Sobota 18. mája, 2024
Foto: pikisuperstar /freepik
»

Umenie starovekej Číny malo za úlohu osviežiť a očariť ducha

15. apríl sa na počesť narodenia Leonarda da Vinciho, narodeného v roku 1452 v Toskánsku, stal Svetovým dňom umenia. Jeho iniciátorom bola v apríli 2011 Medzinárodná asociácia umenia, celosvetové združenie výtvarníkov spolupracujúce s organizáciou UNESCO.

„Deň, keď sa narodil Leonardo da Vinci, má byť nielen oslavou umenia, talentu a tvorivosti, ale aj uvedomením si dôležitej úlohy umenia v spoločnosti aj v živote každého z nás,ˮ napísala bývalá ministerka kultúry Ľubica Laššáková.

Na túto počesť sme pre vás pripravili článok, ktorý vás prevedie umeleckou tradíciou jednej z krajín s najbohatšou kultúrou – starovekej Číny.

Umenie často slúžilo ako prostriedok na podriadenie sa vôli nebies

V dávnych dobách čínske umenie často slúžilo ako prostriedok na podriadenie sa vôli nebies prostredníctvom rituálov a obetí. Archaické bronzové nádoby sa vyrábali na obetovanie nebesiam a duchom klanových predkov, o ktorých sa verilo, že ak sa rituály vykonávajú správne a pravidelne, majú dobrý vplyv na živých.

Čínska spoločnosť vždy kládla veľký dôraz na pochopenie prírodných zákonitostí a život v súlade s nimi. Svet prírody bol vnímaný ako viditeľný prejav pôsobenia vyššej moci prostredníctvom interakcie dualizmu jin-jang (ženský  – mužský princíp).

Ako sa čínske umenie vyvíjalo, jeho účel sa zmenil na vyjadrenie ľudského chápania týchto síl v podobe maľby krajiniek, bambusu, vtákov a kvetov. Toto by sa dalo nazvať metafyzickým, taoistickým aspektom čínskeho maliarstva.

Umenie malo aj spoločenskú a morálnu funkciu. Najstaršie nástenné maľby, o ktorých sa zmieňujú staroveké texty, zobrazovali dobrotivých cisárov, mudrcov, cnostných ministrov, lojálnych generálov a ich zlé protiklady ako príklady a varovania pre živých.

Túto morálnu funkciu mali aj portréty, ktorá zobrazovali charakter subjektu a jeho úlohu v spoločnosti. Dvorní maliari boli povolaní zobrazovať priaznivé a pamätné udalosti. Toto bola etická, konfuciánska funkcia maľby.

Medzi tradičnými témami čínskeho umenia nenájdete vojnu ani násilie

Medzi typickými témami tradičného čínskeho umenia nie je miesto pre vojnu, násilie, akt, smrť ani mučeníctvo. Ani neživá hmota sa nikdy nemaľuje len pre umenie: samotné skaly a potoky sa pociťujú ako živé, viditeľné prejavy neviditeľných síl vesmíru.

V tradičnom čínskom umení by sa väčšinou neprijal žiadny námet, ktorý by nebol inšpirujúci, vznešený a povznášajúci. Umenie malo osviežiť ducha alebo ho aspoň očariť. Umenie sa neustále obracia k prírode ako k referenčnému zdroju, celé tradičné čínske umenie je symbolické. Všetko, čo je namaľované, odráža určitý aspekt celku, ktorého si je maliar intuitívne vedomý.

Čínske umenie je zároveň plné symbolov špecifickejšieho druhu, z ktorých niektoré majú rôzne významy. Bambus naznačuje ducha učenca, ktorého môžu okolnosti ohnúť, ale nikdy nezlomiť, zatiaľčo nefrit symbolizuje čistotu a nezničiteľnosť. Drak je láskavým, ale potenciálne nebezpečným symbolom cisára. Žeriav symbolizuje dlhý život a pár mandarínok symbolizuje manželskú vernosť.

Medzi mnohými symbolmi pochádzajúcimi z rastlinného sveta je obľúbená orchidea, konfuciánsky symbol čistoty a vernosti; zimná slivka, ktorá kvitne aj v neskorom zimnom snehu a znamená nezdolateľnú čistotu; a borovica, ktorá môže predstavovať buď prežitie v drsnom politickom prostredí, alebo nepremožiteľného ducha staroby.

Pri vytváraní umeleckých diel bolo rozhodujúce presvedčenie, že energia a rytmus, ktoré vznikajú pri umeleckej praxi, spájajú praktizujúceho s najvyšším zdrojom tejto energie, pochádzajúceho z pozemských a nebeských zdrojov a zo samotného posvätného Tao.

Najmä kaligrafia a maľba mali schopnosť omladiť umelca alebo ho duchovne poškodiť, podľa správnosti jeho praxe a jeho charakteru. Na umenie ako také sa nazeralo z týchto hľadísk, pričom sa prihliadalo na umelca rovnako ako na umelecký subjekt, s ohľadom na erudovanosť, morálny charakter a harmonické zosúladenie so silami prírody.

Príklad troch dokonalostí v tradičnom čínskom umení, Autor: Shen Zhou okolo roku 1490-1500, Dielo: Básnik na vrchole hory, Preklad básne: „Biele oblaky ako šál obopínajú pás hory, kamenné schody visia v priestore – dlhá, úzka cesta. Sám, opretý o svoju palicu, pozorne sledujem scenériu, túžiac odpovedať šumiacemu potoku hudbou svojej flauty.ˮ

„Tri dokonalostiˮ starovekej Číny odhaľovali pravú povahu človeka a jeho vzdelanosť

V starovekej Číne sa „tri dokonalostiˮ – kaligrafia, poézia a maľba – pôvodne praktizovali oddelene, buď na dvore, alebo v súkromí medzi elitou.

Od 7. storočia sa vďaka systému občianskych skúšok vytvorila nová trieda učených úradníkov, ktorí svoje postavenie získali vďaka vedomostiam. Mnohí z týchto vzdelaných úradníkov boli vynikajúcimi básnikmi, kaligrafmi a maliarmi. Odvtedy boli tieto tri umenia spojené a oceňované ako vrcholné výtvarné umenie, známe ako tri dokonalosti. Práve kombinácia všetkých troch tvorivých postupov – poézie, maľby a kaligrafie – sa považuje za vrcholný umelecký výkon.

Od 3. storočia n. l. sa kaligrafia považuje v Číne za vrchol výtvarného umenie. Nielenže si vyžaduje nesmiernu zručnosť a jemný úsudok, ale považuje sa aj za jedinečný prejav charakteru a rozsahu kultivovanosti pisateľa.

Slovo kaligrafia pochádza z gréčtiny a znamená „krásne písmoˮ. V Číne sa považuje za najvyššiu formu umenia a je prostriedkom sebavyjadrenia, ktorý odhaľuje povahu alebo charakter človeka.

Čínska kaligrafia sa praktizovala pomocou takzvaných štyroch pokladov: štetca, papiera, atramentu a atramentového kameňa. Tieto funkčné predmety nadobudli veľký význam ako symbol štúdia a vzdelanosti. Nástroje používané na tvorbu umeleckých diel boli často tak nádherne vypracované, že sa tiež považovali za umelecké diela.

Maľba sa považovala za „tichú poéziuˮ a poézia za „maľbu so zvukomˮ. Často bola maľba inšpirovaná poéziou a kombinovaná s kaligrafiou. Mnohé obrazy boli krajinomaľby, ktoré zobrazovali hory, domy, vtáky, stromy a vodu. V tradičnej Číne sa v týchto umeniach ako prostriedkoch sebavyjadrenia zdokonaľovali učenci a úradníci.

Lineárnosť plnila v umení dôležitú úlohu

Od čias dynastie Šang (asi 1 600 – 1 046 pred n. l.) sa kaligrafia spája s duchovnou komunikáciou a naladením samotného pisateľa. Tvorba kaligrafie si vyžaduje vznešené osobné vlastnosti a neobyčajné estetické cítenie.

Čínsky maliar používal v podstate rovnaké materiály ako kaligraf – štetec, tuš a hodváb alebo papier – a Číňania hodnotia jeho prácu podľa rovnakých kritérií, aké používajú pre kaligrafa, teda v podstate podľa vitality a výraznosti samotného ťahu štetcom a harmonického rytmu celej kompozície. Maľba v Číne je teda v podstate lineárne umenie.

Maliari sa sústredili na to, aby pomocou hodvábu alebo papiera preniesli prostredníctvom rytmického pohybu ťahu štetca vedomie vnútorného života vecí. Estetika línie v kaligrafii a maľbe mala významný vplyv na ostatné umenia v Číne.

V motívoch, ktoré zdobia rituálne bronzy, v plynutí drapérie po povrchu budhistických sôch a vo výzdobe lakovaných výrobkov, keramiky a cloisonné smaltu (výrobky zdobené smaltom rôznych farieb oddeleným pásmi kovu), je to rytmický pohyb línie, ktorý nasleduje prirodzený pohyb ruky umelca alebo remeselníka. Ten do veľkej miery určuje formu a dáva čínskemu umeniu ako celku pozoruhodnú harmóniu a jednotu štýlu.

Foto: wikimedia.org, Kaligrafia od Mifu  okolo roku 1097, dynastia Song, provincia Jiangsu.

Umenie v starovekej Číne odrážalo čínsku triednu štruktúru

Jednou z výnimočných charakteristík čínskeho umenia je to, do akej miery odráža triednu štruktúru, ktorá existovala v rôznych obdobiach čínskej histórie. Do obdobia bojujúcich štátov (475 – 221 pred n. l.) vyrábali umenie anonymní remeselníci pre kráľovské a feudálne dvory.

V období Šang a na začiatku obdobia Čou bola výroba rituálnych bronzov regulovaná výlučne pod autoritou dvora, ktorý mohol udeliť alebo neudeliť povolenie na výrobu regionálnym dielňam. Pod starostlivou reguláciou dvorných patrónov v obdobiach Šang a Čou boli dizajny diel pozoruhodne jednotné od bronzov cez lakované výrobky až po textílie.

Po období Han sa začala objavovať umelecké produkty vytvorené počas voľného času vzdelanej šľachty, z ktorej mnohí amatérsky praktizovali umenie poézie, hudby, kaligrafie a nakoniec aj maľby. V tomto období sa začalo rozlišovať medzi profesionálmi z nižších vrstiev a elitnými amatérskymi umelcami; toto rozlišovanie malo veľký vplyv na charakter čínskeho umenia v neskorších obdobiach.

Maľba a kaligrafia sa ako prostriedky vysoko individuálneho vyjadrenia stali aj dôležitými prostriedkami výmeny v spoločenskej ekonomike, kde bolo dávanie darov ústredným prvkom budovania medziľudskej siete. Zručnosť v kaligrafii, poézii alebo hudbe pomáhala upevniť postavenie v spoločnosti vzdelaných jednotlivcov.

Jedným z dôsledkov revolúcií v 20. storočí bolo prelomenie triednych bariér medzi amatérmi a profesionálmi. Počas kultúrnej revolúcie v rokoch 1966 – 1976 boli umenie a umelci z radov literátov znevažovaní a dôraz sa kládol na anonymné, proletárske umenie. Cieľom kultúrnej revolúcie bolo vytvoriť novú socialistickú spoločnosť a očistiť krajinu od starých zvykov a kultúry.

Prečítajte si aj