Štvrtok 12. decembra, 2024
Kou Zhun žil skromný život napriek tomu, že bol premiérom. Keď raz upadol do zhýralosti, po prečítaní básne, ktorú mu zanechala matka pred smrťou bol taký dojatý, že rýchlo zmenil svoje správanie. (SM Yang/Epoch Times)
»

Znovuobjavte našu vrodenú dobrú povahu v Knihe troch znakov

„Kniha troch znakovˮ alebo „San C-ťingˮ je najznámejšia klasika čínskej literatúry pre deti. Napísal ju Wang Jin-lien (1223 – 1296) počas dynastie Song a učili sa ho naspamäť celé generácie mladých i starších Číňanov. Do roku 1800 bola „Kniha troch znakovˮ prvým šlabikárom, z ktorého sa učilo každé dieťa.

Krátke, jednoduché a rytmické trojznakové verše umožňovali ľahké čítanie a recitovanie, pričom obsah pokrýval široké spektrum tém. Pomohol deťom nielen naučiť sa bežné čínske znaky, gramatické štruktúry a vziať si poučenia z čínskej histórie, ale predovšetkým im umožnil rozvíjať chápanie tradičnej čínskej kultúry a vhodných spôsobov správania sa ako dobrých ľudí.

Hneď prvá lekcia z „Knihy troch znakovˮ učí deti o ich pôvodnej čistej povahe:

Ľudia pri narodení

sú od prírody dobrí.

Ich povaha je veľmi podobná,

ich zvyky sa veľmi líšia.

Inými slovami, ľudia sa rodia prirodzene dobrí. Malé deti sa môžu líšiť vo svojej osobnosti, ale vo všeobecnosti majú podobné vlastnosti nevinnosti a čistoty.

Keď však mladí ľudia rastú, sú ovplyvnení rôznymi ľuďmi, prostredím a skúsenosťami, vyvinú si preferencie a návyky, ktoré ich môžu viesť k tomu, že sa z nich stanú veľmi odlišné osobnosti.

Niektorí napríklad považujú za najdôležitejšie vážiť si rodinu a synovskú oddanosť, iní sa naučia vážiť si peniaze viac než čokoľvek iné. Niektorí nachádzajú uspokojenie v materiálnych ziskoch, iní nachádzajú zmysel v duchovnom hľadaní.

Rovnaké zázemie, rôzne hodnoty

Nasledujúca príhoda ilustruje, ako sa dvaja ľudia, ktorí vyrastali spolu, môžu úplne odlišovať. Istá čínska spisovateľka rozpráva, že jej otec, tesár menom Ťing, bol milý, čestný a úctivý človek, ktorého mali všetci v dedine radi pre jeho dobré charakterové vlastnosti.

Ťing mal spolužiaka a priateľa z mladosti menom Wang. Jedného dňa Wang pozval Ťinga k sebe domov na večeru.

Keď sa rozprávali, Ťing videl, že im varí starší muž, ktorý vyzeral ako sluha, a podáva im čaj a víno. Spýtal sa Wanga: „Kto je tento starší muž?ˮ

Keď Wang odpovedal: „To je môj otec.ˮ Ťing bol šokovaný.

Ťing vyskočil a povedal Wangovmu otcovi: „Strýko, posaď sa, prosím.ˮ Potom pomohol staršiemu mužovi usadiť sa, nalial mu pohár vína a úctivo povedal: „Strýko, prosím, odpusťte mi moju hrubosť.ˮ

Potom sa Ťing obrátil k Wangovi a povedal: „Už nie som tvojím priateľom. Nevieš, ako si vážiť starších.ˮ Vzal si svoje náradie a odišiel.

Ťing sa od mladosti učil, že človek musí mať úctu k starším a učiteľom. Na druhej strane Wang sa nikdy nenaučil brať túto zásadu vážne. Napriek tomu, že vyrastali ako starí priatelia, ich povahy a hodnoty sa veľmi líšili.

Kou-Čun dostáva lekciu až zo záhrobia

Čo teda určí, či sa človek stane takým, ako bol Ťing alebo takým, ako bol Wang? Odpoveď sa skrýva v ďalšej strofe „Knihy troch znakovˮ:

Ak neexistuje žiadne učenie,

povaha sa zhorší.

Správna cesta vo vyučovaní

je prikladať najväčší dôraz na dôslednosť.

Vrodená dobrá povaha človeka sa udržiava prostredníctvom učenia a vedenia počas celého života. Bez vedenia sa však táto dobrá povaha môže pokaziť.

Príkladom je príbeh Kou-Čun, predsedu vlády, ktorý žil počas čínskej dynastie Song.

Kou sa narodil v rodine intelektuálov. Jeho otec však zomrel, keď bol Kou malý, a vychovávala ho matka, ktorá tkala látky, aby mohli vyžiť.

Napriek ich chudobe Kouova matka učila a nabádala Koua k tvrdej práci, aby mohol jedného dňa výrazne prispieť spoločnosti.

Z Koua sa stal mimoriadne inteligentný človek a v 18 rokoch zložil štátne skúšky s vynikajúcimi výsledkami. Bol tak jedným z mála, ktorých si cisár vybral za štátnych úradníkov.

Dobrá správa sa rozšírila ku Kouovej matke, ktorá bola v tom čase vážne chorá. Keď umierala, dala svojmu vernému sluhovi obraz, ktorý vytvorila.

„Kou-Čun sa jedného dňa stane vládnym úradníkom,ˮ zašepkala. „Ak sa jeho povaha začne kaziť, dajte mu, prosím, tento obraz.ˮ

Zmiernenie výstrednosti

Kou-Čun sa nakoniec stal predsedom vlády, ale sláva a luxus mu začali prerastať cez hlavu. Aby ukázal svoje bohatstvo a postavenie, rozhodol sa usporiadať extravagantnú oslavu narodenín s banketom a opernými predstaveniami.

Keď si sluha všimol, že nastal ten správny čas, daroval Kouovi obraz jeho matky. Kou videl, že je to obraz, na ktorom číta knihu pod olejovou lampou a jeho matka po jeho boku tká látku.

Vedľa obrazu boli napísané tieto slová:

Pozerám sa, ako znášaš útrapy štúdia pri slabom svetle,

Dúfam, že sa z teba stane dobrý človek a v budúcnosti budeš prospešný mnohým iným.

Tvoja oddaná matka ťa naučila cnosti šetrnosti,

V časoch bohatstva nikdy nezabúdaj na tých, ktorí sú chudobní, ako sme boli kedysi my.

Pri čítaní matkiných slov sa Kou rozplakal. Bolo jasné, že nesplnil jej očakávania. Odvolal hostinu.

Pripomienka od Kouovej matky zo záhrobia ho zachránila pred pádom na dno, smerom k chamtivosti a korupcii. Odvtedy žil Kou skromne, k ostatným sa správal veľkoryso a svoje úradné povinnosti vykonával s vysokou morálkou a bezúhonnosťou. Nakoniec sa stal jedným z najznámejších a najobľúbenejších kancelárov dynastie Song.


Tento príbeh nielen ilustruje, že vedenie a učenie sú potrebné na výchovu charakteru človeka, ale nesie aj hlbšie posolstvo: Keďže ľudia sú vrodene dobrí, aj zblúdilí, môžu znovu objaviť svoju dobrú povahu a vrátiť sa k svojej pôvodnej pravej podstate. Pokiaľ si uvedomia svoje chyby a sú odhodlaní sa zmeniť, nikdy nie je neskoro.


Z originálneho článku preložila Marcela Colucci.

Prečítajte si aj