Cestovanie, Inšpirácie

Oravčanka Lucie bola v častiach Indie, kam turisti nechodia: Som dieťa šťasteny, že som sa narodila v Európe; ženy v Indii nie sú také ambiciózne a o slobode ani neuvažujú (Rozhovor)

Lucie pochádza z malej oravskej dedinky a jej veľkou vášňou je spoznávanie nových krajín. V zime pracuje ako husky sprievodkyňa vo Fínsku, vďaka čomu si dokáže ušetriť na cesty. Okrem toho tvorí obsah na sociálne siete, kde zdieľa autentické postrehy zo svojich sólo výprav. Priatelia ju opisujú ako divožienku, ktorá dlho neobsedí doma a miluje spoznávať krajiny inak. Predovšetkým sa snaží pochopiť miestnych obyvateľov a oboznámiť sa s ich životným štýlom. Nedávno sa vrátila z Indie, kde strávila sama vyše mesiaca.

Epoch Times Slovensko: Dostať sa do Indie bolo vaším dlhoročným snom, ktorý ste si napokon splnili a vychutnali plnými dúškami. Prečo práve India? Čo vás inšpirovalo k jej návšteve?

Lucie Hopková: Už roky som snívala o návšteve tejto krajiny, avšak bála som sa cestovať do Indie sama, preto som to odkladala. Namiesto toho som minulý rok cestovala sama štyri mesiace po Ázii (Srí Lanka, Vietnam, Indonézia, Laos). To mi dodalo viac odvahy v tom, že dokážem cestovať aj sama. Naučila som sa veľa vecí o sebe a na niektorých vlastných chybách som si uvedomovala, na čo si dávať väčší  pozor. Tento rok som sa rozhodla ísť, a to napriek tomu, že som nemala nikoho, kto by so mnou išiel. Úprimne, neviem, prečo práve India, no vždy ma zaujímala ich inakosť, chaos, farby, ktoré som videla len na internete, miesta, ich zvláštna kultúra a, samozrejme, jedlo. A tak som si išla splniť svoj dlhoročný sen a nasledovať akési volanie, že tam musím ísť. 

Aké ste mali od tejto krajiny očakávania? Čo ste plánovali vidieť a zažiť?

Do Indie som išla s malou dušičkou a veľkými obavami. Deň pred odletom som nemohla ani jesť, až tak som sa bála. Všetci mi zároveň hovorili, že som sa musela zblázniť, keď chcem cestovať do Indie. Pýtali sa ma, či si chcem spôsobiť nejakú traumu alebo byť znásilnená. Tieto vety mi určite nepomáhali v pozitívnom myslení a odvahe, avšak mala som kúpenú letenku a išla som. Vedela som, že chcem navštíviť miesto Varanasi, kde sa miestni so svojimi zosnulými lúčia zvláštnym spôsobom. Tiež som mala kontakt na jedného indického influencera, ktorý mi trochu pomohol plánovať cesty tak, aby som sa cítila bezpečne a sebavedomo. Dal ma do kontaktu s miestnym Indom Mohitom a ten mi veľmi pomohol a tiež som sa na niekoľko dní stala súčasťou ich rodiny.

Chcela som toho precestovať čo najviac ako miestny človek a byť čo najviac v kontakte s miestnymi ľuďmi. Chcela som vedieť, ako premýšľajú, ako vyzerá ich všedný deň, čo jedia, ako varia a podobne. To sa mi vďaka kontaktom podarilo najmä pri Mohitovej rodine, ktorí ma brali ako vlastnú dcéru. 

Sústredila som sa na inú časť Indie ako ostatní turisti, pretože som chcela ukázať, že India je rôznorodá krajina. Veľa influencerov prezentuje Indiu v negatívnom zmysle v spojení s neporiadkom, chaosom, špinou a neslušnými ľuďmi. Ja som zažila úplne inú Indiu, istú časť som strávila s miestnymi ľuďmi a potom som sa rozhodla stráviť čas aj na severe v horách, kde boli veľmi milí, slušní a priateľskí ľudia. 

Boli ste dokonca súčasťou osláv jedného z hinduistických bohov, kde ste si vymodlili vlastný dom…

Áno, bol to jeden z ich najvýznamnejších sviatkov. Celá rodina aj susedia si objednali autobus a podvečer sme cestovali. Bolo to podobné, ako keď sme kedysi cestovali autobusom do Chorvátska. Po 6 hodinách sme vlastne dorazili na miesto, kde sme prespali a potom ma obliekli do ich typického sárí. Išli sme sa pokloniť do chrámu Khatu Shyam Ji, kde sme stáli v rade, aby sme sa mohli pokloniť bohu Barbarikovi. To trvalo asi minútu. Sústredili sme sa na poklonenie bohu, dávanie darov, kvetov a obiet. Ďalej sú tam aj rôzne rituály – napríklad očistenie v posvätnej rieke.  

Existuje tam zvyk, že ak chcete vlastný dom, dvoj- či trojposchodový, tak dáte kameň na kameň a to znamená, že ten boh vám potom splní, že dom budete do roka mať. Takže, o rok v máji by som mala mať ten domček. 

Aká tam bola atmosféra?

Atmosféra tam bola úžasná. Myslím, že som bola jediná turistka, ktorá tam vôbec bola. Pre tých v autobuse som bola súčasťou komunity a tiež sa so mnou fotili. Niektoré miesta totiž boli úplne neturistické, tak tam ma ľudia aj zastavovali. Veľmi sa mi páči, ako veľmi veria v týchto bohov, bežne trávia čas v chrámoch, sú tam radi a stále vieru praktizujú. Tá viera tam žije aj v ich domovoch, kde často majú aj vlastné oltáriky.

Po Indii ste cestovali vyše mesiaca ako sólo cestovateľka a predsa len, nie každá štvrť je bezpečná…

Do Indie som išla s pomerne malou dušičkou, aj preto, že všetci, ktorí sa to dozvedeli, to brali hneď negatívne. Keď som pristála, potom obavy opadli. Zo začiatku som bola v kontakte s miestnym Indom Mohitom a jeho rodinou, ale potom, keď som už cestovala vyslovene sama, tak som si musela dávať väčší pozor, nechodiť v noci von. Nie je to také bezpečné ako na Bali. Je vždy lepšie ísť so skupinkou ľudí, ale cez deň som sa necítila v nebezpečenstve. Ľudia boli hlavne zvedaví a chceli sa so mnou odfotiť. S Indami som teda nemala žiadnu negatívnu skúsenosť. 

Veľakrát ste  na sociálnych sieťach spomínali, že aj keď ste cestovali sama, nikdy ste skutočne neboli sama. Akých zaujímavých ľudí sa vám podarilo na cestách stretnúť? 

Áno, pretože keď cestujete sami, tak sa môžete ľuďom aj viac prihovárať. Tiež ak sa bojíte, tak sa stačí len ubytovať v nejakom hosteli a tam sa už nájde partia ľudí, s ktorými si môžete sadnúť. A dokonca môžete s nimi aj spoločne cestovať. Aj keď ja osobne mám rada svoje súkromie a radšej si rezervujem vlastnú izbu. Finančne to nie je také nákladné, najmä v týchto krajinách, v ktorých sa pohybujem. 

Vo Váránasí som v jednom hosteli stretla domácich Indov a tiež majiteľky. To bolo veľmi vzácne, pretože v Indii nie je bežné, že by žena niečo takéto vlastnila. Oni boli trochu iní, pôsobili tak ako my. Vo všeobecnosti veľa Indov nepije alkohol, nemajú tetovania a sú kontroverzní. A títo mali tetovania, čo bol znak, že vyrastali inak. Napokon to dopadlo tak, že som si dala rovnaké tetovanie ako mali oni. Bolo to Kashi, čo znamená Varanasi. 

V čom všetkom ste sa snažili prispôsobiť miestnej kultúre?

Mám pravidlo, že v každej krajine sa snažím rešpektovať ich tradície a hodnoty. A určite v takej krajine, akou je India, by som sa nikdy neobliekla vyzývavo. Na to som si dávala veľký pozor. Veľmi som tam ani nejedla mäso, čo mne ale ani nevadilo. Takže sa stala zo mňa trochu vegetariánka, pretože tam nebolo veľa mäsitých možností. Podobne ako miestni som skúšala aj streetfood a nebrala som to ako prispôsobenie, ale skôr ako splynutie. 

Ja osobne mám veľmi rada zvieratá a snažila som sa tú lásku prejavovať posvätným kravám, ktoré tam boli na každom kroku, ale aj pouličným psom. Najväčší zážitok ale bol, keď Mohitova manželka chcela, aby som strávila jeden večer v jej rodnej dedinke, v ktorej turisti nikdy neboli. Navyše tam mali aj farmu, kde som skúšala aj dojiť, ale bola to katastrofa. Ukázali mi, ako pijú mlieko – priamo z vemena – čo bol pre mňa veľký zážitok vidieť, ako žijú miestni ľudia. Učili ma takisto robiť chapaty (pozn. red. indický chlieb). 

Ako sa vám pozdával tento životný štýl?

Je úplne odlišný. Uvedomila som si, že som dieťa šťasteny, že som sa narodila v Európe. Mnohí Indovia to nemajú ľahké a majú proste len skromný príbytok, v ktorom žijú celý život. Nemajú toľko možností, financií, nemôžu ani zmeniť prácu, samozrejme, záleží, kde sa človek narodí. Ďalej taktiež aj ženy tam nemajú toľko možností, nie sú také ambiciózne. Ony tam ani neberú do úvahy, že by mohli byť slobodné alebo prispievať napríklad do domácnosti, čiže sú tam brané stále ako tie, „ktoré strážia oheň“. Páčilo sa mi ale, že boli šťastní aj za to málo, čo majú. Neboli smutní, utrápení ani depresívni. S ničím takým som sa tam nestretla. V tomto by sme si mali brať od nich príklad. 

 

Mnohé indické štvrte spája obrovský chaos. Zažili ste to aj vy? Je to v skutočnosti také chaotické a zmätočné ako sa hovorí? 

Áno, týmto je India známa, že je chaotická, hlučná a v istých častiach je plná špiny, smradu, neporiadku a odpadu. Prvé dni je to šokujúce, ale potom si človek na to zvykne. Aj medzi miestnymi sú takí, ktorí sa snažia proti tomu bojovať, ale chýba tam pomoc od vlády, od toho, aby sa o niečom takom učili v škole. Keď už ale idete viac na sever do hôr, tak to už máte pocit, akoby ste ani neboli v Indii. 

Prečo by tam podľa vás všeobecne Slováci len ťažko vydržali? 

Už len ten prvotný pohľad na odpadky je šokujúci a je tam extrémny hluk v každom meste. Odporúčam nosiť slúchadlá, ktoré tlmia okolitý hluk. Celkovo tiež hygiena. Nikto tam napríklad nemal rukavice pri práci s jedlom a moji sledovatelia boli znechutení už len tým, že som si tam dala cukrovú šťavu. Samozrejme, sú nevyhnutné očkovania. Toto všetko sa ale vyvážilo ľuďmi, ktorí sú tam neskutočne milí. 

Aj stredoeurópske metropoly dokážu byť poriadne hlučné a chaotické…

Európa je hlučná, ale to sa nedá porovnať s Indiou. Ten hluk je tak extrémny, že naozaj by ste mohli ohluchnúť. Všetci tam trúbia, chodí tam človek na človeku a auto na aute. Keď som prišla naspäť na Slovensko, tak mi to pripadalo, ako by nikto nikde nebol. V európskych metropolách nie je ani taký neporiadok, ale na druhej strane, musím povedať, že v horách – Himalájach – bolo minimum odpadkov v porovnaní so slovenskými horami. 

Ako to vnímajú tamojší ľudia? Pre nás je aj 5 minút v zápche veľkým stresom, v Indii to teda musí byť omnoho horšie… 

Zápchy sú tam na každodennom poriadku, ale nenadávajú, ani nie sú nervózni. Jednoducho to akceptujú a zvykli si na to, čo my tak vôbec nemáme. Mám pocit, že oni čas ani veľmi neriešia. U nás sa snažíme bývať čo najbližšie k pracovisku, ale tam je bežné, že ľudia cestujú do práce 2 hodiny tam a 2 hodiny naspäť a berú to ako súčasť života. 

Čím to je, že miestni sú aj napriek tomuto chaosu takí zdvorilí a priateľskí?

Oni nepoznajú cudzincov a keď vidia belocha, tak pre nich je to niečo iné. Vždy sú potom strašne zvedaví a sú hrdí na to, že sa s vami môžu porozprávať, aj keď nevedia po anglicky. India je síce známa tým, že je nebezpečná, ale v skutočnosti sa Indovia usmievajú a sú viac prirodzení. 

Ešte k tomu som bola aj žena, ktorá sama cestuje, čo bolo pre nich zážitkom už len ma vidieť. Podľa mňa to brali ako niečo uchvacujúce, že sa so mnou odfotili v zmysle „mám fotku s cudzinkou“. Mnohé fotografie som potom aj uverejnila, aby ľudia videli, že India nie je tak nebezpečná ako sa o nej hovorí. 

Ďakujeme za rozhovor!

Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK