Čo spôsobuje príliš voľná výchova detí (Rozhovor so psychologičkou Kamilou Hronovou)
Fenomén tzv. voľnej výchovy, ktorý pozorujeme v posledných desaťročiach, vyvoláva u časti verejnosti obavy o budúcnosť detí v rôznych aspektoch. O tom, aké má tento prístup príčiny a následky, sme sa porozprávali s českou psychologičkou Kamilou Hronovou.
Kedy sa voľná výchova objavila a dá sa už porovnávať s etablovanými prístupmi?
Vo väčšej miere je voľná výchova skôr záležitosťou posledných rokov. Ale hovorí sa o nej už desaťročia. V škole sme sa učili o základných štýloch výchovy – od zanedbávajúceho štýlu, keď sa rodičia o deti nezaujímajú, až po autoritársku výchovu, ktorú zažila väčšina staršej generácie. Autoritárski rodičia dávajú príkazy, zákazy, určujú pravidlá a veľa sa nepýtajú na to, čo dieťa chce alebo prežíva. Komunikácia je jednostranná, od rodiča k dieťaťu: „Budeš robiť toto, smieš, nesmieš, rob, nerob.“
Všetci to poznáme. A keď to stručne zhrniem, deti vychovávané autoritársky zvyčajne nemajú vysoké sebavedomie. Nepoznajú dobre svoje potreby ani hranice, pretože im bolo neustále niečo vnucované. Často sa z toho celý život spamätávajú.
Je rozdiel medzi autoritatívnou a autoritárskou výchovou?
Deti vychovávané autoritatívne – to znamená s jasnými pravidlami, ale aj so záujmom o pocity a potreby dieťaťa – zvyčajne dopadnú lepšie. Rodičia im určia hranice, ale zároveň o nich dokážu komunikovať. A postupne, ako dieťa rastie, sa pravidlá uvoľňujú a viac zodpovednosti sa presúva na dieťa.
Takéto deti väčšinou chápu seba aj svoje potreby, vedia, kto sú, a zároveň rozumejú tomu, že svet im nedá všetko zadarmo. Dokážu viesť dialóg so sebou i s okolím.
Naproti tomu dnes často počujeme o permisívnej, teda voľnej výchove. Rodičia sú milujúci, veľmi sa zaujímajú o pocity a potreby dieťaťa, ale často nestanovujú jasné pravidlá. Keď predsa len chcú svoje deti korigovať, často hovoria: „A teraz to hovorím poslednýkrát! A teraz úplne poslednýkrát!“ A deti sa tomu smejú, pretože vnímajú ich slabosť. Z praxe v poradni však vieme, že týmto deťom sa v živote neskôr nedarí veľmi dobre. A to je odvrátená stránka voľnej výchovy.
Deti vychovávané bez hraníc majú akoby „sekundárne“ poškodené sebavedomie – navonok pôsobia sebaisto, ale keď narazia na prekážky, zistia, že ich nedokážu prekonať. Potom ich sebahodnotenie klesá. Tieto deti majú tiež problémy s reguláciou vlastných emócií. A práve schopnosť zvládať emócie je kľúčovým ukazovateľom toho, aký šťastný človek v živote bude.
Je pre deti oslobodzujúce alebo mätúce nepoznať mantinely? Sú hranice na niečo dobré?
Som presvedčená, že zdravé hranice sú zásadné. Rodičia ich nevytyčujú preto, lebo sú tyrani, ale preto, aby dieťa ochránili. Hranice znamenajú pre dieťa bezpečie – vnútorné aj vonkajšie.
Pocit vnútorného bezpečia znamená, že dieťa vie, že rodič sa oň stará: je tu vždy pre dieťa. A tiež to, že rodič zvláda svoj život, svoje emócie a dieťa sa oňho nemusí starať. Absenciu vonkajšieho bezpečia ilustruje napríklad situácia, keď dieťa neobmedzene behá po kaviarni a naráža do ľudí – nakoniec narazí do niekoho, kto mu to dá jasne najavo. Hranice sú preto dôležité.
Mám pre rodičov, ktorí vychovávajú svoje deti permisívne, pochopenie. Ich motivácia býva dobrá – často sami zažili prísnu autoritársku výchovu a rozhodli sa, že svojim deťom nikdy nebudú takto ubližovať a nebudú potláčať ich osobnosť.
Lenže dieťa nie je malý dospelý. Mozog dozrieva postupne a najmä časti zodpovedné za sebareguláciu a zvládanie emócií dozrievajú medzi poslednými. Nemôžeme na deti prenášať zodpovednosť, ktorú ešte nie sú schopné uniesť.
Druhým omylom týchto rodičov je, že chcú svoje deti chrániť pred traumou. Ale láskyplné hranice nie sú traumatizujúce. Traumatizujúce je, keď je dieťa ponechané samo so svojimi emóciami a má pocit, že jeho prežívanie nikoho nezaujíma. Alebo keď rodičia reagujú agresívne na prirodzené detské emócie: „Ak neprestaneš plakať, ešte ti pridám, aby si mal dôvod na plač.“ To môže dieťa preťažiť. Zrelý rodič by mu pomohol jeho emócie postupne zregulovať.
Keď dieťaťu stanovíme láskyplné hranice, napríklad zákaz, nie je to traumatizujúce. Naopak, traumatizujúca je nevšímavosť alebo zosmiešňovanie emócií.
Deti, ktoré boli vychovávané rodičmi úplne voľne, nasledujú tento vzor pri svojich potomkoch alebo hľadajú iné spôsoby výchovy?
V našich podmienkach je voľná výchova záležitosťou skôr posledných dekád, takže ešte nemáme celú generáciu, ktorá by vyrástla bez hraníc. Ale už sú dospelí, ktorí boli takto vychovávaní – a často hovoria, že im zdravé hranice chýbali a že by im boli ušetrili veľa trápenia.
V poradni vídame dospievajúcich vychovávaných bez hraníc, ktorí sa niekedy správajú k rodičom agresívne. Otázkou je, či sa dokážu začleniť do spoločnosti.
A tie agresívne deti – to je dôsledok voľnej výchovy alebo skôr nevšímavosti rodičov? Čo ich k tomu vedie?
To je dobrá otázka. V niektorých prípadoch je to reakcia na zanedbávajúcu alebo priamo agresívnu výchovu – napríklad v rodinách s násilím alebo alkoholizmom. Ale často sa stretávame aj so slabými rodičmi, ktorí nedokázali nastaviť žiadne hranice. Potom sa stane, že dieťa sa vlastne stane tyranom v rodine.
Zažila som prípady, keď osemročný chlapec udrel svojho otca a ten sa namiesto náležitej reakcie zamkol na záchode. Alebo deväťročné dieťa, ktoré rodičia nedokázali nijako zvládnuť. A my ich varujeme – ak niečo rýchlo nezmeníte, keď dieťa zosilnie, budete sa ho báť.
Áno, niekedy je to naozaj vážne. Keď má dieťa 15 rokov a rodičia mu nikdy nenastavili hranice, býva veľmi ťažké to zmeniť.
Malé deti vôbec nie sú hlúpe. V rámci tzv. výchovy pomocou prirodzených následkov vlastného konania môžeme nechať deti zakopnúť, aby vedeli, že zlé rozhodnutia majú dôsledky. Ktoré situácie môžu rodičia prenechať deťom, aby sa učili a za svoje rozhodnutia niesli následky, a tým získavali životné skúsenosti?
Je nesmierne dôležité, aby sme niekedy nechali deti, aby sa samy rozhodli a potom niesli následky. Alebo im dať na výber medzi rôznymi možnosťami. Autoritárska výchova hovorí: „Musíš toto.“ Ale keď dieťa dostane možnosť voľby, zažíva určitú slobodu a s ňou by mala byť spojená aj zodpovednosť.
Taký je život – niekedy naše voľby nie sú ideálne. Ale aj tak je dôležité, aby sa dieťa naučilo znášať následky. Samozrejme, primerané veku – nesmie ísť o ohrozenie zdravia alebo života. Rodič potom môže ponúknuť pomoc: „Čo s tým urobíš? Ako to vyriešiš?“ Ale nesmie to urobiť namiesto dieťaťa. K tomu často skĺznu permisivní rodičia, ktorí nedokážu uniesť, že by ich dieťa mohlo zažiť neúspech alebo sa napríklad hnevať. A tak behajú do školy, obchádzajú učiteľov a prosia o ospravedlnenie, ďalšie šance a výnimky. A aké posolstvo to vysiela dieťaťu? „Ak nepôjdem do školy, mama to vyžehlí.“
Keď sa dieťa nepripraví na vyučovanie a dostane zlú známku, lepšou reakciou by mohlo byť napríklad: „Možno by bolo dobré, keby si zašiel za učiteľom, ospravedlnil sa a dohodol si opravu.“ Ale nesmie to vyriešiť zaň.
Rodič má dieťaťu poskytnúť možnosť získať skúsenosť a potom ponúknuť podporu – napríklad pri regulácii emócií, ktoré to prinesie. Nemal by dieťa zhadzovať urážkami.
Dať dieťaťu možnosť voľby a možnosť urobiť chyby je dôležité. Ale nie vo veciach návykového charakteru – napríklad pri sladkostiach alebo mobile. Tam je zásadné, aby rodič nastavil jasné pravidlá. Dieťa si regulovať čas na mobile samo nedokáže.
Článok bol preložený z českej edície Epoch Times.
Bolo pre vás toto čítanie prínosné? Povedzte nám svoj názor alebo nechajte kontakt pre ďalšiu diskusiu.