Zaujímavosti

Fotograf s vášňou pre spevavce zachytil vzácneho vtáka „pastelkovej farby“ v džungliach Srí Lanky (+ 18 ks Fotiek)

Fotograf Tony Dvorak nosí svoj fotoaparát cez močariská plné hmyzu, dusné dažďové pralesy a občas aj cintoríny vo svojom celosvetovom hľadaní spevavcov – pestrých malých vtákov s veľkou vizuálnou príťažlivosťou.

Dvorak, ktorý cez deň pracuje v kancelárii v centre Buffala v štáte New York, pravidelne chodí počas obednej prestávky na cintorín Forest Lawn. Je to zelená oáza v betónovej džungli, hovorí, a počas jednej takejto prechádzky mal na mysli najnovšie klebety z komunity pozorovateľov vtákov: „V okolí poletoval nádherný samček horárika pomarančového (Protonotaria citrea).“

46-ročný Dvorak povedal The Epoch Times, že zbadal „horárika pomarančového (Protonotaria citrea)“ loviaceho hmyz na spodnej časti stromu asi 15 metrov od miesta, kde stál.

„Horáriky pomarančové (Protonotaria citrea) sú neuveriteľné stvorenia,“ upresnil o druhu, ktorý je pomenovaný po kňazoch rímskokatolíckej cirkvi v žltých rúchach. „Zobáky týchto vtákov sa v období rozmnožovania skutočne sfarbia na čierno.“

Stlačil spúšť a takto si pripísal ďalšieho vtáka na svoj rozsiahly zoznam spevavcov.

Dvorak precestoval východ Spojených štátov aj Kanadu a dokonca aj niekoľko ďalších kontinentov, aby fotografoval stovky spevavcov a nespočetné množstvo iných vtákov.

„Nakoniec som dokončil svoju cestu a videl všetkých 50 spevavcov, ktoré hniezdia v Severnej Amerike,“ povedal. „Moje úsilie nafotiť ich všetkých však stále pokračuje.“

Dvorakova misia fotografovania vtákov začala po tom, ako sa dostal k svojmu prvému zrkadlovému fotoaparátu na prahu digitálnej revolúcie pri prechode z filmových fotoaparátov na digitálne. Začal fotografovaním belaní tundrových (Bubo scandiacus), objavil spevavce a bol nadšený.

„Bol som absolútne ohromený ich vzhľadom,“ povedal.

Našťastie ho manželka a deti v jeho cestovaní po svete podporujú. Pracovná cesta do Indie v minulom roku poskytla Dvorakovi príležitosť zachytiť vtáka „modrého ako zafír“ nazývaného krakľa indická (Coracias benghalensis), zatiaľ čo cestoval autom.

„Často ich možno nájsť sediace na drôtených plotoch, kde lovia nešťastné jašterice, koníky a najčastejšie chrobáky,“ povedal a dodal, že krakle indické sa vyskytujú na území tiahnucom sa od východného Iraku až po západnú Indiu a na Srí Lanke – rozhodne nie v severnej časti štátu New York. Jeho vzácne stretnutie s krakľou, ako žartoval, vyvolalo takú „triašku a úzkosť“, že potreboval Xanax.

Toto mu robia spevavce.

„Priatelia, ktorí ma vidia v teréne, si všimli, že pri fotografovaní vyzerám veľmi koncentrovane,“ povedal Dvorak. „Cítim sa ako v tranze – ja a objekt, pozadie, svetlo, póza.“

Pri nedávnej návšteve lesnej rezervácie Sinharaja na Srí Lanke sa Dvorak ocitol tvárou v tvár kite ozdobnej, ktorú nazýva svojím „svätým grálom vtákov“ a hovorí, že vyzerá ako „niečo, čo nakreslilo batoľa pastelkami“.

Pozoroval, ako ich jasne modré operenie žiari vedľa ich červenohnedých hláv, krkov a krídel, keď niekoľko kít ozdobných priletelo a zosadlo len pár metrov od neho. Uprostred prerušovaného dažďa to bol moment, na ktorý Dvorak trpezlivo čakal celé hodiny.

„Čakanie sa naozaj oplatilo!“ povedal. „Predstavenie, ktoré nám predviedli, nemohlo byť lepšie načasované.

Na korunách stromov žijúca srílanská kita ozdobná je nielen mimoriadne vzácna, ale aj chránená. Vďaka skúsenému sprievodcovi, ktorý Dvoraka sprevádzal, bolo ju bolo možné pozorovať.

Pri skúmaní úžasného sveta spevavcov Dvorak narazil na horárika malého (Leiothlypis luciae), horárika žltohrdlého (Setophaga graciae) a horárika červenoprsého (Myioborus pictus). Fotografoval horárika dúbravového (Leiothlypis crissalis), horárika čiernochrbtého (Setophaga chrysoparia) a horárika modrého (Setophaga pitiayumi).

Ale niekedy sa tieto farebné vtáky nachádzajú aj bližšie k domovu. Dvorakove cesty ho zaviedli na „nesmierne éterické miesto“, ako sám hovorí, a to do Agonquin Provincial Park v Kanade, „kde sa ihličnaté lesy veľkého severu stretávajú s listnatými lesmi juhu“. Nazýva to „čistou mágiou“.

„Fotografoval som tu glezgov kapucňových (Hesperiphona vespertina) a smrečiarov krivonosích (Pinicola enucleator),“ dodal, „ako aj krivonosy bielokrídle (Loxia leucoptera) a smrekové (Loxia curvirostra).“

Všimol si ďalšieho vtáka, horárika osikového (Oporornis agilis), a označil ho za svojho „nemesis vtáka“, ktorého nakoniec fotografoval v močiaroch vo Wisconsine. Keď prechádzal cez mokrade, počul volanie horárika osikového (Oporornis agilis), zabrzdil a vyskočil z auta so svojím fotoaparátom.

Horárik kuklatý (Setophaga citrina) (S láskavým dovolením Tonyho Dvoraka)

Sledujúc spev vtáka, ho Dvorak našiel a pripravil sa na záber.

„V takýchto momentoch vypukne boj medzi búrlivým adrenalínom a potrebným pokojom,“ povedal. Neexistujú žiadne rýchle pohyby. Zdvihol fotoaparát a pomaly sa sklonil k zemi. Po zachytení fotografie musel Dvorak hľadať svoje auto, ktoré v tom vzrušení takmer stratil.

Intenzita takéhoto momentu býva pre Dvoraka extatická, takmer transcendentálny zážitok. Keď nastavuje fotoaparát na mimoriadne vzácneho spevavca, Dvorak sa sústredí na svoj objekt a je fascinovaný expozičným trojuholníkom – nastavením clony, rýchlosťou uzávierky a ISO.

„Keď stojím za fotoaparátom a pracujem so zaujímavým vtáčikom,“ povedal, „všetok stres úplne zmizne.“

Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK