Prečo sa nedokážeme zdržať klebetenia o druhých?
Klebety sú síce odjakživa terčom kritiky, no zároveň sú neoddeliteľnou súčasťou ľudskej povahy. Podľa viacerých odborníkov môžu posilňovať sociálne väzby, šíriť užitočné informácie a dokonca chrániť skupinu. Keď sa však stanú zlomyseľnými, môžu mať ničivé účinky na vzťahy a duševné zdravie.
Michelle Tennantová vie, aké bolestivé môže byť, keď sa človek stane terčom nepravdivých klebiet. Pred niekoľkými rokmi zistila, že o nej blízky priateľ za jej chrbtom rozpráva nepríjemné veci. Keď ho s tým konfrontovala, dozvedela sa niečo neočakávané: pripomínala mu jeho bývalú manželku. To ho síce nijako neospravedlňovalo, ale pomohlo jej ho lepšie pochopiť.
„Jedným z hlavných dôvodov, prečo ľudia šíria zlomyseľné klebety, je to, že v sebe nosia nevyriešené problémy. Zranení ľudia následne zraňujú ďalších,“ vysvetľuje Tennantová, ktorá sa venuje ľudskému rozvoju.
Klebety však nemusia byť nutne škodlivé. Všetko závisí od toho, ako o druhých hovoríme.
Tennantová ako odborníčka na ľudské správanie sa domnieva, že klebety nie sú samy osebe zlé. Ak si dávame pozor, čo o druhých povieme, potom môžu chrániť, informovať alebo zbližovať ľudí; ak sa šíria nekontrolovane, môžu poškodiť vzťahy a dokonca ovplyvniť fyzické zdravie.
Prečo vlastne klebetíme
„Z antropologického hľadiska majú ľudia prirodzenú tendenciu klebetiť,“ hovorí pre Epoch Times Shawne Duperonová, jedna zo stovky výskumníkov na svete, ktorí sa špecializujú na túto oblasť. „Jednoducho sa tomu nedokážeme vyhnúť.“
Duperonová získala doktorát z komunikácie a mediálnych štúdií na Wayne State University a založila neziskovú organizáciu Project Forgive, zameranú na líderstvo, ktorú v roku 2016 nominovali na Nobelovu cenu za mier.
Väčšina výskumníkov definuje klebetenie ako rozprávanie o osobe, ktorá nie je prítomná, a ako zdieľanie informácií, ktoré nie sú verejne známe. Podľa tejto definície je klebetením veľká časť bežných rozhovorov a väčšina z neho je neškodná.
Štúdia uverejnená v časopise Proceedings of the National Academy of Sciences ukázala, že väčšina každodenných klebiet je neutrálna a nemá zlomyseľný charakter. Stručná zmienka o povýšení kolegu je neškodná; pripisovanie tohto povýšenia nečestnému správaniu už nie.
Klebety môžu mať aj svoju pozitívnu stránku. Keď je napríklad kolega na PN, ostatní mu môžu prejaviť súcit a ponúknuť pomoc s prevzatím časti jeho pracovných povinností.
„Klebety sú dôležité,“ zdôraznila Shawne Duperonová. „Predstavujú dokonca jeden z hlavných spôsobov, akým si ľudia vytvárajú predstavu o svete okolo seba.“
Psychológ Roy Baumeister z Princetonskej univerzity a bývalý predseda Medzinárodnej asociácie pozitívnej psychológie pre Epoch Times uviedol, že ľudia sú od prírody spoločenské bytosti. A preto môžu klebety podporovať spoluprácu.
Eshin Jolly, doktor psychológie a odborný asistent psychológie na Kalifornskej univerzite v San Diegu, sa s týmto názorom stotožňuje. Spolu s kolegami skúmal fenomén klebiet a v roku 2021 publikoval vedeckú štúdiu o svojich zisteniach. Práca naznačuje, že klebetenie plní viacero funkcií: podporuje sociálne väzby, umožňuje zdieľanie skúseností a pomáha ľuďom prispôsobovať svoje správanie.
„Spôsob, akým klebety posilňujú vzťahy, vychádza z pocitu spolupatričnosti, ktorý získavame, keď s niekým zdieľame podobný pohľad na svet,“ vysvetlil pre Epoch Times.
Zatiaľ čo klebety s pozitívnym sociálnym obsahom môžu posilniť vzťahy, negatívne klebety môžu poškodiť nielen povesť a vzťahy, ale aj fyzické zdravie.
Keď sa klebety stanú škodlivými
Každý, kto sa už niekedy stal terčom zlomyseľných klebiet, vie, ako veľmi bolia. Štúdie ukazujú, že mozog spracováva sociálne odmietnutie prostredníctvom rovnakých neurónových dráh, aké sa využívajú aj pri fyzickej bolesti.
Keď človek nadobudne pocit, že je ohrozená jeho povesť alebo že je vylúčený zo skupiny, organizmus môže prejsť do režimu „bojuj alebo uteč“. Vtedy sa uvoľňujú stresové hormóny, ako sú kortizol a adrenalín. Z dlhodobého hľadiska má opakovaný sociálny stres nepriaznivé dôsledky a prispieva k vzniku úzkosti, depresie, bolestí hlavy a tráviacich problémov.
Ubližujúce klebety sa môžu obrátiť aj proti tomu, kto ich šíri. To, čo prináša krátkodobé uspokojenie, často neskôr vyvoláva pocity viny, pochybnosti alebo ľútosť. Niektorí odborníci to prirovnávajú k nezdravému jedlu – v danej chvíli chutí, ale z dlhodobého hľadiska škodí.
Mladí ľudia môžu byť voči negatívnym účinkom klebiet obzvlášť citliví. Zatiaľ čo dospelí si môžu povedať, že zlomyseľní klebetníci majú nízke sebavedomie, dospievajúci to tak ľahko nedokážu. Ich prefrontálna kôra, ktorá je zodpovedná za zložité kognitívne procesy, ako sú plánovanie a kontrola správania, totiž dozrieva až okolo 25. roku života.
„Klebety sa najčastejšie šíria v situáciách, keď ľudia nemajú prístup k rovnakým informáciám,“ poznamenal Eshin Jolly. „U dospievajúcich je to obzvlášť výrazné počas dospievania: informácie sú v podstate spôsobom, podľa ktorého sa vytvárajú rôzne skupiny a hierarchie.“
Ako technológie zmenili situáciu
Klebety mali vždy veľkú moc, no digitálne médiá ich zrýchlili, rozšírili a urobili takmer nekontrolovateľnými.
Psychologička Pamela Rutledgeová, riaditeľka Centra pre výskum mediálnej psychológie, sa pravidelne vyjadruje k témam technológií, popkultúry a správania na sociálnych sieťach. Pre Epoch Times uviedla, že architektúra sociálnych platforiem je navrhnutá tak, aby zosilňovala tie
najproblematickejšie formy klebetenia. Algoritmy uprednostňujú novinky a emocionálne nabitý obsah. „A klebety poskytujú okamžité potešenie.“
To, čo robí klebety takými príťažlivými – online aj v bežnom živote –, súvisí aj s neurologickými mechanizmami. Aktivujú systém odmeňovania v mozgu, čo vedie k uvoľňovaniu dopamínu, neurotransmitera spojeného s pocitom potešenia, a oxytocínu, ktorý podporuje vytváranie sociálnych väzieb.
„Klebety na sociálnych sieťach sa dajú zhrnúť do jednoduchých a ľahko zrozumiteľných príbehov, v ktorých sú jasne identifikovaní víťazi, porazení, hrdinovia a zloduchovia… Nepravdivé informácie sa šíria rýchlejšie, pretože bývajú originálnejšie, nezvyčajnejšie, znepokojujúcejšie, a tým aj emocionálne silnejšie,“ vysvetlila Rutledgeová.
Reality šou a kultúra influencerov tento problém ešte posilnili. Divákov postavili do pozície privilegovaných pozorovateľov cudzích konfliktov. Neustále vystavenie dramatickému obsahu vytvára očakávanie konfliktov aj v reálnom živote a normalizuje klebetenie ako bežnú formu sociálnej interakcie.
„Bulvár a škandalózna tlač tento model vytvorili. Podcasty a influenceri ho ešte viac zintímnili – až sa zo špekulácií a klebiet stal samostatný mediálny formát,“ dodáva.
Ako klebetiť rozumne
Hovoriť zle o druhých, prezrádzať tajomstvá, šíriť najnovšie reči a indiskrétnosti či byť pri zdroji… výrazov na označenie klebetenia je nespočetne veľa, pretože ide o celosvetový fenomén. A podľa odborníkov tak skoro nezmizne.
Roy Baumeister ponúka jednoduchú radu: „Často sa stáva, že to, čo o niekom poviete, sa nakoniec roznesie – a neraz sa to dostane aj k samotnej osobe. Preto sa predtým, než niečo poviete, zamyslite, či ste pripravení niesť riziko, že sa to dostane k človeku, o ktorom hovoríte.“
Michelle Tennantová formulovala túto istú radu ešte priamočiarejšie: „Nevyslovte nič, čo by ste nepovedali priamo do očí človeka, ktorého sa to týka.“
Než podľahnete pokušeniu šíriť klebety, odporúča položiť si otázku, či to, čo sa chystáte povedať, nie je zraňujúce alebo zlomyseľné. „Ťaží to vaše svedomie? Ak je to pozitívne, zvyčajne to pôsobí ľahko. Dobré klebety dodávajú energiu namiesto toho, aby ju odoberali.“
V konečnom dôsledku sa odborníci oslovení Epoch Times zhodujú na tom, že klebetenie je správanie hlboko zakorenené v ľudskej povahe – môže ľudí spájať, ale aj rozdeľovať.
Ako to vystihuje Shawne Duperonová: „Problémom nie je klebetenie ako také. Rozhodujúce je, ako o druhých hovoríme.“
Článok bol preložený z francúzskej edície Epoch Times.
Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
Ako hodnotíte tento článok? Zanechajte nám spätnú väzbu.