Inšpirácie

Simona pôsobí v Austrálii ako transformačná koučka: Ak sa človek nemení vedome, mení sa nevedome, čo často nevedie k želanému cieľu (Rozhovor)

Slovenka Simona sa pred niekoľkými rokmi rozhodla odísť na austrálsky Gold Coast, kde dnes žije a sprevádza ženy na ceste osobnej transformácie. V rozhovore prezrádza, prečo podľa nej nestačí meniť iba svoje správanie, ale je potrebné pracovať aj s vlastnými presvedčeniami a identitou. Hovorí tiež o rozdieloch medzi koučingom a terapiou, o živote v zahraničí, pocite slobody aj osamelosti a vysvetľuje, prečo verí, že skutočná zmena sa začína vnútri človeka.

Epoch Times Slovensko: Váš profil nesie názov @zivotzahranicami. Predpokladám, že nevznikol náhodou… 

Simona Šimková: Áno, nad názvom som premýšľala naozaj intenzívne a chcela som názov, ktorý by vyjadroval oboje – moju lásku k osobnostnému rastu aj geografickej slobode. 

Ako vás odchod do zahraničia formoval? 

Odchodom do zahraničia som hľadala dobrodružstvo – surfovanie, výlety, taký ten plážový život. A hoci som našla aj to, bol to aj úplne iný typ dobrodružstva a často veľmi osamelá cesta. Spätne vidím, aká veľká časť mojej identity bola na Slovensku naviazaná na prácu, úspech v nej, istotu a vzťahy, ktoré mi ju dávali. Zároveň som mnohé z týchto vecí do istej miery považovala za samozrejmosť.

Začať v podstate odznova v Austrálii bolo náročným procesom, počas ktorého som si často kládla otázky, ako ďalej, čo mi chýba z môjho starého života a čoho sa zbytočne držím. Myslím, že som si potvrdila, aká dôležitá je pre mňa sloboda a zároveň, aké dôležité sú pre mňa rodina a vzťahy. Navonok sa to môže zdať ako protiklad, ale práve v tejto kombinácii som sa našla.

Mnohí ľudia dnes hovoria o osobnom rozvoji či transformácii, no každý si pod tým predstaví niečo iné. Keď sa vás niekto prvýkrát opýta, čomu sa venujete, čo mu odpoviete?

Transformácia je skúsenosť, počas ktorej človek zmení to, ako sa pozerá na svoje problémy, život, vzťahy a na základe toho začne reagovať inak. Transformácia môže byť aj negatívna – napríklad, človeku sa stane niečo nepríjemné a dovolí tejto skúsenosti zmeniť jeho myslenie v negatívnom zmysle – ostane zatrpknutý či nedôverčivý. Samozrejme, v kontexte osobnostného rastu človek hľadá pozitívnu transformáciu, na základe ktorej môže uskutočňovať rozhodnutia podľa toho, čo je pre neho dôležité, nie v rámci limitácií, ktorým kedysi uveril.

Čo sa podľa vás musí v človeku zmeniť, aby sme mohli hovoriť o skutočnej transformácii a nielen o krátkodobej motivácii?

Odpoveď na túto otázku by si zaslúžila celú knihu, ale skúsim to zhrnúť. Bola by to kombinácia sebapoznania, poznania svojich hodnôt a rozpustenia presvedčení, ktoré človeka limitujú.  Poznať svoje hodnoty je dôležité, pretože na nich stojí skutočná motivácia – napríklad, niekto chce podnikať, aby mohol zažívať luxus a niekto chce podnikať, aby si mohol riadiť čas. Prostriedok je ten istý, ale cieľom je niečo iné. To isté môže platiť v chudnutí – dve ženy na sebe makajú, no jedna to robí preto, aby dobre vyzerala, druhá preto, aby bola zdravá pre svoje deti. Ani jedna možnosť nie je nesprávna, no každý človek by mal byť k sebe úprimný, keď hľadá svoje „prečo“. No a potom sú tu presvedčenia. Človek môže dosiahnuť len také výsledky, aké verí, že môže dosiahnuť. Ak neverím, že niečo môžem mať, ťažko budem pracovať na tom, aby som to dosiahla.

Dá sa povedať, že každý človek potrebuje transformáciu? 

Myslím si, že každý človek ju niekedy v živote potrebuje. A môj názor je aj to, že ak sa človek nemení vedome, mení sa nevedome, a to často nevedie tam, kam chce. Potreba zmeny sa u každého prejavuje inak, ale zvyčajne začína ľahkou frustráciou a pocitom nenaplnenia, akoby prežívania zo dňa na deň. Inokedy tá potreba môže prísť zvonka – rozíde sa s nami partner, alebo prídeme o prácu. 

Keď už človek urobí prvý krok a osloví vás, s akými témami najčastejšie prichádza?

Často je to pocit zaseknutia, pocit, že život, ktorý si žena vytvorila, nie je úplne v súlade s tým, čo si pre seba želá a aktuálne nevidí možnosti, ako to zmeniť.  Tiež sú tam často rôzne vnútorné konflikty. Často už po prvom sedení klientka uvoľní pevné zovretie, ktorým predtým držala svoj problém. Možno nie preto, že by dostala svoju odpoveď, ale preto, že prvýkrát vidí problém z odstupu.

Znie to, akoby mnohé problémy mali spoločný koreň. Čo podľa vás ľudí najčastejšie brzdí v tom, aby svoj život skutočne zmenili?

Strach, s ním spojené obmedzujúce presvedčenia a strata spojenia so sebou. Buď je to otvorený strach, kedy človek povie niečo v zmysle: „Mám strach, že ak urobím zmenu, tak to oľutujem.” Ale niekedy sa to prejavuje váhavosťou ísť do hĺbky, priznať si, čo človeku chýba, čo súvisí s tou druhou dôležitou vecou – byť v spojení s tým, čo je pre nás dôležité. Najmä my ženy máme tendenciu strácať sa v rolách – v roli partnerky či matky a zabudneme tak na to, čo rozžiari nás.

Veľa ľudí pritom tvrdí, že riešenie poznajú. Vedia, čo by mali robiť, ale neurobia to…

Je to jednak preto, že to, čo by ľudia mali urobiť, pre nich nie je až tak dôležité. A ak je, neveria, že to zvládnu. Ak je pre človeka naozaj niečo dôležité a verí, že to zvládne, tak sa do toho pustí. Napríklad, človek vie, že by mal cvičiť a jesť zdravo, no často musí prísť až nejaký problém, aby sa takáto zmena stala dôležitou. A ak k tomu pridáme, že veľa ľudí neverí, že veci môžu zmeniť, je to koniec debaty.

Práve tu zrejme prichádza priestor pre vašu prácu. Čo čaká človeka na prvom stretnutí?

Na prvom stretnutí zisťujem, čo klientka vníma ako problém. Často je to tak, že problém, ktorý klientka vníma, je v skutočnosti skôr vzorec, ktorý sa môže prejavovať aj v iných oblastiach života. Zaujíma ma aj želaný stav. Vnímam spôsob jej premýšľania aj znaky toho, v čom sa sama limituje a čo možno zovšeobecňuje, čo vníma ako pravdu, hoci to pravda byť nemusí. 

Mnohí si koučing zamieňajú s terapiou alebo psychologickým poradenstvom. Kde vidíte najväčšie rozdiely a kde sú hranice?

Najväčší rozdiel vnímam v tom, že koučing sa orientuje na to, čo sa deje teraz v súvislosti s budúcnosťou – čo chceme, aby sa dialo. Terapia sa orientuje na to, čo sa deje dnes a z čoho to vychádza. Samozrejme, je náročné presne to vymedziť. Z mojej skúsenosti som si kedysi z terapie odniesla veci, ktoré som potom aplikovala do ďalšieho sedenia a minulosťou sme sa až tak nezaoberali.

Na druhej strane, ako kouč certifikovaný aj v neuro-lingvistickom programovaní disponujem technikami, ktoré mi umožňujú ísť s klientkou do minulosti. Avšak na rozdiel od terapeuta ma nezaujíma obsah spomienok, ale to, čo pre klientku predstavujú a ako na základe nich konštruuje dnešné problémy. 

Znamená to, že sú situácie, keď klientovi poviete, že koučing nie je to, čo práve potrebuje?

Jednoznačne. Ak vnímam, že problém, s ktorým sa klientka potýka, má možno hlbšie korene, odporučím radšej terapeuta. 

Ako sa skúsenosti vašich zahraničných klientov líšia od tých slovenských?

Život v zahraničí je intenzívna skúsenosť. Svojím spôsobom by som ju dopriala každému, pretože asi nič iné tak človeku neotvorí obzory, pohľad na rôzne typy kultúr a podobne. Na druhej strane, chápem, že nie každý má na to apetít. Jedna z tém, ktorá sa pri ľuďoch žijúcich v zahraničí objavuje častejšie, je pocit izolácie. Slovenské klientky doma majú sieť ľudí – partner, kamošky, rodina. Pre zahraničné klientky je to najčastejšie partner, ktorý sa pre ne stáva všetkým, čo voči partnerom nie je úplne fér a sama som si touto fázou prešla. 

Za roky práce ste sprevádzali množstvo ľudí. Spomeniete si na príbehy, ktoré vo vás zanechali najväčšie stopy?

Viem, že to bude znieť ako klišé, no keď sedím s klientkou, jej príbeh je ten najdôležitejší. Niektoré príbehy možno nie sú také „sexy”. Nie každý príbeh zahŕňa cestovanie, veľké zmeny či dramatické životné rozhodnutia, no nech prechádza klientka cez čokoľvek, pre ňu je to vtedy naozaj problém. Každý poznáme ten pocit, že niečo nás ťaží a cítime sa v tom sami a pre niekoho iného je to banalita. 

Celkovo je pocit osamelosti v probléme niečo, čo obzvlášť chápem, keďže to poznám, no úlohou kouča nie je problém prežívať spolu s klientom, ale vytvoriť priestor, v ktorom sa naň dokáže pozrieť z inej perspektívy. A práve tento odstup je jednou z veľkých hodnôt koučingu oproti bežnému rozhovoru s kamarátkou pri víne. 

Dnes zažívame obrovský boom koučov a mentorov. Ako si má človek vybrať odborníka, ktorému môže dôverovať?

Okrem toho, že kouč absolvoval kurz a koučingovú certifikáciu, je to aj o prístupe. Jednou z misinterpretácií koučingu je, že kouč je niekto, kto vás motivuje a hovorí vám, čo máte robiť. No nie je to tak. Kouč sa pýta a dáva klientom priestor prísť na svoje vlastné odpovede. A to prináša výsledky. Sú to presne tie „aha“ momenty, ktoré prichádzajú po chvíľach ticha, keď z klientky vypadne odpoveď, oči sa rozžiaria a príde pocit úľavy. A v neposlednom rade je to o tom, ako si klient s koučom sadne. Môže si nájsť fantastického kouča, ale ak si jednoducho nesadnú, ťažko tam bude dôvera. Dobrý kouč tomu rozumie a netlačí na pílu. Tak ako musí kouč sadnúť klientovi, klient musí sadnúť koučovi, preto je ideálne, ak kouč ponúka aspoň krátku konzultáciu zdarma. 

Keď sa obzriete za svojou cestou, čo vás o ľuďoch naučila práca transformačnej koučky?

Neviem, či naučila je správne slovo. Skôr potvrdila, že hoci je navonok každý iný, všetci chceme podobné veci – pokoj, naplnenie, radosť. Akurát, že cesta k tomu vyzerá u každého inak a niekedy máme nesprávne stratégie, ako sa tam dostať. Neustále ma fascinuje, ako môžeme byť vedomými, inteligentnými ľuďmi, ale ak to, čo chceme vedome, nie je v súlade s tým, čo chce naše nevedomie, je nám inteligencia na nič. 

Čo pre vás znamená samotný život? Ako ho vnímate z osobnej perspektívy? 

Ako skúsenosť. Dostala som šancu byť na tejto planéte a keď sa raz táto skúsenosť bude končiť, rada by som sa obzrela a videla život plný smiechu, zážitkov, času s milovanými ľuďmi a tiež, že som toho na našej krásnej Zemi videla a spoznala čo najviac.

Ďakujeme za rozhovor!

Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK