sa však všetko podriadilo vstupu do Európskej únie. Pri vyjednávaniach sa podľa mňa podcenilo, aký význam má poľnohospodárstvo a dotácie. Poliaci pochopili, že členstvo v EÚ je aj o tvrdom boji za vlastný agrosektor. Preto je dnes poľské poľnohospodárstvo tam, kde je.

Čím sa podľa vás Poľsku podarilo vybudovať silnejší agrosektor?

My sme skončili s deficitom 2,67 miliardy eur v potravinách. Vyvážame suroviny a dovážame hotové výrobky. Poľsko je sebestačné v potravinách, prakticky takmer absolútne. Ten ich export prevyšuje dovoz. To je asi jediný štát z východnej Európy.

Spoločná poľnohospodárska politika nikdy nebola skutočne spoločná. Silné exportné krajiny nepotrebovali konkurenciu. Na Slovensku sa roky hovorilo, že máme znížiť produkciu na úroveň vlastnej spotreby, lebo štát nemá peniaze na podporu exportu. Dnes vidíme, že to bola obrovská chyba. Silné štáty svoje poľnohospodárstvo podporovali a svoje prebytky potom vyvážali aj k nám. Výsledkom bolo zatváranie slovenských fariem.

Podľa mňa by mala byť prioritou EÚ potravinová sebestačnosť členských štátov minimálne na úrovni 80 percent. Len tak sa zachová osídlenie vidieka, starostlivosť o krajinu aj odolnosť v časoch kríz. Rakúsko je príkladom krajiny, ktorá podporuje finalizáciu produkcie a priame predaje z fariem. Práve tam vzniká vyššia pridaná hodnota. V Rakúsku je percentuálne najväčší podiel priamych predajov z dvora, hotových výrobkov priamo zákazníkovi. Odolnosť poľnohospodárstva rastie s počtom farmárov, nie s koncentráciou pôdy do rúk niekoľkých veľkých hráčov.

Čo sa týka ochrany vody, biodiverzity či krajiny, robíme podľa vás na Slovensku ochranu prírodných zdrojov reálne, alebo skôr len administratívne?

Mám pocit, že v oficiálnych politikách štátu sa o reálnej ochrane prírodných zdrojov hovorí veľmi málo. Veľa sa diskutuje o klimatických zmenách a emisiách, ale konkrétnych krokov je minimum.

Nerozumiem napríklad rozhodnutiu stavať baterkáreň pri Šuranoch na kvalitnej pôde a v blízkosti vodných zdrojov. Podobne mám veľké výhrady voči masívnej výstavbe veterných parkov. Nechcem, aby slovenská krajina vyzerala ako priemyselná zóna.

Čo by podľa vás mala byť skutočná štátna politika ochrany krajiny a vody?

Ak hovoríme o ochrane prírody, mali by sme sa rozprávať najmä o vode, pôde a schopnosti krajiny zadržiavať vlahu. V predchádzajúcej vláde vznikol projekt vodnej a uhlíkovej banky, ktorý mal podporovať poľnohospodárov a lesníkov hospodáriacich spôsobom šetrným k prírode. Podľa mňa je to správna cesta – podporovať regeneratívne poľnohospodárstvo a prírode blízke hospodárenie v lesoch.

Na našich poliach v Krakovanoch sme napríklad po roku 2020 nemali eróziu, zatiaľ čo na susedných poliach áno. Rozdiel je v spôsobe hospodárenia. Pôda, ktorá sa dlhodobo neorie a hospodári sa na nej regeneratívne, dokáže zadržať niekoľkonásobne viac vody. Keby Slovensko systematicky prešlo na takéto hospodárenie a zároveň sa robili vodozádržné opatrenia v krajine, zadržali by sme obrovské množstvo vody. Toto by mala byť skutočná štátna politika ochrany prírodných zdrojov.

Ďakujeme za rozhovor!

Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK