Rok 1989 sa zapísal do dejín ako rok pádu železnej opony. V to leto sa na Pobaltí podarilo niečo, čo dodnes nemá obdoby.
Onedlho si pripomenieme 17. november 1989. Nežná revolúcia u nás znamenala pád komunistického režimu a nástup demokracie. Československo však nebolo jedinou krajinou, ktorá sa vzoprela komunistickej diktatúre.
Revolučná vlna v socialistických štátoch východnej a strednej Európy sa začala skôr. V Poľsku sa už v júni 1989 konali čiastočne slobodné voľby, ktoré vyhrala nekomunistická strana Solidarita. Znamenalo to koniec monopolu komunistickej strany v krajine.
Maďarsko v lete pootvorilo svoje hranice s Rakúskom, na čo reagovali stovky východných Nemcov a emigrovali na Západ. V októbri Maďari vyhlásili oficiálny koniec komunistického režimu.
Vo východnom Nemecku prebiehali od leta masové protesty. 9. novembra začali ľudia búrať Berlínsky múr a húfne cestovať na Západ.
Nasledovalo Československo, Bulharsko, Rumunsko, kde prebehol najkrvavejší prevrat zo všetkých východoeurópskych krajín (odhadom 1100 mŕtvych), a ďalšie socialistické štáty.
Bezprecedentná situácia vznikla v Juhoslávii. Komunistický štát sa po smrti Josipa Broza Tita (1980) postupne rozpadol bez jedinej revolúcie. Príčinou boli etnické a národnostné konflikty. Tie vyústili do občianskych vojen a rozdelenia krajiny na dnešných 6 samostatných štátov – Slovinsko, Chorvátsko, Srbsko, Bosnu a Hercegovinu, Macedónsko a Čiernu Horu.
Všetky tieto udalosti sa odohrali v štátoch socialistického bloku, ktoré však boli samostatné a nepodliehali Sovietskemu zväzu (ZSSR).
V tomto kontexte vzdor baltských krajín, ktoré boli priamou súčasťou komunistickej veľmoci a pod hrozbou najtvrdších represií, predstavoval vskutku mimoriadnu udalosť. Projekt Baltská cesta navyše zorganizovali v lete – a obyvatelia Litvy, Lotyška a Estónska tak patrili k prvým, ktorí verejne vyjadrili svoj nesúhlas s totalitou.
Baltská cesta
Tri baltské štáty pripadli do sféry ZSSR na začiatku druhej svetovej vojny po podpise paktu Molotov-Ribbentrop v auguste 1939. V tajnom dodatku si Stalin s Hitlerom rozdelili vtedajšiu východnú Európu. Pobaltie sa tak v priebehu 40. rokov stalo pevnou súčasťou komunistického impéria. Nasledovali deportácie obrovského množstva obyvateľov do gulagov, nútené kultúrne reformy a život v nechcenej krajine.
23. augusta 1989, presne v deň 50. výročia podpisu zmluvy medzi ZSSR a nacistickým Nemeckom, sa však v regióne odohral jedinečný prejav občianskej odvahy.
Cieľom projektu Baltská cesta bolo vytvoriť tlak na vládu ZSSR, aby verejne uznala existenciu tajného dodatku paktu Molotov-Ribbentrop a odsúdila ho. Malo to pomôcť pri dokazovaní, že začlenenie baltských štátov do komunistického impéria bolo nelegálne.
V ten deň sa v Litve, Lotyšsku a Estónsku do ulíc a na cesty vydali vyše dva milióny ľudí, aby sa v stanovený čas spoločne chytili za ruky a vytvorili živú reťaz s dĺžkou približne 675 kilometrov.
Akcia sa začala večer o 18:30, keď mali byť všetci na mieste. O 19:00 sa ľudia postavili do stredu cesty a na 15 minút sa chytili za ruky a spoločne ich zdvihli. Spievali ľudové piesne, mávali národnými vlajkami a žiadali slobodu pre svoje národy. Odhaduje sa, že do akcie bol zapojený každý štvrtý alebo dokonca každý tretí obyvateľ Pobaltia.
V čase, keď neexistoval internet, bola koordinácia celého podujatia na území ZSSR takmer nemožná. Keďže sa nápad zrodil až uprostred júla, nebolo ani dosť času. Všetko sa však podarilo vyriešiť vďaka entuziazmu a vnímavosti zúčastnených. Ľudia využívali rozhlas, prenosné rádiá, plagáty a osobné kontakty. Keďže vlastniť vtedy auto, bol v ZSSR luxus, koordinované autobusy a nákladné autá zvážali ľudí z odľahlých regiónov na potrebné komunikácie, aby sa vytvorila plynulá línia protestujúcich. Zapojili sa aj policajti.
Ľudia mali pri sebe prenosné rádioprehrávače, cez ktoré ich národné rádia oboznamovali s počasím, situáciou na komunikáciách a inými inštrukciami. Daiva Sviglinskiené, riaditeľka litovského národneho rozhlasu na podujatie spomína ako na najsilnejšiu udalosť v živote. Okrem toho, že vyberala hudbu, ktorá ľuďom stojacim na cestách z rádií hrala, dala v štúdiu priestor hosťom, ktorí by ho inak nikdy nedostali.
„V tých časoch smeli v rádiu rozprávať iba moderátori. Ale v ten deň sme odvysielali každého, kto mal čo povedať. Slová boli dôležitejšie, ako spôsob, ktorým ich človek povedal,“ skonštatovala v dokumente Nenapodobiteľná Baltská cesta.
Tesne pred 19. hodinou sa situácia stávala napätou. Cesty boli preplnené autami a niektorí demonštranti sa nevedeli dostať na svoje lokality. Uviazli v zápchach – nervozita sa stupňovala. Jeden z hlavných koordinátorov a neskorší predseda litovského parlamentu Vytautas Landsbergis k ním prehovoril cez rozhlas. „V túto hodinu musíme byť ako jeden. Musíme stáť spolu – litovskí patrioti – aj keď môžeme mať rôzne pohľady na život,“ zaznelo z rádia.
„Povedal som ľuďom, že aj keď sa im nepodarí dostať sa na svoju lokalitu, stále sú s nami. Kdekoľvek sú, nech sa chytia za ruky a naďalej sú súčasťou našej cesty, našej manifestácie. Sú s nami, nezáleži, kde presne stoja. A ľudia tomu verili,“ spomínal Landsbergis.
Organizátori tesne pred akciou vyhlásili zbierku kvetov, na ktorú ľudia promptne reagovali. Vyzbierali sa tri plné nákladné autá. Bolo to malé prekvapenie. Kvety potom na užasnutých zúčastnených popri cestách zhadzovali letúne svištiace tesne nad ich hlavami. Dopadnuté bukety mali na sebe pripnuté pozbudivé heslá.
„Bol to najdôležitejší a najväčší čin môjho života,“ skonštatovala Irena Bétiené, ktorá kvety z jedného z lietadiel rozhadzovala.
Ľudská reťaz prepojila hlavné mestá troch krajín – Vilnius, Rigu a Tallinn. Išlo o jednu z najväčších nenásilných demonštrácií, aká bola kedy zorganizovaná. Guinnessova kniha rekordov ju uznáva ako najdlhšiu ľudskú reťaz v histórii.
Archívne materiály, fotografie, videá, svedectvá a plány akcie označilo UNESCO za dokumentárne dedičstvo, pričom celé podujatie zaradilo do kategórie Pamäť sveta (Memory of the World Register) ako univerzálny symbol nenásilného odporu a boja za slobodu a ľudské práva.
Fotografie a správy o Baltskej ceste sa rýchlo dostali do medzinárodných médií a stali sa jedným z najpôsobivejších symbolov nenásilného odporu voči totalite. V metropolách po celom svete sa následne organizovali ďalšie akcie, ktoré vyjadrovali solidaritu s obyvateľmi baltských štátov.
Sovietske úrady reagovali zdržanlivo – uvedomovali si, že represia by mohla situáciu ešte viac vyhrotiť. Podujatie, ktoré na začiatku vyzeralo len ako nereálny sen, napokon dosiahlo svoj cieľ. Koncom roka 1989 ZSSR priznalo existenciu paktu s nacistickým Nemeckom a označilo ho za neplatný.
Udalosti nabrali rýchly spád a novému vývoju sa už nedalo zabrániť. Napriek zásahu sovietskych vojsk získala Litva v marci 1990 (len 6 mesiacov po Baltskej ceste) svoju nezávislosť. V máji sa k nej pridali Lotyšsko a Estónsko. Baltská cesta tak predznamenala rozpad Sovietskeho zväzu a ukázala, že pokojný odpor môže mať v správnom čase obrovskú politickú silu.
„Je to ako rozprávka. Ak si Litovci myslia, že nápad vznikol u nich, v poriadku. A to isté platí aj pre Estóncov, ak si myslia, že s tým prišli oni. To nie je to hlavné. Hlávná vec bola reťaz, jednota a dnes máme vytúženú slobodu. Nikdy sme si neboli s Litovcami a Lotyšmi takí blízki, ako počas tých dní,“ povedal estónsky politik Een Eesmaa, ktorý v tej dobe ako šéfredaktor národnej televízie pomáhal s propagovaním podujatia.
