Inšpirácie

Lukáš cestuje na motorke okolo sveta: Každý deň riešim, kde budem spať, čo budem jesť, no cítim sa naplnený a slobodný (Rozhovor)

Cesta okolo sveta na motorke nie je len o kilometroch, dobrodružstve a spoznávaní vzdialených krajín. Pre Lukáša Podiuka z Moravy je predovšetkým osobným snom, skúškou vlastných hraníc a spôsobom, ako sa naučiť žiť v neistote. Za sebou má viac ako 50 krajín, stovky nocí v stane, náročné situácie aj nečakané prekážky. Počas celej cesty natáča film, píše knihu, venuje sa sociálnym sieťam, strihá videá a pravidelne píše články.

Epoch Times Slovensko: Prečo práve cesta okolo sveta na motorke?

Lukáš Podiuk: Vzhľadom na to, že som na cestách už pekných pár rokov, je pre mňa cesta okolo sveta istým cestovateľským cieľom. To však neznamená, že keď ju dokončím, prestanem cestovať. Je to pre mňa osobný sen, ktorý si chcem splniť, kým som mladý, nezávislý, zdravý a v plnej sile. Vyrastal som na adrenalíne a v tom budem aj pokračovať. Je však potrebné mať v hlave určitú brzdu, aby človek zbytočne nič neprepálil. Sloboda je návyková a úzko súvisí s neistotou. Cítim, že ako človek sa posúvam práve v období neistoty. Dokážem lepšie premýšľať, tvoriť, učiť sa, prispôsobovať sa a rásť.

Aké boli vaše cestovateľské začiatky? 

Ako deti sme s bratom nikdy nechodili počas prázdnin na dovolenku do zahraničia. Prvýkrát som bol za hranicami v 16 rokoch a pritom sme s rodinou bývali asi 35 km od poľských hraníc. Po prázdninách potom spolužiaci rozprávali, kde všade boli, ale ja som to nepoznal. Čiastočne sa to zmenilo vďaka snowboardingu. Keď som mal medzi 16 až 19 rokmi, precestoval som množstvo európskych horských stredísk. Popritom som sledoval rôzne dokumenty a miloval plánovanie výletov po Česku. V hlave som mal, že chcem vidieť všetko, a tak som dva dni po ukončení strednej školy odišiel do Anglicka, kde som nakoniec strávil dva a pol roka. Zarobil som peniaze a potom sa to už rozbehlo – jedna cesta za druhou.

Dá sa podľa vás dobrodružná povaha získať? 

To si úprimne nemyslím. Niekto na to jednoducho nie je. Stáva sa mi, že mi ľudia závidia odvahu vycestovať a neriešiť, čo príde. Človek to však musí mať aspoň trochu v sebe a potom to stačí len rozvíjať a ono to už pôjde. Je však potrebné urobiť ten prvý krok a povedať si, že do toho ide. Ľudia sa ma často pýtajú, kde majú začať. Ja im len odpovedám – začať. Je jedno kde, ale začať. Pokojne to môže byť len výlet po Česku alebo do Poľska. Budete prekvapení, ako rýchlo sa začnete učiť a čo všetko zvládnete.

Aj keď sa to nemusí zdať, bezhlavo neriskujem. Všetko mám dopredu celkom dobre premyslené. Viem si ísť za snom, ale zároveň viem, kedy ubrať alebo zmeniť plán. Niekoľkokrát som nedošiel tam, kam som chcel, či už kvôli počasiu, technickému stavu motorky alebo bezpečnosti. Sloboda pre mňa neznamená robiť čokoľvek bez rozmýšľania. Znamená to mať možnosť vedome sa rozhodovať o tom, čo robím a prečo to robím.

Kde sú vaše limity? 

Keď sa ma niekto opýta na moje limity, napadne mi jedna vec. Na Novom Zélande je miesto, kam som sa trikrát snažil dostať a trikrát som sa musel otočiť. Kedysi by som urobil všetko pre to, aby som sa tam dostal za každú cenu. Dnes viem, že správne rozhodnutie bolo otočiť sa. Vďaka tomu som sa tam mohol vrátiť štvrtýkrát.

V akých situáciách vás vaše hranice už stopli?

Našťastie to neboli zdravotné ani mentálne hranice, ale zastavila ma na pol roka preprava motorky z Nového Zélandu do Čile, keď prepravná spoločnosť pokazila všetko, čo mohla. Namiesto toho, aby som mal motorku v Čile, skončila v Číne a po jej nájdení putovala do Mexika a následne do Čile. Okrem času a nervov to stálo aj výrazne viac peňazí, než bolo pôvodne plánované. 

Zastavil som sa aj na Novom Zélande kvôli peniazom a práci, kde som sadil stromčeky a zarábal na pokračovanie celej cesty. Cestu si z 90 % platím sám zo svojich peňazí, takže je občas potrebná aj nejaká šialená brigáda. Vtedy som počas 90 dní vysadil 114 300 stromčekov.

Vaším hlavným cieľom je New York, no medzitým vám ešte ostáva prejsť aj Strednou Amerikou…

New York pôvodne vôbec nebol v pláne. Chcel som ísť po východnej časti USA až do Kanady, ale z časových dôvodov to musím vynechať a pôjdem „len“ do New Yorku, odkiaľ pošlem motorku aj seba späť do Európy. Stredná Amerika je asi najväčším rizikom celej cesty. Vo všeobecnosti tam nie je úplne bezpečne, ale vždy je to o tom nebyť na nesprávnom mieste v nesprávny čas. Miestni navyše tvrdia, že sa tam bezpečnostná situácia skôr zhoršuje. Ja však dúfam, že to nebude také strašné. 

Južnú Ameriku už máte za sebou. S akými pocitmi?

Južná Amerika je úplne iný svet, než aký poznáme z Európy. Vzdialenosti, veľkosť aj prírodné javy tu majú nepredstaviteľné rozmery. Len pre predstavu: najvyššia hora Slovenska, Gerlachovský štít, má 2 654 m. Tu bežne jazdím vo výškach nad 4 000 m n. m. a na motorke som sa dostal aj do 4 936 m n. m. Hraničné priechody sú tu vo výškach okolo 4 600 m n. m. 

Pokojne prejdete 500 km a prejdete len dve dediny. Chvíľami ste ako na Marse, inokedy zasa v pralese alebo džungli. Dá sa ísť po cestách, kde sa pozeráte cez okraj do kaňonu hlbokého dva kilometre. Peru je kapitola sama osebe, úplne som si ho zamiloval. Treba však dodať, že odpadky a neporiadok sú naprieč Južnou Amerikou veľmi znepokojujúce a často som len neveriacky krútil hlavou. 

Aké prekvapenia vám táto časť Ameriky ponúkla?

Asi najväčším prekvapením bola práve jej veľkosť a rozmanitosť. Našťastie som mal zatiaľ vždy šťastie na dobrých ľudí okolo seba, takže akýkoľvek problém na ceste mi miestni pomohli vyriešiť – od prázdnej nádrže cez ubytovanie až po drobné problémy s motorkou alebo vybavením.

Asi najväčší problém nastal v Bolívii, kde prebiehali veľké protesty, ktoré sa preniesli aj do menších miest a dedín. Ich spôsob protestu bol často taký, že nahádzali kamene na cestu a tým ju zneprejazdnili. Išiel som v noci, mieril som do mesta kvôli ubytovaniu a približne pri rýchlosti 80 km/h som vyšiel zo zákruty priamo do tých kameňov. Nejako som to ustál, ale naozaj len vďaka obrovskej náhode. Po tejto skúsenosti som Bolíviu opustil. Bol som jednou nohou v hrobe.

Máte za sebou viac ako 50 krajín. Ubytovanie a strava sú pravdepodobne vždy osobitnými kapitolami…

Čo sa týka jedla a vlastne aj ubytovania, najviac som „trpel“ v Pakistane a Iráne. Áno, dá sa tam dobre najesť, ale nie je to také bežné ako napríklad v Južnej Amerike, kde na každom rohu nájdem niečo dobré. Našťastie jem úplne všetko a nemám žiadne obmedzenia. Jedlo beriem hlavne ako palivo pre telo, takže veľmi nehľadím na to, čo to je, hlavne, že sa najem. Tuniaka v konzerve však nič nenahradí (smiech). V Čile som bol veľmi prekvapený vysokými cenami, často aj vyššími než v Česku, ale za polovičnú kvalitu. A na ceste sa počíta každá koruna.

Kde všade ste už prespávali?

Spal som už hádam všade – vo väzení v Pakistane, v opustených budovách, viac ako 200 nocí v stane alebo nespočetne veľa nocí v hosteloch, aj pár nocí v pekných hotelových izbách a ďalších miestach. Tým, že je tu všetko také veľké, nie je problém nájsť si miesto pre stan s nádherným výhľadom. V Peru som stanoval aj vo výške 4 315 m n. m., keď teplota v noci klesla na -5°C, takže som mal ráno zo stanu iglu. Bola to však jedna z najkrajších nocí na celej mojej ceste. 

Ako vyzerá váš juhoamerický jedálniček?

Dosť záleží od toho, kde sa práve nachádzam. Keď som v horách, raňajky sú väčšinou zmes orechov, sušeného ovocia, voda a nejaká sladká tyčinka. Obed je to, čo nájdem v batohu a večera tuniak a čínska polievka. Keď prechádzam mestom alebo dedinou, dám si to, čo je, a nejako to neriešim. Snažím sa jesť dosť ovocia a zeleniny. Celkovo nemám jedálniček ani pitný režim vôbec ideálny a uvedomujem si to, ale je to určitá daň a patrí to k ceste.

Zatiaľ žijem, takže je to dobré (smiech). Nejako to neprežívam, aj keď dobré jedlo mám rád. Tu na to však nie je priestor a je potrebné mať to na pamäti a nevymýšľať. Črevné problémy som mal za dva roky na ceste dvakrát, čo považujem za zázrak vzhľadom na to, čo všetko som jedol. 

Čo vám na cestách zvykne robiť najväčšie problémy?

Sem-tam je to únava. Možno sa to nemusí zdať, ale je dosť náročné spať každý deň úplne niekde inde a znova a znova hľadať miesto na prespanie, riešiť, kde kúpiť jedlo a kde natankovať. Každý deň je úplne iný. Skúste ísť na dovolenku na sedem dní a každý deň sa presunúť minimálne o 250 km, a potom sa môžeme porozprávať o tom, ako ste si oddýchli (smiech).

Ja popri celej ceste natáčam film, píšem knihu, venujem sa sociálnym sieťam, strihám videá, pravidelne píšem články, jazdím na motorke často naozaj náročným terénom a spím v stane. Takže ma to unavuje, ale zároveň veľmi napĺňa, robí šťastným a slobodným. 

U mnohých by možno rezonoval strach či osamelosť. Ako je to u vás?

Nikde nie je napísané, že každý musí vyraziť sám. Ja to však mám trochu inak vzhľadom na dĺžku celej cesty, jej náročnosť a komplikovanosť. Milujem, keď môžem vstať, kedy chcem, a robiť počas dňa to, čo chcem. Takže určitá osamelosť je tu potrebná a ja viem, že som skôr sólista, takže mi to neprekáža.

Moderná doba ale umožňuje aspoň čiastočne zmierniť tú samotu a zdieľať zážitky. Zvyšok už beriem ako nevyhnutnú daň za to, čo mi to všetko prináša. Áno, veľmi ma mrzí, že nemôžem s najlepšími kamarátmi osláviť narodeniny, svadby, narodenie detí alebo byť oporou v prípade smutných udalostí. O priateľke a rodine ani nehovoriac. Bohužiaľ, nemôžem mať všetko a dúfam, že ešte budem mať dostatok času aspoň čiastočne to dohnať. 

Ďakujeme za rozhovor!

Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK