Inšpirácie

Keď opičia myseľ skáče z jednej veci na druhú: ako zvládnuť vnútorný hlas a nájsť pokoj v prítomnosti

Náš vnútorný hlas je stálym, no niekedy otravným spoločníkom v každodennom živote, ktorý ovplyvňuje naše myšlienky, emócie a činy. Vo východných učeniach sa tento jav opisuje ako „opičia myseľ“ a jej zvládnutie sa opisuje ako cesta k vnútornému pokoju a osvieteniu.

Psychologické štúdie ukazujú, že blúdiace myšlienky korelujú s nespokojnosťou. Pocit šťastia možno dosiahnuť tým, že budeme žiť v prítomnosti.

Mnohí z nás to poznajú: Po celý deň nám hlavou behajú myšlienky ako stádo divokých opíc. Vnútorný hlas neustále bľaboce, preberá problémy, navrhuje riešenia, opäť ich zamieta a vyvoláva všetky možné emócie – či to chceme, alebo nie. Takéto ťažko kontrolovateľné hlasy majú silu povzbudiť nás, keď to potrebujeme, ale aj nás kritizovať, keď sa cítime vinní. Alebo nás jednoducho otravujú, keď sa snažíme zvládnuť náš každodenný život. Jedno je však isté: je len málo okamihov, kedy vnútorný hlas prináša pokoj.

V jednej scéne z filmu „Adaptácia“ sedí scénarista Charlie Kaufman, ktorého stvárnil Nicolas Cage, za písacím strojom a hľadí na prázdny list papiera. Jednoducho mu nenapadajú tie správne slová. V duchu premýšľa: „Začiatok. Ako začať? Som hladný. Potrebujem kávu. Káva by mi pomohla premýšľať. Ale najskôr by som mal niečo napísať. Potom si dám kávu ako odmenu – kávu a muffin. Banánovo-orechové muffiny by boli najlepšie; tie sú naj.“

Vo východnej kultúre sa hovorí, že takéto ťažko kontrolovateľné vnútorné dialógy sú v podstate myšlienky – myšlienky, ktoré nás odvádzajú od toho, čo je skutočne dôležité; myšlienky, ktoré sa v čínskej ľudovej tradícií nazývajú aj „opičia myseľ“. Objavujú sa náhle, skáču z jednej veci na druhú a nie a nie nás opustiť.

V čínskej kultúre stelesňuje všetky tieto vlastnosti legendárny, magický a temperamentný opičí kráľ Sun Wukong, ktorého príbeh bol v 16. storočí zvečnený v knihe „Cesta na západ“.

Sun Wukong sprevádza mnícha Tripitaku a ďalšie postavy na ceste z Číny do Indie, aby z chrámu získal budhistické písma a tak odčinil svoje hriechy. Počas cesty Sun prechádza duchovnou premenou. Naučí sa ovládať svoje myšlienky a emócie a tým sa oslobodí od myšlienok a túžob, ktoré mu spôsobovali nesmierne utrpenie. Nakoniec dosiahne vyššie duchovné sféry a stane sa osvieteným, budhom.

Podľa východného učenia existuje súvislosť medzi ťažko kontrolovateľnými hlasmi a vecami, ktorých sa držíme, vrátane závisti, starostí a hnevu. Až keď sa dokážeme mentálne zbaviť všetkých týchto vecí, dosiahneme vyšší stav vedomia a objavíme svoje pravé ja.

Starajme sa o svoju myseľ ako o záhradu

Pre západných psychológov a výskumníkov je vnútorný hlas nevyriešeným fenoménom – základnou súčasťou našich životov, ktorú je napriek tomu veľmi ťažké študovať. Prečo? Pretože iní ľudia tento vnútorný hlas nepočujú. Existujú však štúdie v tejto oblasti, ktoré priniesli na svetlo sveta prekvapujúce zistenia.

V roku 2010 psychológovia na Harvardskej univerzite skúmali, či existuje súvislosť medzi nespokojnosťou človeka a „blúdiacimi myšlienkami“. Výskumníci zistili, že ľudia, ktorí trávili viac času premýšľaním a snením, vykazovali vyššiu mieru nespokojnosti.

V rámci štúdie bolo od 2 250 účastníkov zhromaždených 250 000 údajov pomocou webovej aplikácie pre iPhone, ktoré dokumentovali ich myšlienky, pocity a konanie počas ich každodenného života. Analýza ukázala, že 46,9 percenta ich bdelého času, teda takmer polovicu, sa vyznačovalo blúdiacimi myšlienkami. Inými slovami, neboli prítomní.

„Ľudská myseľ je blúdiaca myseľ a blúdiaca myseľ je nešťastná myseľ,“ tak znie záver dvoch autorov štúdie, Matthew A. Killingswortha a Daniel T. Gilberta. „Mnohé filozofické a náboženské tradície učia, že šťastie spočíva v prežívaní prítomného okamihu,“ píšu výskumníci. Aj keď ľudia prežívajú niečo príjemné, sú menej šťastní, ak sú ich myšlienky niekde inde.

V novšej štúdii z roku 2021, ktorú uskutočnila Univerzita v Aucklande na Novom Zélande, výskumníci skúmali sluchovú a vizuálnu predstavivosť u 128 účastníkov. 34 z nich uviedlo, že nevidia žiadne mentálne obrazy. Keď ich teda požiadali, aby si predstavili ružového slona, ​​nevideli nič.

Výskumný tím pod vedením Rebeccy Keoghovej a Joela Pearsona zaviedol termín „anaurália“ na opis neschopnosti predstaviť si zvuky, hlasy alebo hudbu. Výskumníci si zatiaľ nie sú úplne istí jej vplyvom na správanie a medziľudské vzťahy. Je však známe, že strata vnútorného hlasu môže mať významný vplyv na pamäť, prežívanie emócií a sebaponímanie.

Americká neurovedkyňa a autorka bestsellerov Dr. Jill Bolte Taylorová patrí k ľuďom bez vnútorného hlasu. Tento stav, ktorý vznikol v dôsledku mozgovej príhody v roku 1996, opísala ako „požehnané ticho“.„Stratila som racionálne myslenie, vedomosti a schopnosť hovoriť. Stratila som aj emotívny príbeh Jill Taylorovej – nepamätala som si nič zo svojho života. Stratila som svoju identitu,“ povedala nám v rozhovore. „Ale to, čo som naopak získala, bolo uvedomenie si prítomného okamihu. Získala som pocit nekonečnej lásky ku všetkému okolo seba.“

Strata pamäti spôsobila u doktorky Taylorovej hlbokú transformáciu, podobnú procesu očisty, ktorým prešiel Opičí kráľ Sun Wukong na svojej duchovnej ceste. Pred mozgovou príhodou bola vedkyňa motivovaná, štruktúrovaná, cieľavedomá, dominantná, manipulatívna a odsudzujúca. Na emocionálnej úrovni niesla bolestivé spomienky z detstva, ktoré často viedli k výbuchom hnevu, závisti, neistote, depresii a zúfalej potrebe pozornosti a uznania.

Po mŕtvici všetky tieto vlastnosti a schopnosti, dobré aj zlé, úplne zmizli. Podobne ako Sun Wukong, aj doktorka Taylorová objavila silu, ktorá spočíva v oslobodení sa od obmedzujúcich myšlienok a pocitov. Neustály vnútorný hlas utíchol. Táto skúsenosť jej otvorila dvere do nového sveta vedomia a dala jej schopnosť vážiť si každý okamih.

Možno je načase, aby sme sa aj my prestali nechať ovládať blúdiacimi myšlienkami, hoci sú súčasťou nás samých. Ale ako? Doktorka Taylorová porovnáva myslenie so záhradou. „Musím veľmi pozorne sledovať, čo rastie v tejto záhrade mojich myšlienok. Musím si ujasniť, čo z nej chcem urobiť, pretože svoju záhradu môžem formovať. Nie je to len o strihaní. Svoje myslenie formujeme v priebehu času a môžeme ho nechať rozkvitnúť tak, ako chceme.“

Doktorka Taylerová dúfa, že sa rozhodneme „venovať viac času starostlivosti o našu vnútornú záhradu“.

Článok bol preložený z izraelskej edície Epoch Times

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK