Zaujímavosti

Ľudmila Pajdušáková, prvá dáma slovenskej astronómie: objavenie 5 komét čiastočne zatienila jej kontroverzná povaha

Slovensko nie je preslávené astronomickými objavmi či vesmírnymi výpravami vyrážajúcimi dych. Avšak v období po druhej svetovej vojne, keď dve najväčšie veľmoci Sovietsky zväz a USA súperili o to, ktorá skôr dobyje vesmír, Ľudmila Pajdušáková objavila päť komét. Vďaka tomu sa zaradila medzi najúspešnejšie objaviteľky a zároveň jej patrí prvenstvo v slovenskej astronómii medzi ženami profesionálkami. Československo sa stalo kometárnou veľmocou, keď tatranskí pozorovatelia v rokoch 1946 -1959 objavili spoločne osemnásť komét.

Mladá, šikovná a inteligentná žena rozbila stereotyp o vedcoch ako o uzavretých starcoch a sama si vybrala nezvyčajné povolanie. Ľudia si o nej často mysleli, že chce veštiť z hviezd, keďže si vtedy mnohí mýlili astronómiu s astrológiou. V skutočnosti trávila celé noci v náročných podmienkach na vysokohorskej hvezdárni, kde pracovala s maximálnym nasadením. Stala sa uznávanou odborníčkou známou nielen doma, ale aj v zahraničí.

Ľudmila Pajdušáková sa narodila ešte za čias Rakúsko-Uhorska 29. júna 1916 v obci Radošovce pri Senici, kde navštevovala aj základnú školu. Po smrti otca sa s matkou a troma súrodencami presťahovali k tete do Kláštora pod Znievom, kde vyštudovala gymnázium. Astronómia jej bola od mladosti veľmi blízka, no v roku 1935, keď mala len 18 rokov, jej zomrela aj matka. To ju prinútilo prerušiť pôvodné plány študovať prírodné vedy, keďže sa musela postarať o mladších súrodencov. Najskôr sa teda vydala na učiteľskú dráhu. Doplnila si vzdelanie na súkromnom učiteľskom ústave a pred a počas 2. svetovej vojny vyučovala na školách.

Neskôr sa začala naplno venovať astronómii. V rokoch 1944 – 1953 pracovala v Štátnom observatóriu na Skalnatom Plese a popri tom vyštudovala Prírodovedeckú fakultu UK v Bratislave.

„Bol to skutočne veľmi významný obrat v mojom živote. Z dedinskej školskej katedry ocitla som sa odrazu na vysokom štíte našich tatranských veľhôr. Bol to nový svet, ktorý ma priam uchvátil. Hvezdáreň vo vysokých polohách, v pásmach, kde sa končí život stromov a nad ktorým utešene klenie sa obloha. Miesto, ktoré je priam stvorené pre pozorovanie hviezd. Hneď na začiatku som sa zúčastnila všetkých prác v programe hvezdárne, a to ako pri pozorovaní, tak aj fotografovaní. Svoje vedomosti som usilovne dopĺňala z bohatej hvezdárskej knižnice. Prvé tri roky strávené na observatóriu po stránke praktickej neobyčajne obohatili môj život,“ uviedla v rozhovore pre noviny v roku 1948.

Od roku 1953 pôsobila na Astronomickom ústave SAV v Tatranskej Lomnici, kde sa neskôr stala riaditeľkou (1958 – 1979).

Pozorovanie vesmírnych objektov

Ľudmila Pajdušáková sa spočiatku venovala pozorovaniu meteoritov, pričom vytvorila unikátnu zbierku snímok, druhú najväčšiu na svete. Skúmala aj Slnko, najmä slnečnú korónu – vonkajšiu vrstvu slnečnej atmosféry. Za jej najväčší prínos sa považuje objavenie piatich nových komét: Pajdušáková – Rotbart – Weber (1946), Pajdušáková – Mrkos (1948), P/Honda – Mrkos – Pajdušáková (1948), Pajdušáková (1951) a Pajdušáková (1953).

„Prvý objav sa Ľudmile Pajdušákovej podaril v roku 1946 a počas ďalších 7 rokov objavila dokopy až 5 komét, čo ju v tej dobe zaradilo na historicky druhé miesto v počte komét objavených ženou. Dnes je piata. Posledná z objavených komét je dnes pomenovaná po nej, vďaka čomu sa radí k iným slovenským velikánom, po ktorých sú pomenované vesmírne telesá, napr. Milan Rastislav Štefánik či Aurel Stodola,“ napísal portál Refresher.

Sama vedkyňa objav kométy pripísala dvom kľúčovým faktorom: vynikajúcim podmienkam na Skalnatom plese a kvalitnej optike – ďalekohľadu typu binár, ktorým dokázala na oblohe vidieť aj veľmi slabé objekty.

Na hľadaní nových komét v Tatranskej Lomnici spolupracovala s Antonínom Mrkosom, Ľuborom Kresákom, Antonínom Bečvářom a Margitou Vozárovou-Kresákovou. Vďaka ich spoločnému úsiliu sa observatóriá na Skalnatom Plese a Lomnickom štíte stali celosvetovo uznávanými pracoviskami. Dve tretiny všetkých vizuálnych objavov, teda 18 komét, bolo objavených práve tam. Československo bolo v roku 1954 na kongrese Medzinárodnej astronomickej únie v Ríme uznané za kometárnu veľmoc.

Pajdušáková bola spoluautorkou objavu meteorického roja Umidy v roku 1945 a významne sa podieľala na rekordnej sérii pozorovaní Slnka v roku 1946, ktorá trvala 304 dní. Údaje z týchto pozorovaní poslali do svetového centra v Zürichu a prispeli k tvorbe indexu slnečnej aktivity, ktorý sa používa dodnes. Spolu s jej prvým manželom Antonínom Mrkosom uskutočnila unikátne fotografické pozorovania hviezdnej oblohy až do 15. magnitúdy.

„Venovala sa sledovaniu meteoritov, najmä rojových. Unikátna zbierka 10 000 snímok s viac ako 11 000 meteoritmi z roku 1946, do ktorej vo veľkej miere prispela, bola v tých časoch po harvardskej najpočetnejšia,“ uvádza TASR.

Vedecká činnosť

„Vo funkcii riaditeľky Astronomického ústavu SAV sa venovala štúdiu atmosféry Slnka, periodicity a variability slnečnej činnosti. Zaoberala sa metodikou a interpretáciou pozorovaní Slnka, rozkladaním premenlivých javov na Slnku a ich vzťahmi k cyklickým zmenám slnečnej aktivity,“ vymenúva portál Veda na dosah.

Ľudmila vykonávala aj publikačnú činnosť, stala sa autorkou veľkého množstva vedeckých, odborných aj vedecko-popularizačných prác o astronómii, kozmonautike a svetonázorových problémoch. Významne sa podieľala na zapojení Slovenska do medzinárodnej vedeckej spolupráce a na rozvoji a zviditeľnení amatérskej astronómie.

Pajdušáková prispela aj objavmi viacerých menších planétiek, pričom v roku 1967 sa zaradila medzi popredné ženy v Medzinárodnej astronomickej únii. Popri vedeckej práci sa aktívne zapájala aj do mierového a ženského hnutia. Bola členkou viacerých organizácií vrátane ÚV Socialistickej akadémie vied, Svetovej rady mieru, Slovenskej astronomickej spoločnosti, Slovenského zväzu žien či Medzinárodnej astronomickej únie. Za svoju činnosť získala viaceré významné ocenenia bývalého režimu, napríklad Rad práce, Československú cenu mieru, Keplerovu a Koperníkovu medailu či zlatú plaketu Slovenského zväzu žien.

Kontroverzná povaha

Názory na Pajdušákovej osobnosť sa rôznia. Film Lenky Moravčíkovej-Chovanec z roku 2014 ju zaradil medzi najvýznamnejšie slovenské ženy v dejinách. Podľa dokumentaristky však bola Pajdušáková kontroverznou postavou, ktorá slovenskú astronómiu na jednej strane pozdvihla, no zároveň aj zneuctila. 

„Tí, ktorých si vybrala a v práci podporila, na ňu nedajú dopustiť. Tí druhí, ktorých zavrhla a z práce v Astronomickom ústave SAV odstránila, na ňu spomínajú s poľutovaním a mnohí jej nevedia prísť na meno,“ skonštatovala Moravčíková.

Podľa jej odporcov Pajdušáková už v roku 1948 vstúpila do komunistickej strany a postupne pracovala na tom, aby zo štátneho observatória na Skalnatom plese vypudila jeho zakladateľa Antonína Bečvářa. Ten napokon oficiá­lne odišiel pre svoje „buržoázne zmýšľanie“ v roku 1950. Po viacerých riaditeľoch, ktorí vo funkcii nepobudli viac než pár rokov, sa napokon v roku 1958 stala riaditeľkou Pajdušáková.

„Mali sme s kolegami veľké výhrady k spôsobu, akým Pajdušáková riadila ústav. Vedenie Slovenskej akadémie vied to aj uznalo, no nakoniec si riaditeľka cez komunistickú stranu svoj post obhájila a všetkých, ktorí sa postavili proti nej, vyhodila. Zariadila, aby som sa nemohol nikde zamestnať. Nakoniec mi pomohla manželka a začal som pracovať ako pomocný robotník pri vykládke vagónov. Za rok a pol som vyložil 2,5 tisíca ton mate­riálu. Až skoro po dvoch rokoch sa mi podarilo zamestnať v popradskej Vagónke, kde zriaďovali výpočtové stredisko. Už nikdy som sa profesijne nemohol vrátiť k astronómii,“ uviedol pre Nový Čas Pajdušákovej kolega Jiří Lexa.

Známy český astronóm Jiří Grygar sa o slovenskej vedkyni taktiež nevyjadril najpozitívnejšie. „Zažil som ju osobne počas mojej praxe na Skalnatom plese v roku 1956. Nemala vôbec prehľad o tom, čo sa v astronómii odohráva, bola to naozaj politická dráha, ktorá ju vtedy zviditeľňovala. I voči slovenským astronómom na observatóriu sa správala hrozne, najmenej dvoch prepustila z politických dôvodov a ďalší pred ňou utiekli do Bratislavy alebo do Košíc,“ povedal v článku denníka Pravda.

Pajdušová má však aj svojich zástancov. Astronómka bola známa popularizátorka prírodných vied a vynikajúca prednášateľka – odprezentovala viac ako 500 prednášok.

„Ako malý chlapec som bol spolu s otcom na jednej z jej mnohých prednášok o astronómii. Jej krásny a oduševnený prednes ma presvedčil, že štúdium astronómie je krásna záležitosť. A práve preto sa doktorka Ľudmila Pajdušáková presadila vo svete, lebo bola pre vec zapálená, veľmi húževnatá a cieľavedomá,“ uviedol na jej adresu astronóm a niekdajší predseda Slovenskej astronomickej spoločnosti Ladislav Hric, ktorého aj príjmala do zamestnania.

Okrem toho Pajdušáková zohrala kľúčovú úlohu pri založení astronomického časopisu Kozmos a pri zakladaní mnohých ľudových hvezdární na Slovensku. Tiež významne podporovala expedície za úplnými zatmeniami Slnka.

Špecialista na slnečnú korónu a dynamiku slnečnej aktivity Vojtech Rušin sa s ňou osobne poznal dlhé obdobie. „Po mojom príchode na Skalnaté pleso nás bolo asi 12 a situácia bola priaznivá. Riaditeľka bola vo funkcii ešte len rok a pomery v hvezdárni sa – po turbulentnom období, ktoré tu bolo asi od roku 1951 – začínali upokojovať. Na pracovných poradách bola nielen káva, obložené chlebíky, ale aj pohárik vína! Sem-tam pre nesplnenie úloh padlo aj kritické slovo, ale mienilo sa dobre. Ľudmila Pajdušáková bola veľmi priateľská a pohostinná. Často pozývala hostí aj domov na pirohy či bryndzové halušky, výborne varila,“ uviedol.

Dodal, že pod vedením Pajdušákovej si astronomický ústav začínal získavať vo vedeckých kruhoch, ale aj celkovo v spoločnosti veľmi dobré meno. Svedčí o tom aj nárast počtu pracovníkov a dobudovanie observatória na Lomnickom štíte v roku 1961. Aj keď podľa Rušina bola Pajdušáková občas dosť prudká, nebola zlou riaditeľkou.

„Neznášala klamstvo a podvody, mala zmysel pre rodinné problémy pracovníkov a veľmi sa starala o sociálne istoty ľudí, o rozvoj pracoviska – boje o byty, o vybudovanie nového astronomického stánku v Tatranskej Lomnici a podobne. Ako riaditeľka podporila každú dobrú myšlienku a vehementne ju presadzovala. Mladí pracovníci pribúdali a ja si spomínam, že raz mi jeden z nich, dnes už nebohý kolega, povedal: Bola nám druhou mamou. A mal pravdu. Zažil som v ústave doteraz sedem riaditeľov, a či sa to bude niekomu páčiť alebo nie, Pajdušáková sa mi zdala, zohľadňujúc jej prednosti i slabosti, jednou z najlepších,“ skonštatoval Rušin.

Pajdušáková bola riaditeľkou Astronomického ústavu takmer do konca svojho života. Zomrela 6. októbra 1979 vo Vyšných Hágoch vo veku 63 rokov. Pochovaná je v Tatranskej Lomnici po boku svojho druhého manžela.

Jej prvý manžel Antonín Mrkos objavil v roku 1982 asteroid, ktorý na jej počesť pomenovali 3636 Pajdušáková.

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK