Zaujímavosti

Vendy žije v Turecku: Matky tu držia deti za ruku aj v ich dospelosti a budú sa o ne starať celý život (Rozhovor)

V medzinárodnej domácnosti oslavujú Vianoce aj moslimské sviatky a chutí im turecký čaj aj stredoeurópska kuchyňa. Vendy Koçoglu sa rozhodla obísť klasický stereotyp a jej domácnosť a výchova sa nesú v osobitom štýle mixu dvoch kultúr. Predovšetkým vo výchove sa sústreďuje viac na sedliacky rozum ako na historicky zakorenené výchovné pravidlá, ktoré často robia deti nedotknuteľnými. Práve vzťahom medzi rodičmi a deťmi sme sa venovali v rozhovore pre Epoch Times Slovensko. Prečo Turci zaobchádzajú s deťmi ako v rukavičkách? Čo z ich pohľadu znamená samostatnosť? Prečo sa rodičia stále tak prehnane starajú aj o dospelé a vydaté/ženaté deti? Vendy nám poskytla odpovede aj na tieto otázky.

Epoch Times Slovensko: Život v Turecku predstavujete cez sociálne siete a bez prikrášlenia. Ako sa začal písať váš príbeh? Čo vás zavialo do Turecka?

Do Turecka ma priviedla úplná náhoda. Nikdy som sa o Turecko aktívne nezaujímala, nechodila som tam na dovolenku, nesledovala som turecké seriály. Jednoducho som k nemu nemala žiadny vzťah. Rozhodne by mi nikdy nenapadlo, akú dôležitú úlohu Turecko zohrá v mojom živote. A potom som sa jedného krásneho dňa zamilovala do Onura a Turecko sa stalo neoddeliteľnou súčasťou môjho života. A pokračovalo to medzinárodnou domácnosťou, v ktorej sa porovnáva jedna aj druhá strana.

Podarilo sa vám nájsť určitú rovnováhu medzi stredoeurópskym a tureckým životným štýlom?

To je pravda, sme veľmi multikultúrna domácnosť a ani jeden z nás nereprezentuje typické klišé, ktoré o Turkoch alebo Čechoch existujú. Zároveň čerpáme z oboch kultúr a snažíme sa z nich brať to najlepšie. Oslavujeme Vianoce, moslimské sviatky, ale varíme skôr tureckú kuchyňu, pretože nám viac chutí a je zdravšia. 

Čo sa týka životného štýlu, Turci napríklad veľmi dbajú na rodinu a veľmi si vážia spoločne strávený čas. Rovnako to máme nastavené aj my. Radi si užívame spoločné jedlá s rodinou a debaty pri tureckom čaji. Vychutnávame si aj čas osamote doma, čo je pre niektorých Turkov nepochopiteľné. Turci kladú dôraz na skupinu, zatiaľ čo my kladieme dôraz najmä sami na seba. Myslím, že sa nachádzame niekde medzi týmito pólmi.

Predpokladám, že podobne nazeráte aj na výchovu. Akým smerom ste sa rozhodli ísť ako rodič?

S manželom sa na výchovu pozeráme podobne, ale naše dieťa má dva roky, takže ešte nie sme až takí skúsení rodičia. Počúvame rady psychológov, ale zároveň sa riadime zdravým sedliackym rozumom. Obaja sa zhodujeme v tom, že klasická turecká výchova nie je pre dieťa ideálna.

Čo vás od nej odrádza?

V prvom rade treba povedať, že Turci deti milujú a snažia sa pre ne robiť to najlepšie. Často je to spôsobené tým, že sami mali ťažký život a chcú ho svojim deťom čo najviac uľahčiť. Taktiež deti veľmi chránia. Na detskom ihrisku často počujete vetu: „Spadneš!“ Turecké mamy stoja za dieťaťom a držia ho za rúčku, aby nespadlo, a takto ho držia aj v dospelosti. Na jednej strane je pekné, že za vami vždy stoja rodičia, pripravení kedykoľvek pomôcť. Na druhej strane dieťa nedostáva príležitosť robiť chyby, poučiť sa z nich a rásť.

Prečo toľko lipnú na svojich deťoch? Je to o strachu, zodpovednosti alebo o niečom inom?

Podľa mňa to vychádza z nastavenia spoločnosti. Turci nekladú dôraz na seba, ale na svoje deti a svoju rodinu – je to ich spôsob uvažovania. Namiesto toho, aby šli sami na dovolenku, radšej dajú peniaze svojim deťom alebo niekomu, kto ich práve potrebuje. Veľkú úlohu v tom zohráva východná, viac na rodinu zameraná mentalita. Rodičia sú hrdí na úspechy svojich detí a vnímajú ich ako svoje vlastné úspechy.

Avšak tvrdíte, že ich takmer vôbec nevedú k samostatnosti a nezávislosti…

Áno, toto je pravda. Treba si však uvedomiť, že samostatnosť a nezávislosť nie sú univerzálne uznávané hodnoty. V kolektívne orientovaných kultúrach, ako je Turecko, nemusíte byť nezávislí a samostatní, aby ste mali dobrý život.

Ale turecký prístup k deťom má aj svoje výhody. Ľudia sú tu v kontakte s deťmi oveľa trpezlivejší. Nikomu tu neprekážajú deti v kaviarni, naopak, ľudia sa s nimi radi hrajú. A ak dostane vaše batoľa hysterický záchvat v autobuse, ľudia sa vám budú snažiť pomôcť namiesto toho, aby vás zabíjali pohľadom.

Čo bol pre vás v tomto ohľade najväčší šok?

To, že deti často nenesú dôsledky svojho správania. Videla som prípady, keď si dospelé dieťa postavilo hlavu, že nebude ani pracovať, ani študovať, ale bude len sedieť doma pri počítači, a rodičia sú na to krátki. Síce sa budú sťažovať, ale nikdy ho z domu nevyhodia.

Môžeme povedať, že v tureckej výchove je toho veľa zbytočného?

Nepovedala by som práve, že zbytočného. Tá výchova je jednoducho iná a uprednostňuje iné aspekty. Turecké deti netrpia nedostatkom lásky ani pozornosti. Zároveň je tu však silná potreba deti chrániť, či už pred všadeprítomnými bacilmi (turecké mamičky sú doslova posadnuté čistotou a hygienou), alebo pred akýmkoľvek iným možným nebezpečenstvom. A tým, ako sa snažia deti chrániť, ich možno až príliš zahlcujú príkazmi a pokynmi.

Niečo sme mohli začuť aj o akýchsi pokynoch alebo pravidlách pri domácich prácach, ktoré môžu deti v Turecku vykonávať. Naozaj to existuje?

Myslím si, že tu existuje veľký generačný rozdiel. Generácia rodičov môjho manžela mala doma veľa povinností. Môj svokor musel pracovať už od veľmi mladého veku a prispievať na chod domácnosti, pričom moja svokra sa musela starať o zvieratá a pomáhať so všetkými domácimi prácami. Táto generácia sa však potom rozhodla ísť do opačného extrému a svoje deti nenechala robiť vôbec nič. Môj manžel nemal doma žiadne povinnosti, všetko v domácnosti bolo na jeho mame. Od detí sa však očakávalo, že budú podávať excelentné výkony v škole. 

Generácia rodičov môjho manžela často nemala prístup ku kvalitnému vzdelaniu, a preto kládla veľký dôraz na vzdelanie svojich detí. Tento model je v Turecku pomerne bežný – domáce povinnosti ležia na pleciach ženy a od detí sa veľa nevyžaduje. No stále existujú aj rodiny, kde prevláda tradičný model. Mladší členovia rodiny obsluhujú starších a dcéry majú doma viac povinností než synovia.

Čo si teda máme predstaviť pod samostatnosťou z pohľadu Turkov? U nás je to niečo v štýle vlastného bývania, zamestnania, finančnej stability, svadby, založenia rodiny a podobne. Má to váhu aj v Turecku?

Áno aj nie. Očakáva sa od vás, že dosiahnete určité životné míľniky – vlastné bývanie, zamestnanie, finančnú stabilitu, založenie rodiny. Rodina vás v tom často podporuje a pomáha vám. Keďže Turecko nie je individualistická kultúra, mnoho detí v dospelosti finančne podporuje svojich rodičov. Tá rodinná spolupatričnosť teda nie je jednostranná. 

Človek môže byť samostatný a tieto míľniky naplniť, ale neznamená to, že žije úplne sám pre seba, izolovaný od ostatných. Veková hranica dospelosti je rovnaká ako u nás. V 18 rokoch môžete piť alkohol, urobiť si vodičský preukaz, a ak spáchate trestný čin, ste posudzovaný ako dospelý, ale nikto od vás neočakáva, že sa osamostatníte, nájdete si prácu a začnete žiť sám. V Turecku rodičia cítia zodpovednosť za svoje deti celý život. Aj keď má vaše dieťa štyridsať rokov, stále je to vaše dieťa a stále potrebuje vašu ochrannú ruku. Ak nie ste v manželstve, väčšinou zostávate s rodičmi a tí sa o vás starajú rovnako po celý život. Aj keď máte prácu, neočakávajú od vás, že budete prispievať na nájom alebo jedlo.

Turecká mentalita a vnímanie teda rozhodne vyzerá byť na opačnom póle v porovnaní s Čechmi alebo Slovákmi…

Neviem, či je to dôsledok výchovy alebo spoločenského nastavenia, ale Turci sú určite odlišní. Sú oveľa viac spoločenskí a uvoľnenejší. Radi si sadnú s priateľmi, popíjajú čaj alebo kávu. Na ulici sa s vami radi porozprávajú a sú viac než ochotní vám pomôcť. Sú tiež veľmi temperamentní a neboja sa vám povedať svoj názor na to, čo robíte, aj keď vás vidia prvýkrát v živote. A zároveň sú veľmi zvedaví. 

Cudzie osoby na ulici sa vás môžu pýtať dosť osobné otázky, ale nikdy to nemyslia zle. Sú veľmi štedrí a pohostinní. My sme oproti Turkom viac rezervovaní. Držíme si odstup od ostatných, každý sa hrá na svojom piesočku. Trochu taká mentalita: „Ja od vás nič nechcem, vy odo mňa tiež nič nechcite.“ Na druhej strane máme oveľa väčší rešpekt k súkromiu, dohodnutým termínom a individualite. Sme taktní. Ak niekto v našom okolí priberie, len si to potichu myslíme, ale väčšinou mu to nepovieme do očí.

Vnímate, že sme samostatnejší než Turci?

Neviem, či sa to dá takto jednoducho povedať. Možno sme v dospelosti viac samostatní, ale to neznamená, že náš život je automaticky šťastnejší alebo naplnenejší. Turci vyrastajú v silnej rodinnej kultúre a majú pomoc na dosah, keď ju potrebujú. Každá kultúra jednoducho kladie dôraz na niečo iné, a napriek tomu sa v oboch dá prežiť šťastný život.

Ďakujeme za rozhovor!

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK