Inšpirácie » Tradičné remeslá

Brašnár Peter Filip rúca mýty o drahej koži a vracia remeslo medzi ľudí (Rozhovor)

Chlapec od Filipov, ako ho v detstve prezývali, vyrastal v prostredí tradície, remesiel a poctivej ručnej práce. Brašnár Peter Filip založil vlastnú dielňu a rozhodol sa búrať mýty o predraženej koži. Vyrába dodnes tradičným spôsobom, pri ktorom sa nezaobíde bez sedlárskeho stehu, vidličiek, ostrého noža a pevnej hovädzej kože. Z jeho dielne potom vychádzajú tašky či peňaženky, ktoré starnú spolu s ich majiteľmi, na rozdiel od plastových napodobenín z obchodných reťazcov. V rozhovore nám porozprával o svojich brašnárskych začiatkoch, o tom, ako sa hovädzia koža dostáva až do využiteľnej podoby, a prezradil, ako sa starať o kožené výrobky, aby vydržali čo najdlhšie.

Epoch Times Slovensko: Filipova dielňa patrí k raritám brašnárskeho remesla na Slovensku a prekvapením by možno pre mnohých bolo, že tam nájdu mladého remeselníka. Čím si vás v takom mladom veku získala remeselná práca s kožou?

Peter Filip: Vôňa a čistota práce s týmto prémiovým materiálom. Koža bola oddávna súčasťou života ľudí v podobe obuvi, tašiek a rôznych iných doplnkov, ktoré každodenne používame. Postupom času sa však zaužíval názor, že koža je len pre vyvolených a že je v princípe drahá. Nuž, a tu som ja, ktorý sa snaží tieto „bublinky“ praskať, ponúkať kvalitu za rozumnú cenu a prinášať remeslo tam, kam patrí – medzi ľudí.

Tieto „bublinky“, ako ste ich nazvali, praskáte už od detstva. Viem, že pochádzate sčasti z remeselnej rodiny…

Ako dieťa som zažil svojho prastarého otca len do svojich 7 rokov. Na remeslo ako také si nespomínam takmer vôbec. Vedel som len, že prastarký bol šuster (obuvník). Vzhľadom na to, že sa u nás „úspešne“ remeslu vyhli 2 generácie, ma ani nemal kto učiť. Čo mi však niekde v hlave ostalo od detstva, je, že koža je materiál, ktorému sa chcem venovať. 

Trochu ma mrzí, že keď som bol dieťa, neexistovalo niečo ako otvorené ateliéry či dielne. U nás doma bol zaužívaný názor, že koža je extrémne drahá, takže malý Peťo dostal do rúk kus dreva a mohol sa hrať s ním. Ručná práca bola pre mňa vždy zaujímavá, a to bez ohľadu na to, čoho sa týkala. O pár rokov neskôr som sa úplnou náhodou dostal k starým opaskovým pásom, ktoré som upravil tak, aby sa dali nosiť, a tam sa začala moja remeselná púť.

Zdá sa, že od obuvníctva je iba krôčik k brašnárstvu. V čom sú tieto remeslá podobné?

Áno, obuvníci sú v podstate trpezlivejší brašnári. Podobnosť je v spôsoboch, ako kožu šiť, prípadne aký vstupný materiál sa používa. Tam sa to však končí. Pri obuvníctve sa používajú kopytá, ktoré dodávajú topánkam tvar počas ich výroby. Koža sa k nim musí uchytiť, potom napnúť, následne šiť. Brašnári to majú jednoduchšie. Pokiaľ majú robiť robotu pekne, musia veľa merať, a ako hovorí stará múdrosť, raz rezať. Stačí malá chyba a hneď to vidno. Hoci je koža materiál, ktorý vie veľa odpustiť, stačí malá chyba a môžeme robiť všetko odznova.

Povedzte nám niečo o svojich pracovných princípoch.

Inšpiroval ma môj prastarký. Čižmy aj topánky robil ručne, jeho manželka šila sáry na čižmy strojom, preto aj ja robím všetko, čo sa aspoň trochu dá, rukami. Celý proces je spojený s dotykom, energiou a odkazom, ktorý materiálu dám hneď, ako ho vyrežem. Istý princíp mi ponúkol aj pán Baťa. Ten aspoň v začiatkoch zachovával princíp výroby bez potreby elektrickej energie. Stôl musí byť postavený pod oknom: pokiaľ je vonku vidno, je možné pracovať. Ak vypadne prúd, nič sa nedeje, pracujeme ďalej.

Z pragmatických dôvodov sa niektoré veci zmenili, no stále tvorím rovnako. Možno precíznejšie, krajšie, ale stále šijem ručne, tradične, ako sa to robilo roky predtým a ako sa to, dúfajme, bude robiť aj naďalej. Svietim si, pretože v dielni nemám okno, ale dlhé nočné sa u mňa nenosia. Nejde ani tak o to, že by som nedokázal robiť v noci, no viac ma to baví cez deň.

Sedlársky steh teda ostal nezmenený?

Sedlársky steh je základným kameňom každého výrobku. Ak chcete robiť z kože, musíte ho ovládať. Je to spôsob šitia, pri ktorom sa na oba konce jednej dlhej nite navlečú ihly a používajú sa obe naraz. Aby bol steh pravidelný, najskôr sa vyrazí špeciálnym nástrojom – pripodobnime ho k vidličke. Následne sa ihlami a niťou v presnom poradí prepletá tak, aby bol výrobok funkčný a až následne pozerám na to, či je aj pekný.

Bez čoho sa okrem „vidličiek“ brašnár isto nezaobíde?

Vidličky a ostrý nôž sú nenahraditeľné. Ďalej kladivo a šidlo. Rôzne doplnkové náradie sa nahradiť dá. Samozrejme, hovoríme o mojej výrobe. U každého je to inak. 

Aby sme prešli aj konkrétne k vašej tvorbe, mnohých určite zaujíma práve materiál, s ktorým ako remeselník pracujete. Čo používate pri výrobe?

Veľmi záleží od výrobku ako takého. Vo všeobecnosti však hovoríme o trieslom činenej hovädzej koži. Podľa potreby sa môže kombinovať s bravčovou štiepenkou ako podšívka. Účel využitia potom vyberá hrúbku, tuhosť či odolnosť. Záleží aj od požiadaviek. Ak zákazník vie, že peňaženka či taška bude v podmienkach, ktoré si vyžadujú viac odolnosti, vyberám hrubší materiál aj za cenu toho, že prvé mesiace bude peňaženka tvrdá. Časom však zmäkne a bude slúžiť ešte pekných pár rokov.

Hovädzia koža sa využíva aj v priemysle, ale už oveľa menej než kedysi. Robili sa z nej tesnenia, prach zamedzujúce prvky v strojoch a dodnes sa dá nájsť v pamlskoch. Pochádza väčšinou z Talianska. Vedia to robiť, mám rád ich spôsoby úpravy. Kým sa však dostane do podoby, ktorú pre svoje potreby využívam ja, trvá to pár týždňov až mesiacov.

A ako sa vôbec dostane do podoby využiteľnej v brašnárstve?

Vstupný materiál pochádza z bitúnkov, z miest, kde sa z kráv a býkov získava mäso. Stiahnutá koža sa následne dostane do koželužne. V tomto bode mi napadá ešte myšlienka, že veľa ľudí verí, že sa zvieratá porážajú práve pre kožu. Pravdou však je, že kožiarsky priemysel využíva to, čo by sa inak spálilo alebo vyhodilo. Koža sa po príchode do koželužne „vyperie“, následne sa zbaví chlpov a iných cudzorodých látok, mechanicky sa očistí od zvyškov, ktoré na jej produkciu nepatria, a pri tzv. mokrom štiepaní sa zmení jej hrúbka na požadovaný rozmer. 

Následne nastupuje druhé činenie, pri ktorom získava koža svoje typické vlastnosti. Potom sa zbaví vody a buď sa necháva v surovom stave (tzv. hladenica – čistá nefarbená prírodná koža), alebo pokračuje na farbenie, olejovanie, sušenie. Následne rozhodujeme o tom, či má byť poddajná, tuhšia, farbená, s efektom a podobne. Tento proces môže byť dlhý v závislosti od typu činenia – od 3 – 4 dní až po 4 – 6 týždňov a dlhšie.

Má pre vás ako výrobcu hovädzia koža špeciálne výhody? Pracuje sa s ňou lepšie, ľahšie?

Je asi najbežnejšia. Stále treba myslieť na to, že je to odpad pochádzajúci z potravinárskej výroby. Procesom činenia, samozrejme, získava aj na cene a hodnote. Keďže ide o pomerne veľké zviera, je vysoká pravdepodobnosť, že jej vlastnosti budú na väčšej ploche rovnaké, preto sa ľahšie používa. Má štruktúru, ktorá je prirodzená, ľahko sa s ňou pracuje, ľahko sa o ňu stará. Pre mňa z toho žiadne špeciálne výhody neplynú, historicky sa využívali aj iné kože, no najmä vo forme kožušín. Ak by sme išli do iných cenových hladín, existujú aj koželužne zamerané na spracúvanie jedného typu koží, ktoré pochádzajú z koní. Ide o najkvalitnejšiu, ale aj najdrahšiu kožu, ktorá je komerčne dostupná.

V zložení kožených výrobkov nezriedka figuruje aj bravčová koža…

Áno, bravčová štiepenka sa používa ako podšívka. Má svoju typickú štruktúru, cez ktorú prerastá chlp, rovnako ako je to aj na ľudskom tele. Má preto perforovanú štruktúru, ktorá jej dovoľuje prepúšťať vlhkosť. Hovädzia koža tak získava možnosť dýchať v prípade zmeny vlhkostných podmienok, ale taktiež sa stáva pevnejšou, odolnejšou hlavne voči oderu z rubovej strany (typické rozstrapkané kúsočky vlákien).

Je teda hovädzia koža ideálnou voľbou aj pre zákazníkov?

Myslím, že áno. Samozrejme, že sú hovädzie kože a hovädzie kože. Existujú aj také, ktoré majú lícovú stranu lakovanú, farbenú, brúsenú a podobne. Každá si vyžaduje inú starostlivosť. Medzi výhody by som zaradil odolnosť, trvácnosť a to, že materiál starne s jeho majiteľom. Koža naberá patinu, ktorá je pre mnohých jedinečná, a v tom je jej kúzlo.

Na sociálnych sieťach často apelujete na správnu starostlivosť o kožené produkty. Ako ich čistiť a ošetrovať, aby vydržali čo najdlhšie?

Nie mastným, nie veľa, ale ošetrujte. To sú slová, ktoré odo mňa počuje každý zákazník pri nákupe. To, ako sa starať, častokrát závisí od typu kože. O mojich výrobkoch platí, že ich stačí ošetriť v tenkej vrstve raz za 1 až 2 mesiace. 

Potrebujeme kefku (ideálne mäkkú a s prírodným vlasom), suchú handričku a balzam. Pozor, nie mastný! Koža by zmenila svoj vzhľad, pri niektorých kožiach až dramaticky a nenávratne. Pred balzamovaním je možné kožu vyčistiť napr. sedlárskym mydlom. S troškou vody na kefke vytvoríme hustú penu, vďaka ktorej vyčistíme výrobok (čím menej vody sa použije, tým lepšie). Následne necháme výrobok vyschnúť a ošetríme balzamom.

Na kefku naberieme balzam a na vonkajšej strane dlane balzam na kefke rozohrejeme tak, aby sme ho na kefke nevideli – rozpustí sa na štetiny. Zámerne používam vonkajšiu stranu dlane, aby som si nemastil aj ruku, ktorou budem výrobok chytať. Tento proces opakujeme, kým neprejdeme celý výrobok. Aplikujeme v tenkých vrstvách aj viackrát. Ak je niekde prebytok, suchou handričkou zotrieme, ale netlačíme ani nešúchame.

Na záver by sme mohli spomenúť trvácnosť. Už ste uviedli, že vaše výrobky starnú spolu s majiteľom…

Životnosť je subjektívna. Mám však skúsenosť, že peňaženky vydržia minimálne 4 – 5 rokov, a to bez ohľadu na kvalitu kože. Pretože používam tú kvalitnejšiu, je pravdepodobnosť, že vydržia oveľa dlhšie. Kabelky sú stavané tak, aby vydržali ešte dlhšie. Samozrejme, že koža časom zmäkne a jemne zmení svoj tvar, je to prirodzené a znak kvality materiálu. 

Vo všeobecnosti však hovoríme, že kožené výrobky nemajú dátum spotreby. Všetky tie vegan leather a PU leather výrobky, čo je vlastne plast, vydržia pri dobrej vôli asi 2 roky. Väčšina je na „odpis“ už oveľa skôr. Majú tendenciu sa rozpadnúť, praskať alebo leptať. Pri koži sa to nestáva. Rovnako dôležitým aspektom je aj to, čo sa deje s výrobkom, keď je takpovediac po smrti. Pri tých kožených je možná oprava, ak to nie je možné, sú biologicky rozložiteľné. Na všetky výrobky zo svojej dielne preto poskytujem záruku. Výrobky sú šité tak, aby bola možná ich oprava v čo najväčšej možnej miere, ak to niekedy bude potrebné.

Ďakujeme za rozhovor!

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK