Inšpirácie

Pomáhal stavať Smolenický zámok, potom odišiel do USA: príbeh Štefana Baniča, slovenského vynálezcu padáka

Štefan Banič, rodák z Nešticha pri Smoleniciach, sa v roku 1914 zapísal do histórie letectva, keď v USA získal patent na padák. Tento vynález vznikol z túžby zachrániť životy pilotov v čase, keď bolo lietanie mimoriadne nebezpečné. Hoci sa jeho padák nestal súčasťou bežnej výbavy letcov a Banič na ňom nezbohatol, jeho odvaha a vynaliezavosť z neho robia významnú postavu dejín techniky.

Slávny rodák zo Slovenska

Medzi patentmi z roku 1914 v Greenville v USA (štát Pensylvánia) pod číslom 1 108 484 nájdeme zápis svetového vynálezcu padáka so slovenskými koreňmi – Štefana Baniča. Štefan sa narodil 23. novembra 1870 v obci Neštich (dnešná Smolenická Nová Ves, súčasť Smoleníc) ešte za čias Rakúsko-Uhorska do pomerne jednoduchých pomerov. 

Po ukončení ľudovej školy nastúpil do služby na statku grófa Pálffyho. Pre svoj nesúhlas s politikou maďarizácie však musel túto prácu zanechať. Následne sa vyučil za murára a podieľal sa na výstavbe Smolenického zámku. Ťažké životné podmienky ho prinútili emigrovať, a tak v roku 1907 odišiel do Spojených štátov. Podľa demografa Jána Svetoňa patril medzi 650-tisíc Slovákov, ktorí sa odsťahovali do Ameriky za vidinou lepšieho života. 

Spočiatku sa za „veľkou mlákou” živil príležitostnou prácou na farmách a v baniach či ako kamenár. Napokon sa usadil v meste Greenville v štáte Pensylvánia a stal sa zamestnancom spoločnosti Chicago Bridge.

Prvé lety a prvé havárie inšpirovali vynálezcov

Pre toto obdobie histórie je príznačný prevrat v leteckej doprave. V tom čase prebiehali pokusy s lietaním, ktoré robili najmä bratia Wrightovci, ktorí patrili k priekopníkom letectva. Prvé lety so sebou prinášali aj veľké riziká a Banič bol v roku 1912 svedkom leteckej tragédie, čo v ňom zanechalo hlbokú stopu a podnietilo ho k úvahám o vytvorení zariadenia, ktoré by mohlo pilotom zachrániť život v prípade havárie. 

V tom čase nebol jediný, kto sa zaoberal myšlienkou vytvoriť zariadenie, ktoré by v prípade nehody dokázalo pilota lietadla zachrániť. Už pred ním sa padákmi zaoberali napríklad Blanchard, Garnerin či Lalande. Vynálezca Gleb Jevgenievič Koteľkinov z Ruska patentoval torbový padák v roku 1911, známy ako KR-1, z ktorého prvých 70 kusov bolo vyrobených v roku 1914. To je rok, v ktorom získal Štefan Banič v USA svoj patent.

„Nech je známe, že ja, Stephan Banič, poddaný cisára Rakúsko-Uhorska, žijúci v meste Greenville, v okrese Mercer, štát Pensylvánia, som vynašiel nové a účelné zlepšenie padákov, o čom podávam v nasledujúcom opise podrobné vysvetlenie,“ vyhlasuje Banič v úvodnej vete svojej patentovej listiny.

Patent na záchranu životov

Aby Štefan preukázal funkčnosť svojho vynálezu, 3. júna 1914 úspešne zoskočil s padákom z 15-poschodovej budovy vo Washingtone. Tento odvážny test predviedol pred verejnosťou, zástupcami amerického patentového úradu a predstaviteľmi letectva USA. Zoskok sa skončil bezpečným pristátím a stal sa kľúčovým dôkazom praktickej využiteľnosti jeho padáka, uvádzajú niektoré zdroje.

Štefan Banič síce vo svojich záznamoch uvádza, že s padákom skákal z budov aj z lietadla, no podľa Miroslava Tibora Morovicsa z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied neexistujú žiadne médiami zdokumentované dôkazy o týchto zoskokoch. Navyše z pohľadu dnešných odborníkov bola konštrukcia jeho padáka veľmi nepraktická.

Avšak americký patentový úrad vo Washingtone vynálezcovi padáka vydal patent dňa 25. augusta 1914. Patentová dokumentácia obsahuje detailný opis konštrukcie padáka, vysvetlenie funkcie jednotlivých častí a technické výkresy, ktoré znázorňujú princíp fungovania zariadenia. Na titulnej strane sa uvádza, že Štefan Banič a jeho dediči získavajú výhradné právo na patent počas najbližších sedemnástich rokov. Spojeným štátom zas exkluzívne prislúcha osobitné oprávnenie vyrábať, používať a predávať daný vynález. 

Padák však bohatstvo nepriniesol

Princíp Štefanovho padáka spočíval v jeho pripevnení okolo hrudníka a otváral sa pomocou špeciálneho mechanizmu umiestneného v jeho osi. Tvorila ho prepracovaná sústava pružín a rebrových tyčiek, na ktorých bolo upevnené hrubé plátno. Samotná konštrukcia pripomínala zložený dáždnik.

Tento systém umožňoval regulovať veľkosť nosnej plochy, čím ovplyvňoval rýchlosť klesania a presnosť pristátia. Niektoré pramene uvádzajú, že sa na vývoji podieľal aj slovenský inžinier František Jankovič, ktorý v tom čase študoval v USA.

Hoci mal byť padák úspešne otestovaný skokom z výškovej budovy (pravdepodobne išlo o budovu Cairo vo Washingtone) a tiež zoskokom z lietadla z výšky približne 600 metrov, do bežnej výbavy amerického letectva sa nedostal, aj keď vynález americká armáda odkúpila. Patent Baničovi nepriniesol výrazné bohatstvo, prilepšil si len o pár dolárov. Za svoj prínos však získal čestné členstvo v americkom letectve.

Praktická využiteľnosť vynálezu je otázna

„Je potrebné uvedomiť si aj nepraktickosť celej konštrukcie. Letec alebo parašutista bol doslova obalený padákovým zariadením, ktoré tvorili nielen textilné, ale aj kovové časti a systém teleskopických rebier, slúžiacich na otvorenie padáka. Je prakticky nemysliteľné, aby mal letec pri svojej práci niečo také na sebe,“ vysvetľuje historik zložitosť vynálezu.

Ak by sa letec počas pádu prevrátil, záchrana by bola takmer nemožná. Banič si bol vedomý týchto nedostatkov a pokúšal sa ich riešiť úpravou konštrukcie. Napriek tomu sa predpokladá, že jeho padák mohol byť potenciálne využiteľný aspoň pri zoskoku z nižších výšok.

„Neexistujú síce žiadne porovnávacie štatistiky, ale dobové padáky boli zrejme spoľahlivejšie ako Baničova zaujímavá, originálna, ale predsa len problematická konštrukcia. Padák v zatvorenom pohotovostnom stave výrazne obmedzoval pohyb a pri použití mohol predstavovať vážny problém so stabilitou letu,” doplnil Morovics.

Návrat domov

Vynálezca na svoju rodnú hrudu nezanevrel. V 20. rokoch 20. storočia sa vrátil na Slovensko a pracoval ako murársky majster, prevažne v ústraní. V roku 1929 sa jeho meno opäť zapísalo do histórie – tentoraz v súvislosti s objavením kvapľovej jaskyne Driny v Malých Karpatoch, na ktorom sa podieľal aj jeho syn Ján, bratia Imrich a Alojz Vajsáblovci a ďalší miestni obyvatelia.

Zomrel 2. januára 1941 v Smolenickej Novej Vsi. Väčšieho uznania sa mu dostalo až po smrti. V roku 1970 odhalili na bratislavskom letisku M. R. Štefánika pamätník venovaný Štefanovi Baničovi. K popularizácii jeho osoby prispel historik Štefan Jastrabík, ktorý v roku 1975 vydal monografiu o Smoleniciach.

V rodných Smoleniciach pribudol v roku 2006 ďalší pamätník, financovaný Klubom vojenských výsadkárov. Jeho pamiatku v obci pripomína aj náhrobný kameň v tvare padáka, pamätná tabuľa na rodnom dome a pamätná izba v múzeu Molpír.

Ešte pred padákom získal Banič patent na drevenú skladačku – 3D hlavolam. V roku 1917 mu bol udelený aj patent na motorové sane, ktoré boli odpružené a boli riadené volantom a poháňané sústavou lúčovitých ramien. Mohli byť poháňané pedálmi alebo motorom. Tieto patenty svedčia o jeho všestrannosti a technickej tvorivosti.

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK