Tichý liek – ako ticho spomaľuje srdce a podporuje rast neurónov
V roku 2006 uskutočnil Luciano Bernardi, profesor vnútorného lekárstva na Univerzite v Pavii v Taliansku a vášnivý amatérsky hudobník, experiment, v ktorom skúmal účinky hudby na kardiovaskulárny a respiračný systém účastníkov.
Bernardi náhodne zoradil šesť rôznych typov hudby a medzi ne vložil dvojminútové „pauzy“ ticha, aby sa účastníci mohli vrátiť do východiskového stavu – kontrolného bodu experimentu. Napriek jeho očakávaniu sa však ukázalo, že počas týchto prestávok sa poslucháči vôbec nevracali do východiskového stavu – naopak, uvoľnili sa.
A to dokonca omnoho výraznejšie ako pri počúvaní najpomalších a najpokojnejších skladieb. Bernardi preto musel prehodnotiť celý rámec svojho experimentu. „Účinok bol naozaj pozoruhodný,“ povedal Bernardi pre The Epoch Times. „Prekvapilo nás, že pauza [ticho] bola omnoho účinnejšia než sama hudba.“
Bernardiho objav úplne zmenil pohľad na úlohu ticha. Hoci sa ticho bežne vníma len ako číra absencia zvuku, výskumy teraz ukazujú, že ticho je aktívna sila. Rôzne typy ticha môžu mať prekvapivé účinky na náš kardiovaskulárny a kognitívny systém a môžu dokonca pomáhať rastu neurónov.
Telo počúva
V roku 2006 sa Bernardiho štúdia stala najsťahovanejším článkom v odbornom kardiologickom časopise Heart. Hoci sa intuitívne zdá, že ticho upokojuje telo, doteraz to nikto empiricky nedokázal.
Prečo má teda ticho také hlboké účinky? Odpoveď spočíva v tom, ako naše telo reaguje na zvuk samotný, či už príjemný, alebo rušivý. „Hluk možno definovať ako nežiaduci zvuk,“ vysvetľuje Erica Walkerová, odborná asistentka epidemiológie na Brown University School of Public Health, ktorá sa zaoberá výskumom hluku.
Keď zvukové vlny dorazia k ušnému bubienku, rozvibrujú kostičky stredného ucha a aktivujú slimáka – špirálovitú štruktúru vo vnútornom uchu, ktorá stimuluje jemné vláskové bunky. Tieto bunky premieňajú vibrácie na elektrické signály, ktoré putujú do amygdaly v mozgu, kde spúšťajú uvoľňovanie stresových hormónov. Hluk aktivuje rovnakú reakciu „boj alebo útek“, ako keby vás niekto obťažoval na ulici, pokračuje Walkerová. „Telo reaguje zvýšeným srdcovým výdajom, začnete sa potiť a vyplavovať celú škálu hormónov.“
Medzi tieto hormóny patrí kortizol, adrenalín a noradrenalín. Ich chronické uvoľňovanie môže poškodiť bunky vystielajúce krvné cievy, čo vedie k zhoršeniu kardiovaskulárneho zdravia a oxidačnému stresu. Walkerová poukazuje na to, že škodlivé účinky môže mať aj hladina hluku 40 decibelov (približne hladina hluku v tichej kancelárii). Hluk na úrovni 65 decibelov môže zvýšiť riziko mŕtvice, vysokého krvného tlaku aj úmrtnosti.
Na rozdiel od toho ticho, ako ukázala Bernardiho štúdia, znižuje srdcovú frekvenciu a krvný tlak. Podľa Bernardiho môže byť dokonca užitočné pri liečbe kardiovaskulárnych ochorení.
Štúdia z roku 2021 ukázala, že ľudia pracujúci v tichu boli kognitívne menej zaťažení v porovnaní s tými, ktorí boli vystavení hovorenému slovu alebo iným zvukom v pozadí. Účastníci pracujúci v tichu dosahovali najvyššiu presnosť a pamäťový výkon pri úlohách vyžadujúcich premýšľanie, pričom uvádzali najnižšiu úroveň podráždenosti a stresu. Navyše boli u nich namerané výrazne nižšie hladiny kortizolu, čo svedčí o nižšom fyziologickom strese. Vedci dospeli k záveru, že redukcia hluku vytvára najlepšie prostredie pre prácu vyžadujúcu koncentráciu.
Počúvanie ticha
Prínosy ticha môžu byť hmatateľné – môže dokonca podporovať rast neurónov. Laboratórium Imke Kirsteovej na Lekárskej fakulte Dukeovej univerzity narazilo na účinky ticha náhodou. V roku 2013 vystavila myši niekoľkým typom zvukov vrátane poplašných signálov mláďat a tiež tichu. Podobne ako Bernardi, ani ona pôvodne nemala v úmysle študovať ticho, ale chcela ho použiť len ako kontrolu.
Vedci očakávali, že zúfalé volanie mláďat podnieti rast mozgových buniek u dospelých myší, pretože signalizuje nebezpečenstvo a mohlo by zvýšiť plasticitu mozgu. Naozaj došlo k malému krátkodobému nárastu počtu buniek. Boli však prekvapení, keď zistili, že dve hodiny úplného ticha denne viedli k najväčšiemu nárastu nových buniek v hipokampe – mozgovom centre pre pamäť, emócie a učenie – a že tento účinok pretrvával najdlhšie.
Na rozdiel od Bernardiho zistenia, že ticho vedie k relaxácii po stimulácii (hudbe), Kirsteová usúdila, že „počúvanie“ ticha vyvoláva skôr pozitívnu stresovú reakciu, známu ako eustres. Ticho teda nie je pasívny, ale aktívny proces počúvania – počúvanie „ničoho“ v sebe zahŕňa aktivitu. Kirsteová sa nazdáva, že rast buniek môže byť adaptívnou reakciou na neočakávané ticho, ktoré núti mozog vytvárať nové bunky, aby zvýšil citlivosť alebo bdelosť.
Hoci išlo o štúdiu na myšiach, vyvoláva zaujímavé otázky, či podobný efekt nastáva aj u ľudí.
Koncept „aktívneho“ ticha sa stáva ešte zaujímavejším, keď sa pozrieme na to, čo sa deje v ľudskom mozgu počas okamihov ticha. Robert Zatorre, kognitívny neurovedec z Montrealského neurologického inštitútu na McGillovej univerzite, povedal pre The Epoch Times, že z psychologického hľadiska ticho možno vôbec neexistuje.
Jeho výskum ukazuje, že aj v neprítomnosti zvuku si mozog vytvára „vnútorné reprezentácie zvuku“. Napríklad ak počúvate pieseň a tá sa náhle zastaví, stále ju môžete počuť vo svojej hlave. Táto schopnosť je, pokiaľ vieme, jedinečná vlastnosť človeka a je zdrojom kreativity. Vo svojej mysli dokážete vytvoriť vizuálne alebo zvukové predstavy, ktoré vám umožňujú plánovať budúcnosť alebo, v prípade hudobníkov, komponovať celé skladby len vo svojej hlave.
Tento typ vnútorných predstáv a zvukov je spojený s tzv. východzou mozgovou sieťou (DMN), ktorá súvisí s denným snením, kreativitou a sebareflexiou. Najaktívnejšia je, keď je myseľ v pokoji, a výskumy ukazujú, že DMN potláča vonkajší hluk. Vedci zdôrazňujú, že aktivácia DMN „slúži ako centrum, ktoré prepája vnútorné a vonkajšie informácie do vedomého priestoru“.
Šťastný život pramení z pokojnej mysle. Článok v British Journal of Guidance & Counselling z roku 2018 naznačuje, že „vnútorné ticho“ môže byť cestou k trvalému šťastiu zakorenenému v zmysle, účele a skutočnom spojení s ostatnými. Podľa autorov takéto ticho pomáha ľuďom odstúpiť od „mentálneho hluku“, nazerať na seba z rôznych uhlov a znovu sa napojiť na to, čo je skutočne dôležité. Ďalšie štúdie potvrdzujú, že mentálne ticho hrá kľúčovú úlohu pri znižovaní stresu a depresie.
Azda najpozoruhodnejšie je, že praktizované ticho môže dokonca zmeniť aj štruktúru mozgu. Štúdia z roku 2020 sledovala účastníkov, ktorí meditovali šesť týždňov sedem minút denne, päť dní v týždni, pričom súčasťou boli aj zámerné obdobia úplného ticha. Snímky mozgu pred a po meditácii ukázali výrazné zlepšenie integrity bielej hmoty v ľavom uncinate fasciculus, dôležitej dráhe spájajúcej emocionálne centrá mozgu s oblasťami zodpovednými za rozum a sebakontrolu. Táto štrukturálna zmena súvisí s lepšou reguláciou emócií a jasnejším rozhodovaním.
Zaujímavé je, že účastníci počas cvičenia uvádzali pocit menšieho „mentálneho ticha“, hoci ich mozgové skeny ukazovali väčšie prepojenie. Vedci vysvetlili, že ticho sa s praxou stáva menej výraznou udalosťou a viac automatickým, stabilným stavom mysle.
Strategické ticho
Okrem fyzických prínosov a pozitívneho vplyvu na mozog vedci zistili, že strategické využívanie ticha môže zmeniť perspektívu a zlepšiť výsledky v najrôznejších oblastiach. Napríklad štúdia z roku 2022 ukázala, že jednoduchá trojsekundová pauza počas rokovaní môže zvýšiť celkovú hodnotu dohody o 17 percent. Ako autori poznamenali – „mlčať je zlato“.
Účinok bol najsilnejší pri pauzách trvajúcich tri až desať sekúnd, keď obe strany dostali priestor na premýšľanie, upokojenie emócií a na prechod od zablokovaných pozícií k riešeniu problémov. Ticho narúša takzvanú mentalitu „pevného koláča“, kde každá strana vníma zisk druhej strany ako svoju stratu, a naopak, podnecuje hľadanie riešení výhodných pre obe strany.
Výskumníci zaoberajúci sa rokovaniami poukazujú na podobné výsledky aj v ďalších profesijných prostrediach. Citované štúdie ukazujú, že učitelia, ktorí medzi otázkami čakajú tri až päť sekúnd, získavajú od študentov väčšie zapojenie a premyslenejšie odpovede. Terapeuti zase uvádzajú, že využívajú ticho ako nástroj, ktorý pomáha ich pacientom dosiahnuť hlbšie sebavyjadrenie počas sedení.
„Pokojné chvíle vám umožňujú premýšľať o tom, čo je dôležité,“ hovorí Zatorre.
Hľadanie lieku v tichu
Skutočné ticho je vzácne, ak nie nemožné, pokiaľ nie ste vo vesmíre.
„Vždy je tu niečo, čo vidíme, niečo, čo počujeme. Aj keď sa snažíme vytvoriť ticho, nedokážeme to,“ napísal hudobník John Cage, ktorý vo svojej práci s tichom experimentoval. Pri jednej príležitosti navštívil bezdozvukovú komoru na Harvardskej univerzite, teda miestnosť bez ozvien a zvukov.
Cage však stále počul dva zvuky, „jeden vysoký a jeden hlboký“, napísal. „Keď som ich opísal inžinierovi starajúcemu sa o miestnosť, vysvetlil mi, že ten vysoký zvuk je činnosť mojej nervovej sústavy a ten hlboký je prúdenie mojej krvi.“ Cage to uzavrel slovami: „Pokiaľ nezomriem, budú tu zvuky.“
Bernardi preto navrhuje, aby sme ticho chápali skôr ako absenciu škodlivého hluku. Kľúčom je vedomé počúvanie a zámer. Zatorre odporúča, aby si ľudia okrem ticha občas jednoducho sadli a vypočuli si pieseň od začiatku do konca. „Skúste si ju vychutnať,“ poznamenáva. „Vnímajte z nej čo najviac. Nielen si ju vypočujte, ale naozaj ju počúvajte.“
To isté platí aj o tichu. Ako poznamenal slávny básnik a mysliteľ Rúmí: „Načúvaj tichu – má ti toho veľa čo povedať.“
Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times.
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
Páčil sa vám tento článok? Napíšte nám svoj názor a prípadne zanechajte kontakt, ak chcete odpoveď.