Zaujímavosti

Vzácny pohľad na plachého zeleného vtáčika – v Britskej Kolumbii sa ho podarilo nafotiť zblízka (+Foto)

Lastovička zelená síce nepatrí medzi najvzácnejšie vtáky sveta, ale keď jej perie zachytia slnečné lúče, farby doslova zažiaria. Pozorovateľ vtákov Brad Vissia z West Kelowny v Britskej Kolumbii ich často vidí posedávať na drôtoch elektrického vedenia – no vždy len z diaľky. Túžil však zachytiť ich trblietavé, dúhové sfarbenie objektívom svojho fotoaparátu. A keď jedna lastovička náhodou pristála na kameni hneď vedľa neho, Vissia nezaváhal ani na sekundu.

Vissia, ktorý učí na druhom stupni základnej školy, považoval možnosť odfotografovať lastovičku zelenú za takú výnimočnú, že si v ten deň urobil prestávku vo vyučovaní – presnejšie povedané, medzi hodinami sa vybral k zátoke Gellatly neďaleko jachtárskeho klubu, aby tam pozoroval a fotografoval vtákov. A výlet rozhodne nesklamal.

„Zvyčajne si nesadnú – najmä nie k ľuďom,” povedal Vissia pre Epoch Times. „Všimol som si, že tieto vtáky prilietali na kamene neďaleko mňa, tak som si jednoducho sadol na kameň, zaujal pozíciu a dúfal.“

Tušil, že niektorá z lastovičiek by mohla priletieť práve tam, kde mal pripravený fotoaparát a ideálne svetlo. Keď jedna z nich konečne pristála, „fotil ako šialený“ – a podarilo sa mu urobiť niekoľko naozaj vydarených záberov lastovičky zelenej. Svoje fotografovanie počas rokov pozorovania vtákov povzniesol takmer na profesionálnu úroveň.

„Je to skvelá dokumentárna fotografia. Je zaostrená a nie je preexponovaná,“ hovorí skúsený pozorovateľ vtákov, ktorý sa tomuto koníčku venuje už desať rokov. „Naučil som sa pár jednoduchých trikov. Asi som mal nohu na kameni a lakeť opretý o koleno.“ Pri fotografovaní zadrží dych a stlačí spúšť. Jeho snímky sú ostré a čisté – podľa jeho slov majú „encyklopedickú kvalitu“.

Lastovička zelená, veľká približne ako vrabec, je akrobatický lovec hmyzu, ktorý loví korisť za letu. Toho rána sa nad hladinou pri sútoku potoka s jazerom Okanagan vznášalo množstvo hmyzu. Zelené lastovičky zrejme migrovali z Mexika, kde zvyknú tráviť zimu, aby sa na jar presunuli na chladnejší sever pozdĺž tichomorského pobrežia – od Kalifornie až po Aljašku – kde hniezdia a pária sa.

Samce majú na chrbte a hlave sýto zelené perie a ich kostrč žiari dúhovo fialovým odtieňom. Tento konkrétny jedinec bol samec. Samičky majú sfarbenie podstatne menej nápadné. Obe pohlavia sa však vyznačujú svetlým až chladivo bielym perím na kostrči a lícach, ktoré ich robí neprehliadnuteľnými. Je pravdepodobné, že samice sa v tomto období zdržujú v blízkosti hniezda – zvyčajne totiž kladú vajcia začiatkom júna. Samce sa potom starajú o zháňanie potravy pre celú rodinu – keďže samice znášajú v priemere päť vajec, vychádza to približne na sedem hladných krkov.

Títo vtáci sa často zhromažďujú vo veľkých kŕdľoch a vydávajú zvuk podobný „čí-čí“, čo pripomína jemné štebotanie – tým si vymedzujú teritórium alebo si dvoria. Pri obrane hniezdiska môžu vydávať aj ostré „zvark“.

Tento konkrétny jedinec niekoľkokrát zašvitoril a podľa Vissia to znelo, „ako keď cez drôty prúdi elektrina“. „Zrejme som ho zaujal,“ povedal s tým, že je nezvyčajné, aby samec zostal na mieste celé dve minúty – zvyčajne lietajú tak rýchlo, že sú nezachytiteľné. „Musím povedať, že ma to naozaj ohromilo.“

56-ročný Vissia priznáva, že pozorovanie vtákov sa stalo jeho posadnutosťou. Nemal vždy vzťah k vtákom – pravdepodobne preto, že ich stále pozoroval len z diaľky. Keď si však okolo roku 2015 poranil koleno a čakal na operáciu, nezostalo mu nič iné, ako sedieť s ďalekohľadom v ruke a obdivovať slobodu vtákov.

Vďaka ďalekohľadu sa mu otvoril úplne nový svet plný detailov – a tiež farieb. „Nemohol som chodiť na bicykli ani po horách,“ hovorí, „a bol som ohromený tým, aké vtáky som začal vídavať.“

Len čo sa nadchol, jeho záujem o pozorovanie vtákov explodoval. Kúpil si dobrý fotoaparát a začal cestovať autom aj lietadlom až do Mexika, aby pozoroval miestne a exotické vtáky. Pozná nespočetné množstvo vtáčích hlasov a je známy tým, že dokáže všetko hodiť za hlavu a vyraziť na dlhú cestu, ak mu nejaký priateľ alebo nadšenec zavolá, že sa mimo mesta objavil vzácny exemplár.

„Je to fantastický koníček,“ hovorí Vissia. „Ste vonku a ani si neuvedomujete, koľko ste toho nachodili. Cvičíte bez toho, aby ste si uvedomovali, že vlastne cvičíte.“

Vissia je v kontakte s celosvetovou komunitou pozorovateľov vtákov a svoje snímky zdieľa prostredníctvom aplikácie eBird. Sociálnym sieťam sa však väčšinou vyhýba.

Pri otázke, kedy plánuje ďalšiu výpravu, sa zasmial a povedal: „Zajtra ráno.“ A dodal, že vonku bol aj dnes. Podľa neho je ráno najlepší čas na pozorovanie vtáctva. Vstáva skoro, pretože vtáky sú najaktívnejšie, kým sa Okanagan nezačne otepľovať. Dobré sú podľa neho aj večery – vtedy sa vtáky kŕmia, než sa skryjú na noc, aby sa nestali potravou pre sovy.

Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK