Zmena režimu v Iráne? (Komentár)
Ak je deklarovaným cieľom amerického prezidenta Donalda Trumpa zmena režimu v Iráne, potom útok z 28. februára nepredstavuje taktickú eskaláciu, ale strategické rozhodnutie najvyššej úrovne. Ide nad rámec pravidelných odstrašujúcich útokov a smeruje k odstráneniu zdroja nestability v regióne. Je to ambiciózny cieľ. A pravdepodobne aj logický.
Po desaťročia iránsky model vládnutia spájal ideologickú moc s asymetrickým presadzovaním vplyvu. Režim si nebudoval svoj vplyv konvenčnou dominanciou, ale viacerými nástrojmi: balistickými raketami, šírením dronov, proxy milícieami v Libanone, Sýrii, Iraku a Jemene, námorným tlakom v Perzskom zálive a jadrovým programom, ktorý systematicky skracoval čas potrebný na rozhodujúci prelom. Po celý čas sa pritom držal tesne pod hranicou otvoreného ozbrojeného konfliktu.
Každý krok bol premyslený a testoval toleranciu Západu. Výsledkom bola plazivá strategická nerovnováha. Posilnila sa jadrová infraštruktúra, zlepšila sa vzdušná obrana a veliteľské siete získali väčšie pole pôsobnosti. Upevnili sa proxy sily v iných štátoch. V priebehu času by náklady na rozvrátenie tejto architektúry len rástli.
Ak Spojené štáty a Izrael dospeli k záveru, že obmedzené zadržiavanie už nestačí, zmena iránskeho režimu sa stáva strategickým rozhodnutím, a nie ideologickým výstrelkom. Argument je celkom jasný: ak nestabilita pochádza zo štruktúry samotného režimu, oslabenie jeho kapacít bez zmeny vo vedení v podstate iba odkladá konfrontáciu na neskôr.
Rozhodné kroky teraz môžu zabrániť oveľa nebezpečnejšej situácii v budúcnosti – stavu, v ktorom bude Irán na prahu jadrového zbrojenia chránený záložnými zdrojmi a povzbudzovaný váhaním Západu.
Z operačného hľadiska je logika jasná. Zamerať sa na kľúčové veliteľské uzly. Narušiť štruktúry revolučných gárd. Zneškodniť protivzdušnú obranu. Neutralizovať raketovú infraštruktúru. Zničiť jadrové zariadenia, kým sa nestanú nedotknuteľnými. Oslabiť schopnosť režimu koordinovať represie doma a odvetné opatrenia navonok.
V centralizovaných systémoch má odstránenie vedenia destabilizujúci účinok. Ak dôjde k narušeniu jednotného velenia, oslabí sa schopnosť režimu udržiavať vnútornú kontrolu. Vážnosť situácie však vyžaduje uvedomenie si možných rizík.
Po prvé, odvetné opatrenia. Režim pod existenčnou hrozbou pravdepodobne nebude reagovať primerane. Raketové útoky na regionálne zariadenia USA, energetickú infraštruktúru v štátoch Perzského zálivu a izraelské centrá už prebehli a budú pokračovať. Narušenie námornej dopravy v Hormuzskom prielive by mohlo vyvolať otrasy na svetových trhoch. Sieť spriaznených skupín sa pokúsi zmobilizovať.
Preto je nevyhnutné použiť hneď na začiatku drvivú silu. Polovičaté opatrenia vedú k eskalácii. Ak je cieľom zmena režimu, vojenská operácia musí výrazne obmedziť schopnosť Teheránu reagovať jednotne.
Po druhé, fragmentácia. Irán nie je Irak v roku 2003. Disponuje štruktúrovanými bezpečnostnými inštitúciami a ideologickou súdržnosťou elít. Ak padne vedenie, hrozia mocenské boje vo vnútri revolučných gárd a duchovnej hierarchie. Nemožno vylúčiť chaos.
Po tretie, čo potom. Zmena režimu nie je len séria leteckých útokov. Je to problém politického prechodu a transformácie. Vonkajší aktéri nemôžu vojenskými prostriedkami sami vnútiť krajine demokratickú legitimitu. Irán je však zároveň vzdelanou, urbanizovanou spoločnosťou so zdokumentovaným vnútorným odporom a opakujúcimi sa nepokojmi. Legitimita režimu je spochybňovaná aj doma.
Ak dôjde ku kolapsu, rozhodujúcimi aktérmi budú Iránci. Vonkajšia sila môže otvoriť okno, ale nemôže naprogramovať, čo ním prejde. Kritici budú argumentovať tým, že zmena režimu podnecuje nacionalizmus a hrozí regionálnou vojnou. Toto riziko je reálne. Alternatívou však nebola rovnováha, ale pokračujúce upevňovanie jadrového programu, hlbšie zakoreňovanie spojencov a rastúca strategická imunita.
Otázkou nie je, či riziko existuje. Otázkou je, či by sa nečinnosťou ešte nezhoršovalo. Ak režim postupne narúša odstrašujúci účinok a zužuje možnosti do budúcnosti, potom sa eskalácia stáva strategicky zmysluplnou. Niekedy zadržiavanie iba odkladá čas zúčtovania, a to za horších podmienok.
Teraz všetko záleží na disciplíne. Vojenské operácie musia zostať zamerané na zneškodnenie štruktúry režimu, nie na otvorenú okupáciu s nejasným koncom. Regionálni spojenci musia byť chránení pred následnou destabilizáciou. Diplomatické kanály musia zostať otvorené pre prípad, že by sa mocenské centrá rozpadli.
Zmena režimu je najzávažnejším nástrojom v strategickom arzenáli. Je nebezpečná už zo svojej podstaty. Ak režim spája jadrové ambície s trvalou destabilizáciou regiónu, môže byť však odstránenie zdroja menej riskantné než stav, v ktorom sa stane nedotknuteľným.
Niekedy je jediným spôsobom, ako obnoviť stabilitu, konfrontácia so štruktúrou, ktorá ju neustále narúša, a jej odstránenie.
Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia odrážať stanovisko The Epoch Times.
Komentár bol preložený z americkej edície Epoch Times.
Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
Váš názor nás zaujíma! Pomôžte nám zlepšovať obsah hodnotením tohto článku.