Názory

Zmena režimu v Iráne? (Komentár)

Ak je deklarovaným cieľom amerického prezidenta Donalda Trumpa zmena režimu v Iráne, potom útok z 28. februára nepredstavuje taktické eskalovanie, ale strategické rozhodnutie najvyššej úrovne. Ide nad rámec pravidelných odstrašujúcich útokov a smeruje k odstráneniu samotného zdroja nestability v regióne. Je to ambiciózny cieľ. A tiež pravdepodobne cieľ logický.

Po desaťročia iránsky model vládnutia spájal ideologickú vládu s asymetrickou projekciou moci. Režim budoval svoj vplyv nie prostredníctvom konvenčnej dominancie, ale prostredníctvom viacerých nástrojov: balistické rakety, šírenie dronov, proxy milície v Libanone, Sýrii, Iraku a Jemene, námorný tlak v Perzskom zálive a jadrový program, ktorý systematicky skracoval čas potrebný na dosiahnutie rozhodujúceho prielomu. Po celý čas sa pritom držal tesne pod hranicou otvoreného vyzbrojovania.

Každý krok bol kalibrovaný. Každý krok testoval toleranciu Západu. Výsledkom bola plíživá strategická nerovnováha. Posilnila sa jadrová infraštruktúra. Zlepšila sa vzdušná obrana. Veliteľské siete získali väčšie pole pôsobnosti. Upevnili sa proxy sily v iných štátoch. V priebehu času by náklady na rozvrátenie tejto architektúry len rástli.

Ak Spojené štáty a Izrael dospeli k záveru, že obmedzené zadržiavanie už nestačí, zmena iránskeho režimu sa stáva strategickým rozhodnutím, a nie ideologickým prestrelením. Argument je celkom jasný: ak nestabilita pochádza zo štruktúry samotného režimu, oslabenie jeho kapacít bez zmeny vo vedení v podstate iba odkladá konfrontáciu na neskôr.

Rozhodné kroky teraz môžu zabrániť oveľa nebezpečnejšej rovnováhe v budúcnosti – rovnováhe, v ktorej Irán na prahu jadrového programu bude chránený záložnými zdrojmi a povzbudzovaný váhaním Západu.

Z operačného hľadiska je logika jasná. Zamerať sa na kľúčové veliteľské uzly. Narušiť veliteľské štruktúry Revolučných gárd. Zneškodniť protivzdušnú obranu. Neutralizovať raketovú infraštruktúru. Zničiť jadrové zariadenia, kým sa nestanú nedotknuteľnými. Oslabiť schopnosť režimu koordinovať represie vo vnútri krajiny a odvetné opatrenia navonok.

V centralizovaných systémoch má odstránenie vedenia destabilizujúci účinok. Ak dôjde k narušeniu súdržnosti velenia, oslabí sa schopnosť režimu udržiavať vnútornú kontrolu. Vážnosť situácie však vyžaduje jasnosť ohľadom možných rizík.

Po prvé, odvetné opatrenia. Režim, ktorý čelí existenciálnej hrozbe, pravdepodobne nebude reagovať primerane. Raketové útoky na regionálne zariadenia USA, energetickú infraštruktúru v štátoch Perzského zálivu a izraelské centrá obyvateľstva už prebehli a budú pokračovať. Narušenie námornej dopravy v Hormuzskom prielive by mohlo vyvolať otrasy na globálnych energetických trhoch. Sieť proxy spojencov sa pokúsi o aktiváciu.

​​Preto je nevyhnutné použiť hneď na začiatku drvivú silu. Polovičné opatrenia vedú k eskalácii. Ak je cieľom zmena režimu, vojenská kampaň musí výrazne obmedziť schopnosť Teheránu reagovať súdržne.

Po druhé, fragmentácia. Irán nie je Irak v roku 2003. Disponuje štruktúrovanými bezpečnostnými inštitúciami a ideologickou súdržnosťou medzi elitami. Ak dôjde k pádu vedenia, je možné, že dôjde k mocenským bojom vo vnútri Revolučných gárd a duchovnej hierarchie. Nejde vylúčiť chaos.

Po tretie, deň po. Zmena režimu nie je balíček leteckých úderov. Je to problém politického prechodu a transformácie. Vonkajší aktéri nemôžu vojenskými prostriedkami sami o sebe vnútiť krajine demokratickú legitimitu. Irán je však zároveň gramotnou, urbanizovanou spoločnosťou so zdokumentovaným vnútorným disentom a opakujúcimi sa nepokojmi. Legitimita režimu je spochybňovaná aj doma.

Ak dôjde ku kolapsu, rozhodujúcimi aktérmi budú Iránci. Vonkajšia sila môže otvoriť okno, ale nemôže naprogramovať, čo ním prejde. Kritici budú argumentovať, že zmena režimu podnecuje nacionalizmus a hrozí regionálnou vojnou. Toto riziko je reálne. Alternatívou však nebola rovnováha. Bola to pokračujúce upevňovanie jadrového programu, hlbšie zakoreňovanie proxy spojencov a rastúca strategická imunita.

Otázkou nie je, či riziko existuje. Otázkou je, či by sa riziko ešte viac nezhoršovalo nečinnosťou. Ak režim postupne narúša odstrašujúci účinok a zužuje možnosti do budúcnosti, potom sa eskalácia stáva strategicky zmysluplnou. Niekedy zadržiavanie iba odkladá čas zúčtovania a za horších podmienok.

Teraz je to na disciplíne. Vojenské operácie musia zostať zamerané na zneškodnenie štruktúry režimu, nie na otvorenú okupáciu s nejasným koncom. Regionálni spojenci musia byť chránení pred následnou destabilizáciou. Diplomatické kanály musia zostať otvorené pre prípad, že by sa mocenské centrá rozpadli.

Zmena režimu je najzávažnejším nástrojom v strategickom arzenáli. Je nebezpečná už zo svojej podstaty. Avšak keď režim spája jadrové ambície s trvalou destabilizáciou regiónu, môže byť odstránenie zdroja menej riskantné ako dovoliť, aby sa stal nedotknuteľným.

Niekedy je jediným spôsobom, ako obnoviť stabilitu, konfrontovať sa so štruktúrou, ktorá ju neustále narúša, a odstrániť ju.

Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nutne odrážať stanovisko The Epoch Times.

Komentár bol preložený z americkej edície Epoch Times

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK