Svet

Predbehla náš „November“: ako najdlhšia živá reťaz v histórii pomohla baltským štátom znovu získať nezávislosť

Rok 1989 sa zapísal do dejín ako rok pádu železnej opony. To leto sa v Pobaltí podarilo niečo, čo dodnes nemá obdoby.

Onedlho si pripomenieme 17. november 1989. Nežná revolúcia u nás znamenala pád komunistického režimu a nástup demokracie. Československo však nebolo jedinou krajinou, ktorá sa vzoprela komunistickej diktatúre.

Revolučná vlna v socialistických štátoch východnej a strednej Európy začala skôr. V Poľsku sa už v júni 1989 konali čiastočne slobodné voľby, ktoré vyhrala nekomunistická strana Solidarita. To znamenalo koniec monopolu komunistickej strany v krajine.

Maďarsko v lete pootvorilo svoje hranice s Rakúskom, na čo reagovali stovky východných Nemcov a emigrovali na Západ. V októbri Maďari vyhlásili oficiálny koniec komunistického režimu.

Vo Východnom Nemecku prebiehali od leta masové protesty. 9. novembra začali ľudia búrať Berlínsky múr a húfne cestovať na západ.

Nasledovalo Československo, Bulharsko a Rumunsko, kde prebehol najkrvavejší prevrat zo všetkých východoeurópskych krajín (odhadom 1100 mŕtvych), a ďalšie socialistické štáty.

Bezprecedentná situácia vznikla v Juhoslávii. Komunistický štát sa po smrti Josipa Broza Tita (1980) postupne rozpadol bez jedinej revolúcie. Príčinou boli etnické a národnostné konflikty. Tie vyústili do občianskych vojen a rozdelenia krajiny na dnešných 6 samostatných štátov – Slovinsko, Chorvátsko, Srbsko, Bosnu a Hercegovinu, Macedónsko a Čiernu Horu.

Všetky tieto udalosti sa odohrali v štátoch socialistického bloku, ktoré však boli samostatné a nepodliehali Sovietskemu zväzu (ZSSR).

V tomto kontexte vzdor baltských krajín, ktoré boli priamou súčasťou komunistickej veľmoci s najtvrdšími represiami, predstavoval vskutku mimoriadnu udalosť. Navyše, projekt Baltská cesta zorganizovali v lete, čím obyvatelia Litvy, Lotyška a Estónska verejne vyjadrili svoj nesúhlas s totalitou medzi úplne prvými.

Baltská cesta

Tri baltské štáty pripadli do sféry ZSSR na začiatku druhej svetovej po podpise paktu Molotov-Ribbentrop v auguste 1939. V tajnom dodatku si Stalin s Hitlerom rozdelili vtedajšiu východnú Európu. Pobaltie sa tak v priebehu 40. rokov stalo pevnou súčasťou komunistického impéria. Nasledovali deportácie obrovského množstva obyvateľov do gulagov, nútené kultúrne reformy a život v nechcenej krajine. 

23. augusta 1989, presne v deň 50. výročia podpisu zmluvy medzi ZSSR a nacistickým Nemeckom, sa však v regióne odohral jedinečný prejav občianskej odvahy.

Cieľom projektu Baltská cesta bolo vytvoriť tlak na vládu ZSSR, aby verejne uznala existenciu tajného dodatku Paktu Molotov-Ribbentrop a odsúdila ho. To malo pomôcť pri dokazovaní, že začlenenie baltských štátov do komunistického impéria bolo nelegálne.

V ten deň sa v Litve, Lotyšsku a Estónsku do ulíc a na cesty vydali vyše dva milióny ľudí, aby sa v stanovený čas spoločne chytili za ruky a vytvorili živú reťaz s dĺžkou približne 675 kilometrov.

Akcia začala večer o 19:00. Ľudia sa na 15 minút chytili za ruky, aby odsúdili sovietsku okupáciu. Spievali ľudové piesne, mávali národnými vlajkami a žiadali slobodu pre svoje národy. Odhaduje sa, že do akcie bol zapojený každý štvrtý alebo dokonca každý tretí obyvateľ Pobaltia.

V čase, keď neexistoval internet, bola koordinácia celého podujatia na území ZSSR takmer nemožná. Keďže sa nápad zrodil až uprostred júla, nebolo ani dostatok času. Všetko sa však podarilo vyriešiť vďaka entuziazmu a vnímavosti zúčastnených. Využívali sa rozhlas, vysielačky, plagáty a osobné kontakty. Koordinované autobusy zvážali ľudí z odľahlých regiónov na potrebné komunikácie, aby sa vytvorila plynulá línia protestujúcich. 

Išlo o jednu z najväčších nenásilných demonštrácií, aká bola kedy zorganizovaná. Reťaz prepojila hlavné mestá troch krajín – Vilnius, Rigu a Talin. Guinnessova kniha rekordov ju uznáva ako najdlhšiu ľudskú reťaz v histórii.

Archívne materiály, fotografie, videá, svedectvá a plány akcie označilo UNESCO za dokumentárne dedičstvo, pričom celé podujatie zaradilo do kategórie Pamäť sveta (Memory of the World Register) ako univerzálny symbol nenásilného odporu a boja za slobodu a ľudské práva.

Fotografie a správy o Baltskej ceste sa rýchlo dostali do medzinárodných médií a stali sa jedným z najpôsobivejších symbolov nenásilného odporu voči totalite. V metropolách po celom svete sa následne organizovali ďalšie akcie, ktoré vyjadrovali solidaritu s obyvateľmi baltských štátov.

Sovietske úrady reagovali zdržanlivo – uvedomovali si, že represia by mohla situáciu ešte viac vyhrotiť. Podujatie, ktoré na začiatku vyzeralo len ako nereálny sen, napokon dosiahlo svoj cieľ. Koncom roka 1989 ZSSR priznalo existenciu paktu s nacistickým Nemeckom a označilo ho za neplatný.

Udalosti nabrali rýchly spád a novému vývoju sa už nedalo zabrániť. Napriek zásahu sovietskych vojsk získala Litva v marci 1990 svoju nezávislosť. V máji sa k nej pridali Lotyšsko a Estónsko. Baltská cesta tak predznamenala rozpad Sovietskeho zväzu a ukázala, že pokojný odpor môže mať v správnom čase obrovskú politickú silu.

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK