Svet

Maďarský pohraničný strážca odhaľuje brutálne praktiky pašerákov: „Využívajú slabiny systému“ (Rozhovor)

Pašeráci ľudí poznajú slabiny systému lepšie ako samotné orgány. Exkluzívny rozhovor so skúseným maďarským pohraničným strážcom na vonkajšej hranici EÚ odhaľuje krutú realitu migračnej krízy na balkánskej trase.

Sándor Nagy, otec ôsmich detí, pracuje už viac ako desať rokov v maďarskej pohraničnej stráži a chráni tak bránu do Európskej únie na severnej hranici Srbska. Tam, kde sa ozbrojené gangy prevádzačov pravidelne pokúšajú prekonať hraničný plot. Tam, kde nelegálni migranti nastupujú do vozidiel prevádzačov, ktoré ich majú často odviezť do Nemecka. A tam, kde muži ako Sándor každý deň riskujú život, aby zastavili afganské, marocké, pakistanské a sýrske gangy prevádzačov.

Sándor pracuje ako miestny „Mezőőr“ – ozbrojený maďarský úradník, podobný policajtovi, zodpovedný za ochranu okrajových častí. V jeho prípade to znamená: pohraničná oblasť okolo Ásotthalom, malej, v podstate pokojnej dediny, ktorá sa za posledných desať rokov stala ohniskom balkánskej migračnej trasy.

Na začiatku roka 2010 ešte Sándor pracoval v tlačiarni neďaleko Budapešti – v kancelárii, v príjemnom a bezpečnom prostredí. Nikdy by si nedokázal predstaviť, že jedného dňa bude s puškou v ruke blúdiť po lesoch a kríkoch na južnej hranici Maďarska – v hľadaní prevádzačov ľudí.

Epoch Times: Povedzte nám, prosím, ako ste sa dostali do tejto situácie

Sándor Nagy: Moja žena a ja sme sa sem presťahovali so šiestimi malými deťmi. Hľadali sme pokojné a bezpečné miesto, kde by sme si mohli vyskúšať poľnohospodárstvo a sebestačnosť. Keď sme sem pred desiatimi rokmi prišli, ani som nevedel, že povolanie Mezőőr vôbec existuje. Najskôr som pol roka zbieral odpadky, ktoré migranti zanechali všade naokolo. Vtedy to bola jediná voľná práca. Potom mi starosta navrhol, aby som začal pracovať ako Mezőőr – v 24 / 72-hodinovom pracovnom režime.

Moja žena bola zhrozená. Žili sme na odľahlej farme bez pouličného osvetlenia, najbližší sused bol vzdialený kilometre. Vtedy sme už mali šesť detí. Moja žena povedala: „V noci tu sama zošaliem – neopováž sa odísť.“ Nebolo to ľahké obdobie.

Presne tu, kde stojíme, prekonávajú gangy prevádzačov s nožnicami na kov alebo niekedy dokonca s rebríkmi dvojitý ostnatý plot a prevádzajú skupiny migrantov cez hranice. Takéto zásahy sú pre úrady veľmi nebezpečné.

Nemáte nikdy strach, keď naháňate tieto gangy prevádzačov? Nebojíte sa o svoju rodinu?

Sme tu len preto, že nie sme priamym cieľom. Ale som si istý, že vedia presne, kto som a kde bývam. Hovoril som už s takmer všetkými médiami… Našťastie je u nás násilie skôr výnimkou. Pašeráci väčšinou strieľajú na seba na srbkej strane. Nedávno sme tu našli dve mŕtvoly – zabili sa navzájom. Pred tromi rokmi sme dokonca na Vianoce počuli s deťmi doma nepretržitú streľbu.

Sándor ukazuje video, ktoré natočil vo svojej záhrade – jasne na ňom počuť salvy z guľometu. Ešte v ten istý deň to bola jedna z hlavných správ v správach: Na srbkej strane maďarskej hranice sa v pohraničnom lese strhla prestrelka medzi skupinami prevádzačov, viacero ľudí bolo ťažko zranených.

Aké sú vaše skúsenosti v tomto smere?

Často zachytávame migrantov, ktorých telá sú zmrzačené. Niekedy im chýbajú napríklad ruky. Jeden nám rozprával, že ho pristihli pri krádeži – následne mu odsekli obe ruky v úrovni zápästia. Títo ľudia vyrastali v úplne inej kultúre.

Keď Sándor a jeho kolegovia zadržia skupinu, väčšinou sú to prevádzači, ktorí utečú ako prví – aby zachránili vlastný krk. Problémovejších migrantov – napríklad chorých, zranených alebo tých s malými deťmi – však často jednoducho nechajú na pospas osudu.

Ako pašeráci vo všeobecnosti zaobchádzajú s migrantmi?

Boli prípady, keď natlačili 35 až 40 ľudí do nákladného priestoru dodávky. Pre pašerákov sú len tovarom. Nie sú to však kurčatá, ale ľudia. Stáva sa, že sa ľudia v preplnených vozidlách udusia.

Poznám aj prípad, keď niekto naozaj chcel pomôcť. Muž, ktorý prišiel nemeckým Mercedesom, povedal, že sa sám dostal do Nemecka a potom sa vrátil s prenajatým autom, aby si vyzdvihol svoju rodinu. Či je to pravda alebo nie – kto vie. Ale je to možné.

Ako vlastne vyzerá typické vozidlo prevádzača – ak niečo také neexistuje?

Samozrejme, že existuje! Typickým vozidlom prevádzača je napríklad zatmavený Chrysler Voyager alebo Ford Galaxy – teda klasický rodinný van. Na začiatku väčšinou prichádzali so starými, rozbitými dodávkami z Rumunska alebo Poľska. Boli lacné – ak sa niečo stalo, strata bola malá. Ale nakoniec už aj naše deti na prvý pohľad spoznali, ktoré je auto prevádzačov. Potom začali používať lepšie autá – istý čas veľa z nich s maďarskou poznávacou značkou. Neskôr úplne nové, výkonné vozidlá. Za tie roky sme videli všetko – dokonca aj traktory.

Existuje priame spojenie týchto vozidiel do Nemecka?

Bežná prax je, že vodiči prichádzajú s prenajatými vozidlami, ktoré sú registrované v nemeckých autopožičovniach. Tieto vozidlá si neskôr vyžiadajú späť arabskí podnikatelia z Nemecka. Teoreticky sú len vlastníci a tvrdia, že s tým nemajú nič spoločné. Toto je Európska únia – môžeš ísť, kam chceš.

Čo vlastne vieme o vodičoch týchto vozidiel prevádzačov? Kto sú títo ľudia? A ako presne sú prepojení s gangmi?

Vodiči sú v podstate na samom spodku reťazca prevádzačov. Medzi nimi sú ľudia rôznych národností – Maďari, Ukrajinci, Rumuni, Turci, Arabi. Niektorí z nich vyzerajú ako obchodníci – s okuliarmi a kravatou. Stáva sa dokonca, že ani sami presne nevedia, do čoho sú vlastne zapojení.

Je veľmi ťažké zistiť, ako sú títo ľudia prepojení. Väčšina z nich pozná len svoje priame kontakty a inak nevie takmer nič. Kto s kým spolupracuje, neviem povedať – ale viem, že za tým stojí vysoko rozvinutá a profesionálne organizovaná zločinecká sieť.

Čo sa vie o týchto pašerákoch? Ako žijú?

My Európania s európskym myslením si nedokážeme predstaviť, v akých odporných, špinavých podmienkach žijú prevádzači v lese – hoci majú obrovské množstvo hotovosti. Mnohí to robia už roky, aj keď dnes to už nie je tak bežné. Podľa mojich kontaktov v južnom Srbsku niektorí prevádzači migrantov už nespia v lese. Organizujú sa prostredníctvom taxíkov z Belehradu na hranicu a potom ľudí prevádzajú cez hranicu.

Čo sa stane, ak ich chytia?

Problém je, že sa nemajú čoho báť. Pred pár rokmi zaviedli v Maďarsku postup, podľa ktorého sú chytení prevádzači po zrýchlenom konaní jednoducho vyhostení. Predtým museli stráviť roky vo väzení. Pre maďarských prevádzačov to platí dodnes.

Títo zadržaní zahraniční prevádzači teda nedostávajú žiadny významný trest?

Maďarská vláda argumentuje, že nechce vo väzniciach zaobstarávať tisíce ľudí – systém na to nie je prispôsobený. Dnes trvá konanie najviac dva mesiace, potom sú prevádzači vyzvaní, aby opustili krajinu do 72 hodín. A ak sa vrátia, musia si odpykať trest odňatia slobody. Príklad takéhoto prípadu však nepoznám.

Ako sa táto právna situácia odráža na vás, keď riskujete život pri operáciách?

Musíme sa bezmocne prizerať, ako tieto zločinecké siete zaplavujú Európu. Zákony sú neúčinné a my to musíme sledovať. Nespočetnekrát sme ich chytili a oni sa mi usmievajú do tváre: „Oh, no problem, next time.“ Takto rozmýšľajú. Európsky právny systém na to nie je pripravený.

Často zneužívajú aj zdravotnú starostlivosť. Tvrdia, že práve v čase zatknutia ochoreli. Vo väčšine prípadov sa po vyšetrení ukáže, že lekári nič nezistili. Medzitým sa tešia prednostnému zaobchádzaniu – pred skutočne chorými.

Migranti často obviňujú pohraničných strážcov z krádeží alebo násilných činov. Potom sa každý prípad dôkladne vyšetruje – a dokonca aj policajti musia podstúpiť rozsiahle vyšetrovanie. V 99 percentách prípadov sú obvinenia úplne nepodložené. Zároveň však jediný migrant takýmito obvineniami zviaže všetky policajné sily, zatiaľ čo ostatní využijú príležitosť a pokračujú ďalej.

Kto vlastne riadi celú túto zločineckú sieť? Čo je o tom oficiálne známe?

Na čelo siete, teda medzi skutočne veľkých zločincov, sa samozrejme nikdy nedostaneme. O vodičoch vozidiel prevádzačov sme už hovorili. Potom sú tu ešte takzvaní pozorovatelia – členovia gangov, ktorých tu niekedy vidno. Tí neriskujú, pretože, striktne vzaté, nerobia nič nelegálne. Len odovzdávajú informácie vodičom.

Čo vieme: Existujú rôzne rivalské skupiny – konkurenčné organizácie. A tie už otvorene propagujú svoje služby, napríklad na TikToku. Medzi Afgancami sú obzvlášť známe takzvané skupiny 313 alebo 400-59.

O vyšších, možno dokonca politických záujmoch, ktoré stoja za týmito mafiánskymi štruktúrami, nemám žiadne oficiálne informácie. Je však nápadné, ako sa dostávajú k obrovským množstvám hotovosti – k zväzkom čerstvo vytlačených eurobankoviek, ktoré sú pre bežného občana absolútne nepredstaviteľné. Videla som video, v ktorom pašeráci otvárajú tašku – bola plná bezchybných, úplne nových bankoviek.

Už sa niekto pokúsil podplatiť vás?

Áno. Stalo sa to priamo v lese, neďaleko od môjho domu. Ten chlap mával bankovkami. Nebola to obrovská suma, len pár tisíc eur. Bolo tam asi pätnásť migrantov.

Ale často je rozhodujúcim faktorom strach. Predstav si, že bývaš kúsok južne od maďarskej hranice. Zrazu pred tvojím domom zastavia tri veľké BMW, vystúpi osem mužov. Povedia ti: „Poďme sa porozprávať.“ Potom ti vysvetlia, že máš na výber možnosť A a možnosť B.

Možnosť A: „Máš tam vzadu malú prístavbu, ktorú takmer nepoužívaš. Dôležité je, aby si tam nechodil. Niekedy tam prespí pár ľudí, žiaden problém. Odpočinú si a na druhý deň ráno idú ďalej. Tebe sa nič nestane – a každý mesiac dostaneš malú sumu peňazí.“ Alebo možnosť B: „Zastrelíme ťa. Lebo tu sme v Srbsku a tu to tak chodí.“

Čo má ten chudák povedať? Pomyslí si: „Som chudobný, nevadí mi to, všetko je v poriadku.“ Potom mu položia peniaze na stôl a vec je vybavená. „Ďakujem, dovidenia.“

Dochádza aj k nehodám alebo vážnejším ohrozeniam?

Stáva sa, že prevádzači zrazia iné vozidlá alebo úmyselne vytlačia pohraničnú stráž z cesty. Ale sú aj úplne extrémne prípady. Raz sme mali približnú predstavu, kde sa zdržiava skupina migrantov. Videli sme, ako na cestu zabočilo tmavé rodinné auto, aby ich vyzdvihlo. Auto pokračovalo v jazde, až kým nezastavilo a migranti sa rozbehli k autu.

Vrhli sme sa k nim a kričali „Stop – Stop“. Migranti sa rozutekali do lesa. Vodička narazila autom do tŕňového kríka, čím všetky štyri pneumatiky dostali defekt. K nášmu prekvapeniu však aj tak odišla – na hlavnú cestu smerom na Szeged – a po ceste naložila migrantov. Prakticky pokračovala na štyroch defektných pneumatikách smerom do Nemecka. Polícia neskôr spoznala auto podľa defektných pneumatík.

V ďalšom prípade pašerák ušiel s otvorenými dverami pri plnej rýchlosti. Dvere udreli policajta do ruky. Vodič bol zjavne pod vplyvom drog.

A raz spôsobilo rýchlo idúce auto smrteľnú nehodu… Jedna žena zahynula, dvaja dospelí a tri deti boli ťažko zranení! Pašerák dokázal ujsť. Keďže za sebou išlo viacero pašeráckych vozidiel, po nehode naskočil do jedného z nich. Nohy pašeráka ešte trčali z auta, keď s otvorenými dverami odišli. O zranených sa nestarali. Žena zomrela na mieste nehody, bola to veľmi ťažká nehoda.

Ako a kedy to môže skončiť? Čo si o tom myslíte?

Na jednej strane sa naskytá otázka, či vôbec existuje skutočná politická vôľa. Situácia vo Francúzsku a Nemecku má veľký vplyv. Väčšina migrantov chce ísť do Nemecka. Som prekvapený, šokovaný a hlboko zarmútený, že nemecká spoločnosť akoby spala. Lebo ekonomicky, kultúrne a demograficky je to pre ňu obrovské ohrozenie.

Maďarsko sa tiež ocitá v katastrofálnej situácii kvôli trase, po ktorej sú nelegálne prepravované obrovské masy ľudí. Táto vlna zanecháva neuveriteľnú horkosť, hnev a strach.

Tu sa rozhovor končí. Sándor dostáva ďalší telefonát: bola objavená nová skupina migrantov. Tentoraz cez plot prešli Číňania, Palestínčania a Kurdi. Pašeráci ušli.

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK