Cestovanie, Zaujímavosti

Deň medzi tučniakmi na ostrove Magdalena v Patagónii

Mať za spoločníkov len tučniaky a oceán je vlastne veľmi dobrá spoločnosť.

Bol to ideálny deň na plavbu katamaránom. Keď sme odviazali laná a vplávali do tmavého prúdu kanála, najjužnejšie mesto Čile sa za nami postupne strácalo v diaľke. Vôbec sme sa nemuseli plaviť ďaleko, aby sme sa ocitli v úchvatnom svete divočiny. V rýchlom slede – asi za dve minúty – sa v našej brázde vynorila hlava kosatky. Potom po našom pravoboku z vody vyskočil osamelý delfín. A nakoniec si nás trochu podozrievavo premeral uškatec, ktorý plával pozdĺž našej lode.

Tento úsek Magalhãesovho prielivu, približne 560 kilometrov dlhej vodnej cesty pretínajúcej južný koniec Južnej Ameriky, je akousi križovatkou svetov.

„V tomto bode sa stretávajú prúdy Atlantiku a Pacifiku, ale dnes máme nádherné poveternostné podmienky,“ povedal náš prírodovedný sprievodca.

Ukazoval doľava.

„Toto je polostrov Brunswick, koniec juhoamerického kontinentu,“ vysvetlil.

Teoreticky by ste mohli vystúpiť na breh a pešo prejsť celú chrbticu Amerík – hoci by to bola poriadne dlhá cesta. 

A čo je napravo? „To je Ohňová zem,“ dodal sprievodca. Ostrov dostal meno podľa ohňov, ktoré moreplavec Fernando Magalhães zazrel na jeho brehoch – Tierra del Fuego.

Čoskoro sa vynoril ostrov Magdalena. Spočiatku nevyzeral nijako impozantne: nízky, holý a sivý. Keď loď prirazila k brehu, privítalo nás nehostinné prostredie. Morské útesy obklopovali pláž. Na vyvýšenine vzadu sa týčil veľký červeno-biely maják.

A všade – samý tučniak. Tisíce a tisíce tučniakov. Ostrov Magdalena je národnou pamiatkou a dlhodobým domovom týchto rozkošných nelietavých vtákov. Keď som vystúpil na pláž, videl som ich, počul som ich – a cítil som ich. Miestny strážca národného parku – ranger – ma privítal na brehu.

„Máme tu približne 10 000 až 15 000 magellanských tučniakov,“ vysvetlil. 

Keď sme sa rozhliadli po holom ostrove, ich čierno-biele smokingové chrbty a brušká sa tiahli, kam až oko dovidelo. Tento stredne veľký druh s pruhmi pochádza z Patagónie, no vyskytuje sa aj na vzdialenejších miestach, ako je Austrália či Antarktída. Živia sa malými rybami, krilmi a chobotnicami. Tučniaky majú unikátnu žľazu na vylučovanie slanej vody, ktorú nevyhnutne prehĺtajú pri love v mori.

Budovanie hniezda

V tejto časti sveta sa vyskytuje viacero druhov tučniakov. Všetky ostatné, ktoré sa tu objavujú, však len cez ostrov prechádzajú. Ranger spomenul, že kedysi sa tu vytvoril unikátny pár malého chocholatého tučniaka s magellanským, no nikdy nemali mláďatá. Tučniaky kráľovské, veľkosťou druhý najväčší druh na svete, ostrov navštívili, ale nikdy sa tu neusadili.

Keď sme stúpali po dobre označenej ceste k majáku, okolo nás sa odohrávali scény ako z magazínu National Geographic. Tučniaky sa cítia najpohodlnejšie vo vode. Sledovať ich plávanie je skutočne zaujímavé. Pod hladinou sa správajú ako torpéda, rútia sa vpred neuveriteľnou rýchlosťou ako raketa. Dokážu sa ponoriť do hĺbky vyše 75 metrov. Z paluby lode ich často vidno poskakovať na vlnách s neuveriteľnou ľahkosťou. (Vyzerá to ako veľmi dobrá zábava).

Musia však vychádzať na breh a zhromažďovať sa v kolóniách ako táto, aby zniesli vajcia a vychovali mláďatá. Kŕmia a chránia ich, kým nezhodia svoje chlpaté páperie (ktoré nie je vodotesné) a nezískajú juvenilné operenie. Vtedy sa stanú dostatočne veľkými a silnými na to, aby mohli loviť samostatne. Smerom viac na juh, v Antarktíde, si tučniaky stavajú hniezda z kameňov a kĺžu sa po snehu po bruchu, aby sa dostali k vode.

Na ostrove Magdalena sa však musia k vode dotackať a namiesto kamenných hniezd majú malé skrýše hlboké niekoľko desiatok centimetrov.

„Vykopú ich plutvami,“ vysvetlil ranger. „A mláďatá trávia celý deň v nore.“

Otec a matka sa striedajú v strážení mláďat, kým ten druhý ide typickou kolísavou chôdzou k vode hľadať potravu pre rodinu.

Ranger nám ukázal, kto sú ich predátory – veľké hnedé vtáky, nazývané čilské pomorníky. Keby to bol animovaný film, pomorníky by boli záporákmi.

„Sú to lovci,“ povedal. „Berú mláďatá čajkám a tučniakom.“

Sledoval som, ako pomorníky klesajú k zemi, každé mávnutie krídel predstavovalo hrozbu. Tučniaky ich opatrne sledovali.

Ocenenie samoty

Ranger je mladý muž. Pýtal som sa ho na život na takomto mieste. Žiadne reštaurácie či bary na večernú zábavu. Najbližší supermarket je v Punta Arenas, kilometre ďaleko. 

Povedal mi, že v majáku žije s jedným ďalším rangerom – bývalým námorníkom. Po ôsmich dňoch v práci, odchádza na šesť dní voľna do mesta za svojou priateľkou.

Ale cíti sa niekedy na tomto pomerne pustom mieste osamelo? Nie, vôbec nie, hovorí. Každý deň totiž prichádzajú lode s turistami. A večer sa vydáva na vlastné malé fotosafari.

„Idem na prechádzku, robím si fotky,“ povedal. „Milujem divočinu.“

A má aj čas na oddych.

„Rád pozerám na oceán, čítam knihu,“ dodal. „Je to také… pacifické.“ Teda pokojné.

Deň ubehol príliš rýchlo. Som späť na katamaráne, poslednej lodi dňa, ktorá odchádza späť do mesta. 

V hĺbke duše závidím rangerovi. Všetci turisti sú už preč. Zostáva len on, tučniaky, svieži morský vánok a more času, aby si to vychutnal.

Doplňujúce informácie: Na ostrov Magdalena sa dostanete výlučne turistickou loďou, ktorú si jednoducho rezervujete online alebo priamo v prístave v Punta Arenas. Plavba trvá približne 90 minút a stojí okolo 100 dolárov. Výlet zahŕňa výborný výklad od sprievodcu počas cesty a vyše hodinový pobyt na ostrove. Keďže ide o národnú pamiatku, pre návštevníkov platia prísne pravidlá. Musíte sa pohybovať po označených chodníkoch a dodržiavať minimálnu vzdialenosť od zvierat. 

O autorovi: Tim Johnson žije v Toronte. Neustále cestuje a hľadá ďalší skvelý príbeh. Navštívil 140 krajín na všetkých siedmich kontinentoch, pešo stopoval levy v Botswane, vykopával kosti dinosaurov v Mongolsku a prechádzal sa medzi pol miliónom tučniakov na ostrove Južná Georgia. Prispieva do niektorých z najväčších severoamerických publikácií vrátane CNN Travel, Bloomberg a The Globe and Mail.

Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times.

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK