Inšpirácie

Mário presedlal z hokeja na sokoliarstvo: Keď sa pozerám na môjho dravca, ako lieta, je to, ako by som lietal ja (Rozhovor)

V hokeji chcel napredovať a posúvať sa stále vyššie, no rovnakú vášeň cítil aj v sokoliarstve. Máriovi Bujňákovi napokon náročné rozhodovanie uľahčilo zranenie, po ktorom sa hokeju venuje už len rekreačne, avšak vypracoval sa na profesionálneho sokoliara. Okrem verejných podujatí a výcvikov si vyskúšal aj rolu učiteľa na jedinej základnej škole na svete, kde sokoliarstvo patrí k povinným predmetom. Mnohým deťom pomohol nájsť cestu k sokoliarstvu ako k novému koníčku a vášni a priučil ich trpezlivosti a zodpovednosti. Aký je stav sokoliarstva na Slovensku, ako sa jednotlivé dravce od seba líšia a aký najväčší mýtus o nich koluje, nám prezradil v rozhovore pre Epoch Times Slovensko.

Epoch Times Slovensko: Čo vás doviedlo k dravcom a sokoliarstvu v tak mladom veku?

Mário Bujňák: K dravcom ma priviedol môj otec a jeho zas môj dedko – dávno predtým, ako som sa narodil. Pracoval ako lesný robotník a raz našiel vypadnuté mláďa orla skalného pod stromom. Zobral ho domov a otec sa potom oň staral, mal vtedy približne 14 rokov. Ten orol ho inšpiroval natoľko, že ho začal stvárňovať do dreva. Môj otec sa už dlhé roky totiž živí umeleckým rezbárstvom a vytvára drevené sochy – nielen dravce, ale aj sakrálne. Ten orol bol taký spúšťač inšpirácie k tomu, aby začal s umením a mňa inšpirovali zase tie príbehy, ktoré mi otec rozprával. Ako mal na záhrade orla, ktorý mu zabil kohúta. Takéto zaujímavé príhody som hltal ako malý chlapec a aj tu v Levočských vrchoch, kde žijem, bežne vidieť orlov skalných. Orol skalný je pre mňa vlastne taká srdcovka.

So sokoliarstvom ste sa začali zoznamovať už ako tínedžer, no zároveň ste hrávali hokej. Ako sa vám darilo spojiť tieto dve vaše vášne?

Je pravda, že som sa nevedel dlho rozhodnúť medzi hokejom a sokoliarstvom. Hokej ma veľmi bavil, ale začal som s ním celkom neskoro. Normálne sa s hokejom začína v troch až štyroch rokoch a ja som začal v trinástich. Snažil som sa tomu dávať čo najviac. Hrával som za Humenné, Sabinov aj Prešov. V sedemnástich som potom mal úraz, zlomil som si stehennú kosť. Potom už vlastne vyhralo sokoliarstvo, pretože som sa už nevedel posunúť ďalej zo Sabinova a dostať sa na úroveň, že by som sa hokejom mohol aj živiť. Stratil som motiváciu venovať všetok čas hokeju, keďže som vedel, že to nikam nevedie. Musel som to pustiť a začal som sa naplno venovať dravcom. Hokej však stále hrávam v amatérskych ligách. Snažím sa aspoň raz týždenne zahrať si hokej s kamarátmi, kde sa nehrá do tela.

Aj keď ste na hokej nezanevreli, zvíťazilo napokon sokoliarstvo. V priebehu tých rokov, ako vám práve sokoliarstvo ovplyvňovalo každodenný život? Čomu vás priučilo?

Sokoliarstvu som obetoval podstatnú časť života, najmä po škole. Po skončení strednej umeleckej školy som pracoval 3 roky na jednom hrade v Nemecku, kde som cvičil rôzne druhy dravcov, ako supy, orliaky, celkovo 22 druhov dravcov. Takže to bola pre mňa veľmi dobrá skúsenosť a potom som si povedal, že chcem prísť naspäť na Slovensko aj kvôli dobrým rodinným vzťahom. Po návrate som robil v jednej ZOO – Ranč pod Babicou pri obci Bojná. Tam som robil sokoliara pol roka, potom som sa dostal do základnej školy v Štiavnických Baniach, kde som sa 2 roky venoval výcviku hlavne orlov skalných pre rôzne natáčania, ale bol som tam aj ako sokoliar, ktorý dohliadal na praktickú výučbu žiakov. Čiže som si vyskúšal aj prácu učiteľa. Od januára by som mal začať robiť v tatranskom hoteli Hubert v Gerlachove, kde budem robiť osvetu a program pre ubytovaných aj neubytovaných hostí.

Ako prebiehala bežná výučba sokoliarstva na základnej škole v Štiavnických Baniach?

Na základnej škole sa deti učia sokoliarstvo ako povinný predmet od 5. do 9. ročníka. S tým, že sme mali aj druháčku, ktorá začala so sokoliarstvom a učil som ju lietať s 3-kilovým orliakom bielohlavým alebo pracovala aj s výrom africkým – sovičkou, ktorá vážila asi 600 gramov. Takže už aj malé deti majú prístup k dravcom, chodia na vystúpenia a vďaka nim spoznávajú aj Slovensko, keďže cestujem po celej krajine a dokonca sme mali vystúpenia aj v Chorvátsku, Slovinsku, čiže deti vidia aj svet. Dá sa povedať, že sokoliarstvo im otvára dvere. 

My sa snažíme na to dohliadať a taký bežný deň vyzerá tak, že deti prídu po vyučovaní do sokoliarne a venujú sa dravcom, ale aj počas vyučovania prebieha praktická aj teoretická výučba. Tí, čo chodia stále do sokoliarne, tak väčšinou prídu práve po vyučovaní, cez víkendy alebo aj cez prázdniny, pretože dravec sa nemôže vypnúť. Majú teda veľkú zodpovednosť, čo je obdivuhodné, že ju na seba zoberú. Ja som rád, že som mohol na tej škole učiť. 

Dá sa povedať, že to zachraňuje takpovediac detstvo, keďže sú tu zakázané aj telefóny. Aj v sokoliarni sa väčšinou deti rozprávajú, nepozerajú do telefónov alebo potom sedia s dravcami pod stromami. Určite by si táto škola zaslúžila aj väčšiu podporu a pomoc od štátu, aby ľahšie fungovala, lebo nie je jednoduché živiť školu so 70 dravcami a ďalšími zvieratami – vydrami, opicami.

Ako sa vám s deťmi pracovalo? Ako ste riešili napríklad strach z dravcov?

Práca s deťmi bola pre mňa oveľa náročnejšia ako práca s dravcami. Klamal by som, ak by som hovoril, že to bolo ľahké, ale beriem to ako super skúsenosť. Keď som potom videl, ako dieťa odo mňa niečo pochytilo a niečo sa aj naučilo, tak potom som z toho mal dobrý pocit. Aj som si uvedomil prácu učiteľa a tiež to, aký som ja bol žiak, keď som chodil do školy. Teraz si prácu učiteľov oveľa viac vážim, pretože som si ju sám okúsil. 

Deti, ktoré majú naozaj veľký strach z dravcov, ani nenútime priblížiť sa k tým dravcom. Ak majú strach na začiatku, keď ešte len začínajú s dravcom robiť, tak vlastne dohliadame na to. Snažím sa toho žiaka nastaviť tak, aby bol pri dravcovi pokojný, pretože energia sokoliara sa potom odzrkadľuje na dravcovi. Hovorí sa, že dravec je zrkadlo sokoliara. Je dôležité upozorňovať deti na to, aby to robili dôsledne, keď majú toho dravca na ruke, aby sa venovali jemu, nie kamarátom, ktorí sú okolo nich. Deti nerobili s tak agresívnymi dravcami, ktoré by im mohli ublížiť, čiže aj kolekciu dravcov sme mali prispôsobenú tak, aby s nimi mohli pracovať aj menšie deti.

Čo deti najviac bavilo?

Ťažko povedať, ale niektorí mali radosť z toho, keď im dravec pekne lietal, niektorí aj z toho, že s dravcom sedeli pod stromom. Je to veľmi individuálne, keďže deti vnímajú svet inak ako dospelí.

A čo, naopak, prekvapilo vás na takejto hodine sokoliarstva ako vyučujúceho?

Bavila ma úprimná odvaha u detí, napríklad keď som mal možnosť učiť druháčku s orliakom bielohlavým. Prekvapilo ma aj to, ako boli deti s dravcami v pohode, čo zviera vycíti a vedeli sa to všetko celkom rýchlo aj naučiť. Je to veľká vec, keď 8-, 9-, 10-ročné deti manipulujú s tak veľkým dravcom. Možno až taká nevedomosť im umožňovala robiť s dravcami bez veľkého strachu.

Ako sokoliarstvo pomáha deťom napredovať? Čo ich tento predmet naučí bez ohľadu na to, či sa stanú sokoliarmi, alebo nie?

Aj keď sa tie deti nestanú profesionálnymi sokoliarmi, dá im to do života hlavne zodpovednosť, vytrvalosť, vášeň a pochopia, že keď niečo chcú, musia tomu obetovať maximum, aby sa im to vrátilo. To pri dravcoch platí stopercentne. Keď to odfláknete, tak sa môže jedného dňa stať, že vám dravec odletí a už sa nevráti. 

Mal som tiež skúsenosť, keď som spravil chybu a tá vtedy stála život dravca. Stačí spraviť jednu malú chybičku a z tej môže potom vzniknúť veľký problém. Pre deti to môže byť aj istá škola do života, pretože tie vlastnosti, ktoré nadobudnú v sokoliarstve, využijú aj v iných odvetviach. Prirovnal by som to k športu. Keď som hrával hokej, musel som trénovať, aby som bol lepší. To sa snažím uplatňovať aj pri sokoliarstve. Ja som si preniesol vlastnosti získané z hokeja do sokoliarstva a rovnako si niekto môže preniesť vlastnosti zo sokoliarstva napríklad do štúdia medicíny a podobne.

Môžeme teda povedať, že práca s dravcami je viac než len fyzická zručnosť? Aké vlastnosti bezpochyby nesmú chýbať správnemu sokoliarovi?

Sokoliarstvo nemusí byť fyzicky náročné. Ide o to, s akým dravcom človek pracuje. Ak ide o samicu orla skalného, ktorá môže vážiť cca 5 kilogramov, a má ju človek nosiť celý deň na ruke, tak je to, samozrejme, aj fyzicky náročné. Sú však aj dravce, ktoré vážia pol kila. Hlavné, čo musí človek mať, je trpezlivosť. Bez nej nemôžete byť sokoliarom, pretože stáva sa, že dravca treba počkať, lebo nechce zletieť zo stromu. Nijako inak toho dravca nedostanete dole, ak sa dravec rozhodne, že nechce. Moja orlica vyletí do 500-metrovej výšky, že ju ani nevidím a niekedy síce príde na zdvihnutie rukavice, ale inokedy to zase trvá dlhšie. 

Tým, že orly majú veľmi dobrý zrak, vidia malú myšku aj na 3-kilometrovú vzdialenosť, tak aj z takejto diaľky pokojne orlica priletí späť. V tom je aj sokoliarstvo krásne, že my darujeme slobodu najslobodnejším tvorom na planéte – orlom. Keď sa pozerám na môjho dravca, ako lieta, je to, ako by som lietal ja. Okrem trpezlivosti musí mať človek aj určitú vášeň pre sokoliarstvo a musí poznať aj nejakú teóriu dravcov, napríklad, ako sa správajú, aby potom mohol viesť správny výcvik.

Aký je záujem o sokoliarstvo na Slovensku?

Slovenský klub sokoliarov spadá pod Poľovnícku komoru, pretože sokoliarstvo je predovšetkým lov a pre nás platia rovnaké pravidlá ako pre lovcov s puškami. S orlom skalným sa dá uloviť líška, srnka, zajac, so sokolom sa väčšinou loví pernatá zver – kačice, bažanty, a s jastrabom lesným sa dá uloviť aj bažant aj zajac – je to taký všestranný lovec. 

Aj naše slovenské sokoliarstvo bolo v roku 2019 zapísané do UNESCO a máme asi 350 členov – sokoliarov – a sme lídrami, čo sa týka vzdelávania v sokoliarstve. Máme najviac mladých kandidátov – najväčší záujem mladých ľudí o sokoliarstvo je práve na Slovensku. Dovolím si tvrdiť, že slovenské sokoliarstvo má vysokú úroveň a Slovensko môže byť na to hrdé.

Akou cestou si musí prejsť každý od počiatočného záujmu až po profesionálneho sokoliara? Čo musí absolvovať?

Z legislatívneho hľadiska musí mať človek, ktorý sa chce venovať sokoliarstvu, poľovnícku skúšku a na základe tej potom môže byť pripustený ku sokoliarskej skúške, čiže treba mať sokoliarsky aj poľovnícky preukaz. Z praktickej stránky je dôležité, aby sa človek zaujímal aj o to, ako dravce žijú vo voľnej prírode, aby potom vedel dravce dobe vycvičiť. Všetky dravce v dnešnej dobe sú odchované sokoliarmi, ale často sa takéto dravce môžu prostredníctvom rôznych programov vrátiť aj do voľnej prírody.

My ako diváci vidíme len praktickú stránku sokoliarstva. Čo všetko musia sokoliari ovládať na teoretickej úrovni?

Teória je určite dôležitá, pretože každý dravec sa inak správa. Orol skalný napríklad dokáže uloviť korisť vo veľkosti kamzíka, orol stepný zase len vo veľkosti sysľa. Keby ste videli tých dvoch orlov pri sebe, tak by vám neprišli také odlišné. Orol skalný má síce oveľa väčšie nohy v porovnaní s telom, ale laikovi to nemusí nič hovoriť a povie si, že ide aj o rovnaký druh orla. Laici majú často problém rozoznať dravcov. Tým chcem povedať, že ak by som chcel loviť srny s orlom stepným, tak nepochodím, pretože má malé nohy a nedokáže uloviť veľkú korisť. Nemá na to stavbu tela, aby dokázal letieť za zajacom, čiže to nie je vhodný dravec na lov. Sokoliari to ale vedia, ako sa dravec správa. Ak by sme to nevedeli, tak môžeme márniť čas tým, že budeme dravca učiť niečo, čo sa nikdy nenaučí. Potom si vieme vyrábať aj výstroj – obuv, čiapočky, rukavice. Je dobré vedieť aj históriu sokoliarstva ako starého umenia lovu dravcami, ktoré vzniklo pred 4000 rokmi.

Aké sú najväčšie zaužívané mýty o dravcoch, ktorým často veríme, no skutočnosť je úplne iná?

Asi najväčší mýtus o dravcoch, ale aj o iných dravých zvieratách (vlk, rys, medveď, tiger, lev) je, že sa dravec považuje za škodnú. Dravce sú veľmi dôležité pre ekosystém, pretože v ňom zaručujú prirodzenú rovnováhu, keďže väčšinou lovia slabú alebo zoslabnutú korisť. Keby dravce neboli, nastal by tam obrovský chaos, čo by nás ovplyvnilo viac ako keď nám jastrab zoberie sliepku z kurína. Aj my ako sokoliari sa snažíme priblížiť ľuďom prírodu formou zážitku, kde dravce lietajú voľne ponad ich hlavy a rozprávame najmä o význame v ekosystéme, o tom, aby sa snažili chrániť prírodu, dravce. Nemusíme napríklad rezať na jar stromy, keď tam má orol hniezdo, ale môžeme ich zrezať v jeseni alebo v zime. Skrátka nemôžeme chrániť to, čo nepoznáme, preto vzdelávame verejnosť na podujatiach, po ktorých ľudia často zmenia názor a začnú chápať procesy, ktoré sú dôležité aj pre nás.

Ďakujeme za rozhovor!

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK