Inšpirácie

Môj zážitok blízky smrti ako matky a vedeckej pracovníčky

Počas pôrodu som takmer prišla o život, no zázračná vízia ma vrátila s dcérou späť.

Nikdy som si nemyslela, že pri pôrode nazriem do neba – až kým som nebežala cez most, aby som zachránila svoju dcérku. Táto skúsenosť mi otvorila oči a ukázala, koľko o ľudskom bytí ešte nevieme – a aká nádherná ríša môže existovať za hranicami vedy.

Beh cez most

Svoju dcéru Trinity, vážiacu štyri kilogramy, som porodila doma. Bola to chvíľa plná radosti – až kým som si nevšimla, že jej oči vyzerajú zvláštne. Neplakala, nežmurkala, nehýbala sa. V tom cezo mňa prenikla ostrá bolesť, horšia než akákoľvek kontrakcia. Stratila som nebezpečné množstvo krvi a odpadla som.

To, čo nasledovalo, presiahlo všetku moju predstavivosť.

Ocitla som sa na moste, ako bežím k svojej mame a nevlastnému otcovi, ktorí nedávno zomreli. Stáli v žiarivej ríši plnej prírody – trblietavé farby, majestátne stromy, zlatisté svetlo. Neexistoval tam strach, len hlboký pokoj. Moja mama kolísala Trinity, obe boli pokojné, akoby na mňa čakali.

Inštinktívne som vedela, že ak má moje dieťa prežiť, musím sa k nim rýchlo dostať. Šprintovala som po moste, až som ich konečne dobehla. „Potrebujem svoje dieťa hneď teraz,“ vyhŕkla som. Môj nevlastný otec sa usmial. „My vieme,“ povedal. Mama mi nežne podala Trinity.

Okamžite som sa otočila a rozbehla sa späť. Most podo mnou však začal miznúť, rozpúšťal sa centimeter po centimetri. S Trinity v náruči som preskočila ubúdajúcu cestu a prebudila som sa na zemi – presne tam, kde som odpadla.

Zalapala som po dychu a zakoktala: „Kde je dieťa?“ Z vedľajšej izby som začula lekára: „No tak, no tak. Zvládnete to. Len dýchajte.“

Zázrak napriek všetkým očakávaniam

Zrazu Trinity začala plakať – nádherný, srdcervúci zvuk, ktorý prerušil ticho. Bol to jej prvý nádych po minútach bez známok života. Nasledujúcich osemnásť hodín som balansovala medzi vedomím a bezvedomím. Môj hemoglobín klesol na kritických 5 gramov na deciliter, ďaleko pod normu pre ženy (12–15 g/dl). Podľa medicíny bolo prežitie takmer nemožné.

Napriek tomu som sa zotavila bez transfúzie krvi či väčšieho lekárskeho zásahu. O týždeň neskôr moja praktická lekárka, ktorá nebola pri pôrode, neveriacky krútila hlavou nad mojimi záznamami. „Mali ste zomrieť,“ povedala.

Trinity sa taktiež úplne zotavila. Dnes má štyri roky a prekypuje životom.

Keď sa veda stretne s neznámym

Zážitky blízke smrti sa objavujú pri vážnych zdravotných krízach – infarktoch, masívnom krvácaní, mŕtviciach, úrazoch mozgu, topení či nedostatku kyslíka. Až polovica dospelých a 85 % detí, ktoré takmer zomreli, hlási podobné zážitky. Ľudia často opisujú vznášanie sa mimo svojho tela, hlboký pokoj, stretnutia s mŕtvymi blízkymi, tunely, jasné svetlá a presvedčenie, že zážitok bol skutočný, a nebol to sen.

Ako vedkyňu ma učili považovať zážitky blízke smrti za biologické javy – halucinácie spôsobené neurochemickými zmenami pri nedostatku kyslíka. Skeptici by mohli tvrdiť, že moja strata krvi vyvolala intenzívny snový stav, ovplyvnený mojím duchovným presvedčením. Chápem, že sa na to dá takto pozerať.

No niečo ma neprestáva udivovať: nie je to mechanika, ale načasovanie. Trinity sa prvýkrát nadýchla presne v momente, keď som sa prebrala. Aká je pravdepodobnosť takej zhody? Viem len to, že som sa cítila rovnako reálne ako vo chvíli, ktorú práve teraz prežívam.

Nie som sama. Dr. Bruce Greyson, popredný výskumník zážitkov blízkych smrti, uvádza, že ľudia tieto zážitky opisujú ako rovnako reálne ako každodenný život. Niektorí vedci naznačujú, že zážitky blízke smrti môžu byť zábleskami vedomia mimo fyzického tela.

V roku 2001 holandský kardiológ Pim van Lommel publikoval štúdiu s 344 pacientmi, ktorí prežili zástavu srdca. 18 % hlásilo zážitky blízke smrti, hoci ich mozgy nevykazovali aktivitu a srdcia im prestali biť. Tieto zistenia spochybňujú zaužívaný názor, že vedomie sa zastaví, keď sa zastaví činnosť mozgu – myšlienka, ktorá bola pre mňa kedysi vzhľadom na moje vzdelanie západnou vedou nemysliteľná.

Štúdia AWARE (2014), najväčšia svojho druhu, sledovala vyše 2 000 prípadov zástav srdca vo všetkých krajinách. Jeden pacient, hoci bol klinicky mŕtvy, presne opísal udalosti a nástroje použité pri resuscitácii – podrobnosti neskôr potvrdil zdravotnícky personál. Tieto štúdie naznačujú, že vedomie nemusí byť obmedzené len na funkciu mozgu – téza, o ktorej by ma pred vlastným stretnutím so smrťou nikdy nenapadlo vážne uvažovať.

Nový pohľad na život

Zážitky blízke smrti, či už sú biochemickými javmi alebo náhľadmi do inej ríše, sa často opisujú ako hlboko transformačné. Mnohí, ktorí ich prežili, uvádzajú trvalú zmenu perspektívy: menej strachu zo smrti, obnovenie motivácie, väčší súcit, zameranie sa na prítomnosť a hlbšiu vďačnosť za život. Určite to platí aj pre mňa.

Môj zážitok nezachránil len Trinity – zmenil aj môj život. Nebojím sa smrti, lebo som videla nebo: kráľovstvo plné svetla, lásky a blízkych. Cítim, že mama a nevlastný otec na mňa dohliadajú, a nikdy sa necítim sama.

Žijem s vďačnosťou za každý nádych, východ slnka, každý okamih. Preč sú starosti o kariérny postup či súperenie s inými. Sústredím sa na vzťahy – na prítomnosť a na to, aby moji milovaní vedeli, že ich prijímam a vážim si ich takých, akí sú.

Keď sledujem, ako Trinity naháňa motýle v záhrade, pripomína mi zázraky, ktoré sa môžu stať v jedinom okamihu – alebo v dvadsiatich minútach ticha.

Či bol môj zážitok halucináciou, alebo pohľadom do vyššej sféry, naučil ma, že veda si nemôže – a ani by si nemala – nárokovať na všetky odpovede. Viera, intuícia a duchovné hľadanie majú svoje miesto pri objavovaní pravdy. Aj keď veda ešte nevybudovala most na „druhú stranu“, príbehy tých, ktorí ho prešli a vrátili sa, sú silným svedectvom.

Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nutne odrážať stanovisko The Epoch Times.

Pôvodný článok bol preložený z francúzskej edície Epoch Times.

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK