Neurologička verila, že po smrti nič neexistuje. Počas zástavy srdca však uvidela živé scény a získala ponaučenie
Keď bola Bettina Peytonová dieťa, otec jej povedal, že po smrti nič neexistuje a od tohto momentu sa stala ateistkou. Tento ateistický pohľad na svet sa ešte viacej prehĺbil počas jej života ako lekárky.
„Ako lekárku ma učili, že smrť je nepriateľ, proti ktorému treba bojovať za každú cenu,” povedala neurologička na dôchodku na konferencii Medzinárodnej asociácie pre štúdium zážitkov blízkych smrti.
Pre mnohých pacientov, ktorí prichádzali do nemocnice a potrebovali resuscitáciu, to však bol boj, ktorí ich lekárske tímy nemohli vyhrať. Priemerná úspešnosť pokusov o resuscitáciu je nižšia, ako by si mohli mnohí myslieť: v priemere 5 až 10% a v nemocniciach do 20%. A v 80.tych rokoch minulého storočia to bolo ešte menej. Takmer nikto z týchto pacientov neprežil, povedala Peytonová.
Keď sa na tieto telá pozerala, bolo jej smutno a premýšľala, či sú vôbec pri vedomí alebo či si uvedomujú, čomu sa podrobujú – „komplikovanému rituálu smrti predtým, ako sa prepadnú do zabudnutia”. A potom sama podstúpila rovnakú skúsenosť.
Vykrvácanie
Peytonovej druhé tehotenstvo bolo komplikované. Spolu s jej lekárom vedela, že jej hrozí veľké riziko straty krvi a bude potrebovať cisársky rez, ktorý pretne aj placentu. Peytonová začala darovať vlastnú krv v rámci prípravy na stratu krvi, ktorá mala nastať s blížiacim sa pôrodom.
V siedmom mesiaci začala krvácať a bola urýchlene prevezená do tej istej nemocnice, kde pred dvoma rokmi ukončila svoj výcvik. Spomenula si, že predtým, ako išla pod narkózu, ešte žartovala so svojím anesteziológom.
Na jej prekvapenie, prvé slová, ktoré počula, keď sa prebrala k vedomiu, boli: „Jej krvný tlak je príliš nízky!”
Peytonová sa neprebrala úplne z anestézie, no napriek tomu bola „čulá a vedomá ako nikdy predtým. A nebol to desivý, ale zázračný stav”.
Potom počula, ako chirurg povedal, že dieťa je von a anesteziológ povedal, že jej krvný tlak klesol na nulu a potom jej prestalo biť srdce.
V tej chvíli už sledovala celé dianie v izbe z vrchu, mimo svojho tela. Sledovala, ako sa na jej vlastnom bledom tele vykonávajú resuscitačné techniky.
„Úžasné na tom je, že som nebola vystrašená, ale sledovala som všetko s mimoriadnym pokojom,aj keď som si uvedomovala, že zomieram,” povedala Peytonová.
Predpokladala, že ďalej sa bude strácať v ničote, zatiaľ čo resuscitačný tím vykonával márny a bolestivý pokus o jej oživenie. Namiesto toho pocítila prúd energie, ktorý ju ťahal späť do tmavého, obrovského priestoru, v ktorom nič nevidela.
„Zrazu som mala som pocit, akoby som prenikla cez nejakú veľkú bariéru. Odrazu som bola slobodná”. Peytonová bola v nekonečnej tme, ale tá tma bola „žiarivá a fascinujúca”.
„Ohromujúca krása, bezhraničné, iskrivé svetlo. Kamkoľvek sa otočím, toto svetlo sa na mňa pozerá. Pozná ma. Toto svetlo je vedomé. Vševediace, všemocné a prekypujúce možnosťami”. Pocítila dokonalý pokoj a potom začula hlas, ktorý jej trikrát povedal: „Musíš žiť”.
Všimla si kúsok svetla, ktoré bolo mnohotvárne a viacfarebné a videla v ňom, ako sa všetky scény jej života odohrávajú súčasne. Potom dostala inštrukciu k tomu, ako sa vrátiť a v okamihu bola späť v nemocničnej izbe. Sledovala lekárov, ako prichádzali do izby a pomáhali pri resuscitácii.
Cítila, ako si doktori myslia, že „už je preč”. To isté by si pomyslela aj ona sama: jej telo bolo bezvládne a bez krvi. Ale keď sa vrátila, prišlo s ňou svetlo a viedlo tím v miestnosti. Keď chirurg siahol dovnútra a našiel aortu, v tej vševidiacej perspektíve videla svetlo explodujúce v jej tele.
„Ležiac na operačnom stole som cítila len lásku a všetko, čo som videla, bolo svetlo vyžarujúce z môjho tela”. Prvé, čo počula, keď sa prebrala k vedomiu, bolo: „Máte krásne dievčatko a darí sa jej dobre”.
Iný prístup k pomoci umierajúcim pacientom
Peytonová opustila nemocnicu so svojím dieťaťom o päť dní neskôr.„Odvtedy som už nebola ten istý človek”, povedala. Cítila sa mimoriadne citlivá a vnímavá, a stále mala pocit prepojenia s každým, na koho narazila, tak ako v mimozmyslovom stave.
„Do nemocnice som vstúpila ako uzavretá skeptička, ktorá bola často cynická a vyšla som z nej ohromená, vedomá si posvätného základu všetkej existencie,” povedala.
Nemohla sa dočkať, až oznámi manželovi dobrú správu: „Nie si svoje telo! Zomierania sa netreba báť!”
Jej manžel ateista sa na ňu pozeral ako na blázna. Mal pocit, že vedomie, svetlo a láska, ktoré opísala, sa príliš podobajú náboženstvu, ktoré odmietal a pokladal za vymyslené. Peytonová verila, že to, čo zažila, je skutočné a pri svojom výskume zistila, že mala zážitok blízky smrti (near-death experience) a že ho zažili aj mnohí iní ľudia.
O nejaký čas neskôr zazrela Peytonová pri čítaní brožúry slovo „meditácia” a nakoniec sa prihlásila na kurz, pretože chcela, aby ju viedol nejaký učiteľ. Práve tam pocítila, že sa opäť dostala do toho „pocitu rozšíreného vedomia”, ktorý mala pri svojom zážitku blízkom smrti.
„Tá istá žiarivá temnota, ten istý rozšírený pocit slobody všade navôkol,” povedala. Tričko mala mokré od sĺz radosti a v priebehu seminára sa jej podarilo vstúpiť do toho blaženého stavu, ktorý mohla nazvať „domovom”.
„Zážitok blízky smrti vniesol do môjho života mnoho zmien. Po prvé, priviedol ma na cestu meditácie. Dodal mi tiež odvahu vziať si dlhšiu dovolenku z práce, vrátiť sa domov a venovať sa výchove svojich detí. Zážitok blízky smrti ma podnietil k zmene mojej lekárskej kariéry”.
„Rozhodla som sa, že svoju lekársku prax budem venovať výlučne starostlivosti o pacientov na sklonku ich života. Pridala som sa k prvej vlne lekárov zakladajúcich nový odbor hospicovej a paliatívnej medicíny a pomohla som založiť a riadiť jedno z prvých najmodernejších lôžkových hospicových zariadení v Novom Anglicku. Môj zážitok blízky smrti bol dokonalým tréningom pre starostlivosť o pacientov na sklonku života”.
Už viac neľutovala telá, ktoré pred stretnutím so zabudnutím podstúpia „rituál smrti“. Teraz mohla pacientom na sklonku života ponúknuť útechu, pokoj a nádej.
Peytonovej trvalo istý čas, kým sa vyrovnala so svojím zážitkom blízkym smrti, ale potom sa jej život a pohľad na svet výrazne zmenili k lepšiemu. Priatelia a rodina jej povedali, že je s ňou oveľa väčšia zábava, je uvoľnenejšia a prirodzenejšia.
„Keď ľudia poznamenali, aká som pokojná, usmiala som sa a vedela som, že je to všetko vďaka môjmu zážitku blízkemu smrti,” povedala.
Pôvodný článok
