Inšpirácie » Tradičné remeslá

Chemička a výtvarníčka Lucia: Modrotlač si zabudnutie nezaslúži a preto som tu aj ja (Rozhovor)

Vyštudovaná chemička a výtvarníčka Lucia Dovalová je jednou z trojice modrotlačiarov na celom Slovensku. Vo svojej multifunkčnej dielni sa venuje nielen vzorovaniu, maľovaniu a farbeniu, ale aj rezbárstvu, grafike či fotografovaniu. Aj keď sa modrotlači u nás stále nedostáva dostatok pozornosti a podpory, Lucia sa snaží osloviť mladú generáciu prostredníctvom prezentácií v školách a na špecializovaných podujatiach. V rozhovore nám vysvetlila, ako prebieha celý proces modrotlače, odkiaľ čerpá inšpiráciu pre svoje výtvory a prečo sa podľa nej umenie modrotlače od Slovákov vzďaľuje.

Epoch Times Slovensko: Slovenský folklór a módny dizajn sú oblasti, ktoré sa spájajú s vaším menom aj vašou tvorbou. Ako ste sa k tomu dostali? Mali ste túto víziu už počas štúdia alebo možno aj skôr?

Lucia Dovalová: Som trochu prekvapená uvedeným spojením s folklórom, pretože moju prácu som nikdy neprezentovala týmto spôsobom. V prvom rade som chemička / chemická inžinierka, ale keďže aj výtvarný svet mi nesmierne imponoval už odmalička, rozhodla som sa vyštudovať výtvarné umenie na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici, aby bolo aj oficiálne konečne potvrdené to moje umelecké cítenie. 

Avšak záverečná práca na konci štúdia sa netýkala folklóru, módy ani dizajnu. Bola o tom, čo mi bolo a stále je najbližšie, spojenie vedy a umenia, chémie a výtvarného sveta a niesla názov „Dva životy listu“. A módny dizajn? S ihlou či šijacím strojom som sa kamarátila už od mojich tínedžerských čias, takže navrhnúť a ušiť takmer čokoľvek nemám vôbec problém.

Ľudová tvorba vás teda nijako neovplyvnila?

Ľudové umenie, folklór či kultúra neboli a ani nie sú oblasti, ktorým by som sa hlbšie venovala, pokiaľ opomeniem moje pôsobenie v detskom folklórnom súbore počas základnej školy v rodnom Klenovci. Pravdaže ako učiteľka výtvarnej výchovy som nezabúdala ani na túto sféru. Veď ľudová kultúra, ľudové umenie formovali náš národ počas stáročí, je to naše dedičstvo, naša súčasť, tvorí našu identitu a je našou povinnosťou i výsadou zároveň poznať a udržiavať slovenskú ľudovú kultúru.

Vy ste sa rozhodli hlbšie spoznať a udržiavať tradičnú modrotlač…

Áno, Projekt Modrotlač opäť vzišiel z môjho obľúbeného spojenia chémie a umenia. Teda v prvom rade ma zaujímala tá úchvatná a trochu tajomná chémia skrytá v modrotlači, ktorú ovládali naši predkovia už pred stáročiami. Až po jej postupnom odhalení prišla na rad výtvarná stránka, tvorba a spracovanie vzorov a motívov.

Čo ste o tejto technike odhalili? V čom spočíva?

Modrotlač je technika zdobenia textilu. Označuje sa aj ako reverzná tlač, čiže jednoducho vysvetlené – najskôr vzor natlačíte na látku, až potom farbíte. Potláča sa pomocou pečiatok rezervačnou zmesou, papom, ktorá ochráni potlačené miesta pred zafarbením. Po farbení v kype, indigovej farbiacej zmesi, sa rezervačná zmes odstráni v kyslej vode a objaví sa biely vzor. Textil, látka, ktorá sa takto zdobí, musí byť z prírodných vlákien, čiže napríklad ľan, bavlna, konope, hodváb, vlna či kašmír.

Ale prečo „modro“ + „tlač“?

Pretože farbivo typické pre modrotlač je modré – prírodný pigment indigo z rastlinky indigovník. A tlač, pretože vzorovanie sa dosiahne tlačením, potláčaním pomocou pečiatok. Hoci, na druhej strane tento názov môže byť zavádzajúci, pretože si môžeme predstaviť, že sa tlačí namodro. Prípadne, ako sa často modrotlač mylne prezentuje – biela potlač na modrú látku, čo, samozrejme, vôbec nie je pravdivé.

Čo je teda skutočná modrotlač?

Reverzná tlač s použitím špeciálnej modrotlačiarskej rezervačnej zmesi papu, následné farbenie v kype pripravenej z indiga a na záver odstránenie papu v kyslej vode a odhalenie vzorov. Keď zvládnete túto technickú a tak trochu aj chemickú stránku, dostane sa vám do rúk nádherná výtvarná technika, s ktorou môžete slobodne tvoriť, vymýšľať, kombinovať i experimentovať.

Aj bez profesionálnych kurzov a lekcií?

Áno, aj ja som samouk a všetko, čo robím už teraz profesionálne pomaly desiaty rok, som si najskôr musela sama naštudovať, poskúšať, mnohokrát experimentovať, opakovať a vylepšovať. Aj recept na pap, rezervačnú zmes, mám svoj vlastný. 

Mimochodom, práve ten pap, respektíve recept na jeho prípravu, bol tajomstvom každej modrotlačiarskej rodiny a dedil sa z generácie na generáciu. Keďže ja modrotlačiarskych predkov nemám, musela som si vyvinúť svoj vlastný, ale ako chemička som mala výhodu a ľahko som pochopila princíp úlohy papu i jeho vhodné zloženie, vychádzajúce z tradičných zachovaných receptúr slovenských modrotlačiarov.

Na Slovensku je dnes špecialistov na modrotlač veľmi málo. Prečo je to tak?

Mám pocit, že modrotlač sa chápe ako dosť špinavé remeslo, nedostupné, náročné na pomôcky, materiál i priestor. Kúsok pravdy v tom je, ale nie vo všetkom. Ja sama som dôkazom toho, že modrotlač sa dá robiť aj inak – ale nie čo sa týka technológie či potrebných materiálov. Tu nestačí ihla a pár farebných bavlniek ako pri výšivke. Je to náročnejšie. Ak chcem robiť poctivo, zásady musím dodržať.

Modrotlač je ešte na jednu vec neskromná – na čas. Keď sa pustíte do tvorby, nedá sa len tak v strede procesu prácu odložiť ako napríklad rozrobenú tkaničku, ktorú dotkáte, keď bude čas. Napriek tomu sa dá modrotlačiť aj v malom a trebárs aj v kuchyni. Tiež som tak začínala, s vyhradeným hrncom a varechou, ktoré už nikdy neboli iné, len modré, ale rada som ich obetovala.

Pokiaľ mám správnu informáciu, tak vy obetujete svoj čas aj pre nových – potenciálnych modrotlačiarov. Majú vaše lekcie úspech?

Presne tak. Okrem vlastnej modrotlačovej tvorby sa venujem lektorovaniu dielničiek modrotlače. Vyvinula som si aj postup, ako ju priblížiť čo najviac ľuďom, širokej verejnosti. No za desať rokov pôsobenia som našla len jedného človeka, ktorý sa chcel naučiť modrotlačiť a venovať sa modrotlači naďalej samostatne. 

Ani inštitúcie, ktoré by mali podporovať všetky remeslá rovnocenne, nepristupujú k modrotlači a modrotlačiarom dostatočne ústretovo, nevytvárajú podmienky pre vedenie kurzov, nepozývajú nás všetkých na podujatia, na ktorých sa remeslá prezentujú. Pre mňa je to veľmi smutné. Na Slovensku sme len traja modrotlačiari a pokojne by sme mohli vedľa seba stáť kdekoľvek a učiť ľudí, predstavovať im naše krásne modré remeslo. Modrotlač i tá naša slovenská bola predsa v roku 2018 zapísaná do zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO.

A aj napriek tomu je tej pozornosti akosi primálo. Upadá táto technika postupne do zabudnutia? Ako to vnímate?

Kedysi sa modrotlač učili aj na stredných textilných školách, mnohí mi to spomínajú počas náhodných stretnutí. Neviem, prečo sa s tým prestalo. Je jasné, že modrotlač si zabudnutie nezaslúži, preto som tu i ja a robím všetko pre to, aby sa tak nestalo. 

Som vďačná za každé podujatie, školu, spoločenstvo, organizáciu, ktorá si ma ako modrotlačiarku pozve, aby som predstavila túto tradičnú techniku zdobenia textilu a aby si ju záujemci mohli aj sami pod mojím vedením vyskúšať.

Nesmieme opomenúť ani tú opačnú stránku – zákazníkov. Prečo by sa Slováci mali vrátiť resp. dať šancu odevom z modrotlače?

Nemusí to byť odev, môže to byť doplnok, dekorácia, kúsok modrotlače, ktorého ste vlastníkom a ktorý vraví, že si vážite poctivú prácu rúk remeselníka. Ja sa nevenujem až tak odevnej tvorbe, ale hlavne tým modrotlačovým drobnostiam, doplnkom. Každý môj kúsok nesie v sebe posolstvo tradície i pečať originality zároveň. A hoci modrotlač nie je len čisto slovenská záležitosť (kedysi sa modrotlačilo takmer v celej Európe a doteraz sa stále modrotlačí aj v Čechách, Rakúsku, Nemecku a Maďarsku), je to naše remeslo, ktoré sme prijali, naučili sa tvoriť, obľúbili sme si ho, prispôsobili a stalo sa súčasťou nášho nezameniteľného spôsobu odievania v určitej dobe.

Mladí ľudia často zastávajú názor, že to, čo je tradičné, je automaticky zastarané. Vy sa ale snažíte toto tvrdenie vyvrátiť. Ako spájate súčasnú módu s tradičnou modrotlačou?

Je náročné niekoho presvedčiť, že modrotlač je výnimočná, pokiaľ nepochopí jej princíp. Modrotlač sa často mylne chápe ako všetko, čo je modro-biele. Keď sa podarí, keď je možnosť tento omyl napraviť a vysvetliť, nastane chvíľka pre zamyslenie sa. Potom sa otvára šanca nalomiť i mladého človeka, že táto „modrá“ je celkom fajn a môže byť súčasťou moderného či trendového spôsobu odievania čo i len v podobe drobných modrotlačových náušničiek či kapsičiek na mobil, kľúče a drobnosti.

Už ste spomenuli, že si vás ako modrotlačiarku pozývajú školy a zároveň ste aj boli učiteľkou. S akými reakciami sa stretávate u žiakov?

S modrotlačou som v podstate začínala ako učiteľka na základnej škole na chemickom krúžku, neskôr na hodinách výtvarnej výchovy. Vybudovala som si tím žiakov, ktorí modrotlač perfektne ovládali. Časom sme začali chodiť predstavovať modrotlač aj iným žiakom na základné a stredné školy, tiež učiteľom alebo širokej verejnosti počas rôznych podujatí. Veľa sme tvorili – do výtvarných súťaží či darčeky pre rôzne príležitosti. 

Myslím, že to boli pekné časy a moje deti radi modrotlačili. Dokonca sme si vytvorili aj vlastnú modrotlačovú kolekciu, ktorú sme prezentovali veľmi úspešne na niekoľkých módnych prehliadkach. 

Pred časom som zo školstva odišla a ostala som modrotlačiť sama, ale naďalej veľmi rada chodím do škôl medzi deti a modrotlačíme spolu. Menšie či väčšie, všetky sú nadšené, že si vlastnými rukami môžu pripraviť kúsok modrotlačového plátenka. Najviac ich fascinuje farebná zmena v procese a objavenie bieleho vzoru po vynorení z roztoku.

Vo vašej tvorbe ale nenájdeme len jednoduché biele vzory. Odkiaľ čerpáte inšpirácie na originálny dizajn?

Keď som učila výtvarnú výchovu a témou bolo ľudové umenie, vysvetľovala som deťom, že v minulosti ľudoví umelci čerpali námety na ornamenty, ktorými zdobili textil, drevené, keramické či iné výrobky, najmä z prírody. A rastlinné či zvieracie motívy nájdeme okolo nás predsa i dnes, preto nie je pre mňa problém s inšpiráciou. 

Moja vlastná modrotlačová tvorba je prevažne kvetinková, no nenapodobňujem tradičné vzory. Idem tak trochu vlastným smerom. Súvisí to aj s mojím spôsobom vzorovania. Vzorujem pomocou štetca, nepoužívam pečiatky, ale vzory papom maľujem. Nie je to nič nezvyčajné, pretože takto sa vzorovalo pôvodne kedysi dávno na územiach, odkiaľ k nám do Európy modrotlač prišla. Tento spôsob vzorovania mi dáva viac voľnosti a originality mojim modrotlačiam, pretože vzory v rovnakej podobe je takmer nemožné presne zopakovať. 

Venujem sa aj výrobe drevených foriem/pečiatok, ktoré využívajú účastníci dielničiek modrotlače, ktoré lektorujem. Vzory na týchto pečiatkach sú už tradičnejšie a tu čerpám inšpiráciu zo zachovaných modrotlačových foriem, látok, sukní, ale aj z výšiviek, tkaných vzorov či vyrezávaných ornamentov.

A čo samotné zdobenie? Akých materiálov sa predovšetkým týka?

Hlavným materiálom je textil prírodnej povahy, nič syntetické. Ten sa však dá využiť rôzne, nemusí to byť len odevný dizajn. A keďže indigo je prírodný pigment, ktorý farbí prírodné vlákna, nemusím s ním farbiť len textil, ale aj papier či drevo, ktoré sú tiež zložené z celulózových vlákien.

V mojej dielni nájdete skutočne rôzne materiály aj pomôcky. Raz je to dielňa výtvarníka, ktorý vzoruje či vlastne maľuje plátenká, potom dielňa farbiara a všetko, dokonca aj náš biely kocúr je modrý od indiga, inokedy zas dielňa rezbára, pretože vyrezávam nové drevené formy a aj drevené komponenty pre moje výrobky. Predtým sa však zo mňa stáva grafická dizajnérka, tiež občas krajčírka a na záver všetkého fotografka vo vlastnom fotografickom ateliéri.

Ďakujeme za rozhovor!

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK