Inšpirácie

Sebasabotáž: prečo si ľudia komplikujú cestu k úspechu a vlastný život

Sebasabotáž často nie je prejavom lenivosti, ale obranným mechanizmom ega. Psychológia vysvetľuje, prečo si ľudia radšej škodia, než by riskovali odhalenie vlastných limitov.

Na ľudskom správaní je čosi paradoxné. Mnohým ľuďom nechýbajú schopnosti, skôr ich brzdí zvláštna potreba ustupovať pred vlastným potenciálom. Dôležité úlohy neodkladajú preto, že by boli slabí alebo neschopní. Často ich odkladajú práve preto, že si uvedomujú, aký veľký význam majú. Čím dôležitejšia je skúška, pracovný pohovor, verejné vystúpenie alebo zásadné životné rozhodnutie, tým silnejšie človek pociťuje pokušenie vytvoriť si únikovú cestu. Neskorý príchod, nedostatočná príprava, chaotická noc pred dôležitým dňom či nekonečné odkladanie povinností nie sú len prejavom neporiadku v kalendári. Môžu byť aj starostlivo maskovanou formou ochrany vlastného ega.

Práve v tom spočíva jedna z najnepríjemnejších právd modernej psychológie. Mnohí ľudia sa neboja len neúspechu. Obávajú sa aj úspechu, ktorý by bol jednoznačný, ničím neospravedlnený a úplne ich vlastný. Takýto úspech totiž nenecháva priestor na výhovorky. Ak potom príde zlyhanie, bolí oveľa viac. Už ho totiž nemožno zvaliť na únavu, smolu, nevhodné načasovanie či nedostatok času. Zostáva otázka, ktorú si človek často nechce položiť: „Čo ak som naozaj urobil všetko, čo bolo v mojich silách, a nestačilo to?“

Keď si človek radšej sám vytvorí prekážku

Psychológia pre tento jav používa pojem self-handicapping, teda sebaznevýhodňovanie alebo sebasabotáž slúžiaca na ochranu vlastného obrazu. Klasická štúdia Stevena Berglasa a Edwarda Jonesa ukázala, ako tento mechanizmus funguje v praxi. Účastníci experimentu dostali po predchádzajúcom úspechu na výber dve látky. Látku, ktorá mala údajne zlepšovať výkon, a látku, ktorá ho mala zhoršovať.

Práve ľudia, ktorí si neboli istí, či ich predchádzajúci úspech bol skutočne dôkazom ich schopností, častejšie siahali po možnosti, ktorá mohla ich výkon zhoršiť. Nešlo o iracionálny rozmar, ale o psychologickú poistku. Ak by neuspeli, mali by pripravené vysvetlenie. A ak by uspeli napriek prekážke, ich výkon by pôsobil ešte veľkolepejšie.

Podstatné je, že tento princíp sa neobmedzuje len na situáciu v laboratóriu. V bežnom živote nadobúda nespočetné množstvo podôb. Niekto odkladá odoslanie dôležitého životopisu až do chvíle, keď už je šanca na úspech minimálna. Iný sa zbytočne poháda tesne pred významným rozhovorom. Ďalší sa začne venovať nepodstatným drobnostiam práve v momente, keď by sa mal sústrediť na najdôležitejšiu úlohu. Navonok to vyzerá ako chaos, slabá disciplína alebo lenivosť. Pod povrchom však často prebieha premyslený obranný mechanizmus. Človek si vytvára príbeh, v ktorom výsledok nebude úplne vypovedať o jeho skutočných možnostiach.

Prokrastinácia nebýva lenivosť, ale obrana pred súdom nad sebou

Práve preto je zavádzajúce vysvetľovať odkladanie dôležitých úloh (prokrastináciu) len slabou vôľou. Jedna z najcitovanejších prehľadových štúdií, ktorá tento mechanizmus podrobne opisuje, označuje odkladanie povinností za typické zlyhanie sebakontroly, nie za obyčajnú pohodlnosť. Súvisí s impulzívnym správaním, vyhýbaním sa nepríjemným emóciám a so sklonom uprednostňovať krátkodobú úľavu pred dlhodobým cieľom. Človek vie, čo má urobiť, no odloží to, pretože okamžitý psychický zisk z úniku je silnejší než vzdialený prínos dokončenej práce.

Lenže pri dôležitých úlohách vstupuje do hry ešte niečo navyše. Nejde iba o to, že úloha je nepríjemná alebo náročná. Ide o to, že jej výsledok môže mať hlbší psychologický význam. Môže niečo odhaliť o nás samých. Ak človek odvedie prácu len napoly, stále si môže hovoriť, že svoj skutočný potenciál nevyužil naplno. Ak však vynaloží maximálne úsilie a napriek tomu neuspeje, čelí oveľa tvrdšej skúsenosti. Už sa nemôže utešovať predstavou, že za iných okolností by dokázal viac. Musí sa vyrovnať s realitou svojich súčasných hraníc. Pre mnohých ľudí je práve táto možnosť psychicky náročnejšia než samotný neúspech.

Z tohto pohľadu začne potom dávať zmysel aj správanie, ktoré sa zvonku javí ako absurdné. Prečo niekto, komu na niečom zúfalo záleží, urobí tesne predtým niečo, čím sa jeho šance znížia? Pretože tak získa ochrannú vrstvu medzi svojím ja a výsledkom. Zlyhanie potom nie je priamym rozsudkom nad jeho schopnosťami. Môže ho pripísať okolnostiam, ktoré sám pomohol vytvoriť.

Strach z vlastných hraníc býva silnejší než túžba po úspechu

V pozadí sebasabotáže často stojí strach zo zlyhania, no nie v jednoduchom zmysle. Nejde iba o obavu, že niečo nevyjde. Ide o obavu z toho, čo by tento výsledok znamenal pre našu identitu. Mnohí ľudia si o sebe vytvárajú tichý vnútorný príbeh. Mohol by som byť lepší. Mohol by som sa presadiť. Mohol by som dokázať viac. Tento príbeh je niekedy bolestivý, no zároveň upokojujúci, pretože v sebe zachováva tú možnosť. Sebasabotáž túto možnosť chráni. Kým človek nevyskúša svoje maximum, stále môže veriť, že jeho strop sa nachádza oveľa vyššie ako v skutočnosti.

Psychologicky ide o zvláštny druh sebaobrany. Mozog si vyberá medzi dvoma bolesťami. Prvou je dočasná bolesť z neporiadku, odkladania, stresu a premárnenej príležitosti. Druhou je hlbšia a trvalejšia bolesť z toho, že by sme narazili na svoje skutočné limity. A práve preto si mnohí ľudia podvedome volia prvú možnosť. Je nepríjemná, no stále ponecháva otvorenú predstavu, že raz by to mohlo byť inak.

Tento mechanizmus je dobre viditeľný aj v prostredí školy, práce a profesií zameraných na výkon. Tam, kde je identita silne prepojená s výsledkom, býva sebasabotáž častejšia. Človek, ktorý považuje výkon za dôkaz svojej hodnoty, má väčšiu potrebu chrániť sa pred situáciou, v ktorej by jeho výsledok mohol jeho hodnotu spochybniť. Preto niekedy nevedome radšej skomplikuje cestu sám sebe.

Prečo nestačí ľuďom povedať, aby sa proste viac snažili

Práve tu zlyhávajú jednoduché rady typu „prestaň to odkladať“ alebo „musíš sa len viac snažiť“. Tieto vety môžu byť dobre mienené, no často míňajú podstatu problému. Ak je problém zakorenený v ochrane ega, samotný tlak na výkon ho môže ešte zhoršiť. Človek potom necíti motiváciu, ale ohrozenie. A čím silnejšie toto ohrozenie vníma, tým viac hľadá únikovú cestu.

Oveľa presnejšie je chápať sebasabotáž ako konflikt medzi ambíciou a pudom sebazáchovy. Jedna časť osobnosti chce rásť, tvoriť a uspieť. Druhá časť sa snaží zabrániť zraňujúcemu odhaleniu, že naše možnosti nie sú také neobmedzené, ako by sme si želali. Výsledkom je vnútorný boj, ktorý sa navonok prejavuje ako nečinnosť, chaos alebo zvláštne chyby v tej najnevhodnejšej chvíli.

Dobrou správou však je, že psychológia neopisuje iba problém, ale ponúka aj cesty, ako z neho von. Metaanalýza zameraná na tento jav, ktorá sumarizuje účinnosť rôznych prístupov, ukazuje, že určitú mieru účinnosti majú postupy založené na práci s myšlienkami a správaním (kognitívno-behaviorálny prístup) a na rozvoji sebakontroly. Inými slovami, nejde o nemennú súčasť osobnosti. Sebasabotáž možno oslabovať postupným tréningom nových návykov, detailnejšou prácou s vlastnými myšlienkami a menším dramatizovaním jednotlivých situácií. 

Záver

Sebasabotáž nie je dôkazom lenivosti či morálnej slabosti. Často ide o dômyselnú obranu pred psychickou bolesťou. Človek si radšej ponechá ilúziu nevyužitého potenciálu, než by riskoval, že spozná svoje skutočné limity. Tým si však zároveň predlžuje stav, ktorý ho vyčerpáva a drží na mieste.

Pozitívnou správou je, že riešenie je jednoduché. Nie je potrebné čakať na veľkú životnú premenu. Pomáha robiť dôležité veci po malých krokoch, neposudzovať svoju hodnotu podľa jedného výkonu a naučiť sa prijať aj nedokonalý výsledok bez sebaodsudzovania. Práve tým sa ego upokojuje a priestor pre skutočný rast sa postupne otvára.

Článok bol preložený z českej edície Epoch Times.

Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK