Mário presedlal z hokeja na sokoliarstvo: Keď sa pozerám na môjho dravca, ako lieta, je to, ako by som lietal ja (Rozhovor)
V hokeji chcel napredovať a posúvať sa čoraz vyššie, no rovnakú vášeň cítil aj k sokoliarstvu. Máriovi Bujňákovi napokon pri rozhodovaní pomohlo zranenie. Vypracoval sa na profesionálneho sokoliara a hokej odvtedy hráva už len rekreačne. Okrem verejných sokoliarskych podujatí a výcvikov si vyskúšal aj rolu učiteľa na jedinej základnej škole na svete, kde sokoliarstvo patrí k povinným predmetom. Mnohým deťom pomohol nájsť cestu k sokoliarstvu ako k novému koníčku a vášni a priučil ich trpezlivosti a zodpovednosti. Aký je stav sokoliarstva na Slovensku, ako sa jednotlivé dravce od seba líšia a aký najväčší mýtus o nich koluje, nám prezradil v rozhovore pre Epoch Times Slovensko.
Epoch Times Slovensko: Čo vás v mladosti doviedlo k dravcom a sokoliarstvu?
Mário Bujňák: K dravcom ma priviedol otec a jeho zasa dedko – dávno predtým, ako som sa narodil. Pracoval ako lesný robotník a raz našiel pod stromom vypadnuté mláďa orla skalného. Zobral ho domov a otec sa potom oň staral, mal vtedy približne 14 rokov. Ten orol ho tak nadchol, že ho začal vyrezávať do dreva. Otec sa už dlhé roky živí umeleckým rezbárstvom a vytvára drevené sochy – nielen sochy dravcov, ale aj sakrálne motívy. Tento zážitok ho inšpiroval natoľko, že sa začal venovať umeniu, a mňa inšpirovali zase príbehy, ktoré mi otec rozprával. Ako mal na záhrade orla, ktorý mu zabil kohúta. Ako malý chlapec som hltal jeho zaujímavé príhody. Tu v Levočských vrchoch, kde žijem, bežne vidieť orly skalné. Orol skalný je moja srdcovka.
So sokoliarstvom ste sa začali zoznamovať už ako tínedžer, no zároveň ste hrávali hokej. Ako sa vám darilo spojiť tieto dva koníčky?
Je pravda, že som sa dlho nevedel rozhodnúť medzi hokejom a sokoliarstvom. Hokej ma veľmi bavil, ale začal som s ním pomerne neskoro. Normálne sa s hokejom začína v troch až štyroch rokoch a ja som začal v trinástich. Snažil som sa hokeju venovať maximum. Hrával som za Humenné, Sabinov aj Prešov. Až kým som v sedemnástich nemal úraz – zlomil som si stehennú kosť. Potom už vyhralo sokoliarstvo, pretože som sa už nedokázal posunúť ďalej zo Sabinova a dostať sa na takú úroveň, aby som sa hokejom mohol aj živiť. Stratil som motiváciu a už som viac nechcel venovať všetok čas hokeju, lebo som vedel, že to nikam nepovedie. A tak som sa začal naplno venovať dravcom. Hokej však stále hrávam v amatérskych ligách. Snažím sa aspoň raz týždenne zahrať si s kamarátmi, kde sa nehrá na telo.
Aj keď ste na hokej nezanevreli, zvíťazilo napokon sokoliarstvo. Čomu vás počas tých rokov priučilo a ako ovplyvňuje váš každodenný život?
Sokoliarstvu som obetoval podstatnú časť života. Po skončení strednej umeleckej školy som pracoval tri roky na hrade v Nemecku, kde som cvičil dvadsaťdva druhov dravcov vrátane supov či orliakov. Bola to vynikajúca skúsenosť, no pre dobré rodinné vzťahy som sa chcel vrátiť na Slovensko. Po návrate som pracoval ako sokoliar v ZOO Ranč pod Babicou pri obci Bojná. Potom som sa zamestnal na základnej škole v Štiavnických Baniach, kde som dva roky cvičil najmä orly skalné na filmové účely, ale zároveň som ako sokoliar dohliadal na praktickú výučbu žiakov. Vyskúšal som si teda aj prácu učiteľa. Od januára nastupujem do tatranského hotela Hubert v Gerlachove, kde budem pre hostí pripravovať vzdelávací program.
Ako prebiehala bežná výučba sokoliarstva v Štiavnických Baniach?
Deti majú sokoliarstvo ako povinný predmet od piateho po deviaty ročník. Mali sme však aj druháčku, ktorá začala so sokoliarstvom a ktorú som učil lietať s trojkilovým orliakom bielohlavým alebo pracovala s výrom africkým – sovou, ktorá vážila asi 600 gramov. Už aj malé deti sa zapájajú do sokoliarstva, chodia na vystúpenia a vďaka dravcom spoznávajú Slovensko aj svet, pretože vystupujú aj v Chorvátsku či Slovinsku. Sokoliarstvo im skutočne otvára dvere do sveta.
Bežný deň vyzerá tak, že žiaci prídu po vyučovaní do sokoliarne a venujú sa dravcom, ale praktická aj teoretická výučba prebieha aj počas vyučovania. Dravce sa nedajú len tak vypnúť, takže deti chodia do sokoliarne neustále, väčšinou práve po vyučovaní, ale aj cez víkendy alebo cez prázdniny. Preberajú na seba veľkú zodpovednosť, čo je obdivuhodné. Som vďačný, že som tam mohol učiť.
Táto škola deťom doslova zachraňuje detstvo, lebo tu platí zákaz používania telefónov. V sokoliarni sa deti väčšinou rozprávajú alebo s dravcami sedia pod stromami. Škola by si určite zaslúžila väčšiu štátnu podporu, lebo nie je jednoduché uživiť 70 dravcov a ďalšie zvieratá, napríklad vydry a opice.
Ako sa vám s deťmi pracovalo? Ako ste riešili napríklad strach z dravcov?
Práca s deťmi bola pre mňa oveľa náročnejšia ako práca s dravcami. Klamal by som, ak by som tvrdil, že to bolo ľahké, ale beriem to ako skvelú skúsenosť. Mal som dobrý pocit, keď som videl, že žiaci odo mňa niečo pochytili a niečo sa naučili. Uvedomil som si náročnosť práce učiteľa a aj to, akým žiakom som bol ja sám. Dnes si prácu učiteľov vážim oveľa viac.
Deti, ktoré majú z dravcov naozaj veľký strach, nenútime k ničomu: nemusia sa k nim ani priblížiť. Ak chce žiak s dravcom pracovať, snažím sa ho nastaviť tak, aby bol pokojný, pretože energia sokoliara sa priamo odzrkadľuje na dravcovi. Hovorí sa, že dravec je zrkadlo sokoliara. Je dôležité, aby sme viedli deti k dôslednosti – keď majú dravca na ruke, musia sa venovať jemu, nie kamarátom naokolo. Samozrejme, kolekciu dravcov sme mali zostavenú tak, aby s nimi mohli bezpečne pracovať aj menšie deti.
Čo deti najviac bavilo?
Ťažko povedať, bolo to individuálne. Niektoré mali radosť z toho, keď im dravec pekne lietal, iné sa tešili z okamihov, keď s ním sedeli pokojne pod stromom. Deti vnímajú svet inak ako dospelí.
A čo na takejto hodine sokoliarstva prekvapilo vás ako vyučujúceho?
Bavila ma úprimná detská odvaha. Napríklad keď som učil druháčku pracovať s orliakom bielohlavým. Prekvapila ma aj prirodzenosť toho, ako boli deti s dravcami „v pohode“. Zviera to vycíti. Deti sa všetko učili celkom rýchlo. Je to veľká vec, keď osem- či desaťročné deti manipulujú s takým veľkým dravcom. Možno práve istá nevedomosť detí umožnila, že pracovali bez veľkého strachu.
Ako sokoliarstvo pomáha deťom napredovať? Čo ich tento predmet naučí bez ohľadu na to, či sa neskôr stanú sokoliarmi?
Dá im do života najmä zodpovednosť, vytrvalosť a vášeň. Pochopia, že keď niečo chcú, musia tomu obetovať maximum, aby sa im to vrátilo. Pri dravcoch to platí stopercentne. Ak niečo odfláknete, môže sa stať, že vám dravec jedného dňa odletí a už sa nevráti.
Sám som zažil situáciu, keď som urobil chybu, ktorá stála dravca život. Stačí jedna malá chyba a môže vzniknúť veľký problém. Pre deti je to tvrdá, ale cenná škola života. Vlastnosti, ktoré nadobudnú v sokoliarstve, využijú v akomkoľvek odvetví. Prirovnal by som to k športu. Keď som hrával hokej, musel som trénovať, aby som bol lepší. Vlastnosti získané pri hraní hokeja som preniesol aj do sokoliarstva. Rovnako si môže niekto iný preniesť skúsenosti zo sokoliarstva napríklad do štúdia medicíny.
Môžeme teda povedať, že práca s dravcami je viac než len fyzická zručnosť? Aké vlastnosti nesmú chýbať správnemu sokoliarovi?
Sokoliarstvo nemusí byť fyzicky náročné, záleží na tom, s akým dravcom pracujete. Samica orla skalného môže vážiť päť kilogramov, a ak ju máte nosiť na ruke celý deň, určite to pocítite. Sú však aj dravce, ktoré vážia pol kila. Sokoliar musí mať predovšetkým trpezlivosť – bez nej sa ním človek nemôže stať. Stáva sa, že dravca musíte jednoducho vyčkať, lebo sa rozhodol, že zo stromu skrátka nezletí. Moja orlica niekedy vyletí do päťstometrovej výšky, takže ju takmer nevidím. Niekedy priletí na zdvihnutú rukavicu okamžite, inokedy to trvá dlhšie.
Orly majú vynikajúci zrak, myš uvidia aj na trojkilometrovú vzdialenosť, a z takej diaľky sa dokážu vrátiť k sokoliarovi. V tom je krása sokoliarstva: darujeme slobodu najslobodnejším tvorom na planéte. Keď sa pozerám na svojho dravca, ako lieta, je to, akoby som lietal ja. Okrem trpezlivosti a vášne však človek musí ovládať aj teóriu a poznať správanie dravcov, aby výcvik prebiehal správne.
Aký je záujem o sokoliarstvo na Slovensku?
Slovenský klub sokoliarov spadá pod Poľovnícku komoru. Sokoliarstvo je v prvom rade spôsob lovu, preto sa na nás vzťahujú rovnaké pravidlá ako na poľovníkov s puškami. S orlom skalným možno uloviť líšku, srnu či zajaca, so sokolom sa loví väčšinou pernatá zver – kačice, bažanty – a s jastrabom lesným možno uloviť bažanta aj zajaca – je to všestranný lovec.
Slovenské sokoliarstvo bolo v roku 2019 zapísané do UNESCO: máme asi 350 členov sokoliarov a sme lídrami, pokiaľ ide o vzdelávanie v sokoliarstve. Máme najviac mladých kandidátov: najväčší záujem mladých ľudí o sokoliarstvo je práve na Slovensku. Podľa môjho názoru má slovenské sokoliarstvo vysokú úroveň a Slovensko na to môže byť hrdé.
Čo všetko musí človek absolvovať, ak sa chce stať profesionálnym sokoliarom?
Z legislatívneho hľadiska musí mať človek, ktorý sa chce venovať sokoliarstvu, poľovnícku skúšku, na základe ktorej môže byť pripustený k sokoliarskej skúške, potrebný je teda sokoliarsky aj poľovnícky preukaz. Z praktickej stránky je dôležité, aby sa človek zaujímal o to, ako dravce žijú vo voľnej prírode, aby ich vedel dobre vycvičiť. Všetky dravce, s ktorými sokoliari pracujú, pochádzajú z kontrolovaných odchovov. Neraz sa však tieto jedince môžu prostredníctvom rôznych programov úspešne vrátiť aj do voľnej prírody.
Diváci zvyčajne vidia len praktickú stránku sokoliarstva. Čo všetko musia sokoliari ovládať na teoretickej úrovni?
Teória je dôležitá, pretože každý dravec sa správa inak. Orol skalný dokáže uloviť korisť vo veľkosti kamzíka, orol stepný zasa len vo veľkosti sysľa. Keby ste videli tie dva orly pri sebe, nepripadali by vám také odlišné: no orol skalný má oveľa väčšie pazúry. Laici ich často nerozoznajú. Ja však viem, že ak by som chcel loviť srny s orlom stepným, nepochodím, pretože má malé nohy s pazúrmi a nedokáže uloviť veľkú korisť. Nemá vhodnú stavbu tela na to, aby dokázal stíhať zajaca. Sokoliari vedia, ako sa dravec správa, poznajú jeho biológiu. Ak by sme to nevedeli, márnili by sme čas tým, že by sme ho učili niečo, čo sa nikdy nenaučí. Sokoliari si musia vedieť vyrobiť aj výstroj – čiapočky či rukavice. Užitočné je aj poznanie histórie sokoliarstva ako starého umenia lovu dravcami, ktoré vzniklo pred 4000 rokmi.
Aké sú najväčšie mýty o dravcoch, ktorým verejnosť často verí?
Najväčším mýtom o dravcoch, ale aj o iných dravých zvieratách (vlk, rys, medveď, tiger, lev) je, že sú „škodná“. V skutočnosti sú dravce veľmi dôležitou časťou ekosystému, pretože v ňom udržiavajú prirodzenú rovnováhu, keďže väčšinou lovia slabú alebo chorú korisť. Keby dravce zmizli, nastal by chaos, ktorý by nás ovplyvnil viac, ako keď nám jastrab odnesie sliepku z kurína. My sokoliari sa snažíme ľuďom prírodu priblížiť a vysvetliť im význam dravcov v ekosystéme a potrebu ich chrániť. Nie je vhodné, aby sa napríklad na jar pílili stromy, ak tam hniezdi orol, ale môžeme ich spíliť na jeseň alebo v zime. Pravdou je, že nemôžeme ochraňovať to, čo nepoznáme, preto na svojich podujatiach vzdelávame verejnosť: ľudia po nich často zmenia názor a začnú chápať procesy, ktoré sú dôležité aj pre nás.
Ďakujeme za rozhovor!
Povedzte nám svoj názor! Vaša spätná väzba nám pomáha prinášať témy, ktoré vás zaujímajú.