Názory

Vladimir Putin, kresťan len naoko (Komentár)

Vladimir Putin sa rád prezentuje ako veriaci muž. Zábery sú starostlivo inscenované: ruský prezident v pravoslávnych chrámoch, pomaly sa prežehnáva, zapaľuje sviečky, dovoláva sa „kresťanských hodnôt“, aby odsúdil Západ, ktorý považuje za dekadentný.

Táto náboženská rétorika zaujíma v jeho politickom diskurze ústredné miesto a robí z Ruska údajnú baštu kresťanstva proti modernému svetu. Ale obstojí táto póza voči faktom? Pýta sa profesor energetickej geopolitiky Samuel Furfari.

Keď človek nepozoruje symbolické gestá Vladimíra Putina, ale diplomatické a strategické aliancie Kremľa, objaví sa zásadný rozpor. Putin sa neuspokujuje so spoluprácou s režimami otvorene nepriateľskými voči kresťanstvu: on ich podporuje, chráni a ešte sa tým aj chváli. Táto skutočnosť robí jeho nárok na kresťanskú identitu prinajmenšom podivným, ak nie hlboko pokryteckým.

Prenasledovanie kresťanov: alarmujúci stav podľa Open Doors

Každý rok vydáva mimovládna organizácia Open Doors globálny index prenasledovania kresťanov, dôležitý referenčný zdroj na meranie rozsahu a závažnosti porušovania náboženskej slobody.

Najnovšia správa, uverejnená v januári tohto roku, prináša alarmujúci obraz: viac ako 380 miliónov kresťanov, alebo jeden zo siedmich kresťanov na svete, dnes žije v krajinách, kde sú kresťania kruto prenasledovaní alebo diskriminovaní kvôli svojej viere. Ide o rekordnú úroveň.

Na čele tohto rebríčka stojí Severná Kórea. V tejto krajine je byť kresťanom považované za politický zločin. Samotné vlastníctvo Biblie môže viesť k uväzneniu, pracovným táborom alebo smrti. Kresťanská viera je tu vnímaná ako priama hrozba pre absolútny kult režimu. Severná Kórea pritom nie je pre Moskvu marginálnym štátom: je otvorene deklarovaným spojencom, diplomaticky aj vojensky podporovaným Ruskom, ako sme videli v súvislosti s vojnou na Ukrajine. Ako možno túto okázalo priznanú blízkosť zladiť s akoukoľvek solidaritou voči prenasledovaným kresťanom?

Rovnaká otázka sa vynára aj v prípade Číny, hoci je zaradená do kategórie „veľmi prísne prenasledovanie“ a nie „extrémne prenasledovanie“ ako Severná Kórea. Pod zámienkou stability a ideologickej kontroly čínsky režim už roky zintenzívňuje represie voči kresťanským komunitám. Zborené alebo monitorované kostoly, uväznení pastori, neustály tlak na veriacich: viera je tolerovaná len vtedy, ak je podriadená štátu. Ani tu Putin nikdy nezdvihne hlas na obranu týchto veriacich. Naopak, posilňuje strategické partnerstvo s Pekingom, bez toho, aby vôbec spomenul otázku náboženskej slobody.

Prípad Iránu nie je o nič menej výrečný. Už takmer 48 rokov táto islamská republika kresťanov marginalizuje, prenasleduje a tvrdo potláča, čím si vyslúžila zaradenie do kategórie „extrémne prenasledovanie“. Svojvoľné zatýkania, zákaz verejných náboženských obradov, trvalý spoločenský tlak: kresťanstvo je tu považované za ideologickú hrozbu. Napriek tomu sa Rusko stavia do role ochrancu tohto režimu, najmä na medzinárodnej scéne. Nedávne udalosti v Iráne navyše ukazujú brutálnu moc, veľmi vzdialenú od akejkoľvek predstave o láske, spravodlivosti či úcty k ľudskej dôstojnosti – hodnotám, aké sú pritom ústrednou súčasťou Kristovho učenia, o ktorých Vladimir Putin tvrdí, že si ctí.

Rozmer energetiky: keď viera slúži stratégii

Tento rozpor medzi kresťanskou pózou a alianciami s represívnymi režimami dáva dokonalý zmysel, keď k nemu pripočítame geopolitický rozmer energetiky. Rusko ako významná energetická veľmoc využíva svoju kontrolu nad plynom a ropou na ovplyvňovanie rovnováhy medzi regiónmi a štátmi.

Aliancie so Severnou Kóreou, Čínou a Iránom nie sú iba ideologické alebo vojenské: slúžia aj na zaistenie trhov, exportných ciest a strategických partnerstiev, ktoré posilňujú rolu Moskvy – a okrajovo aj Iránskej islamskej republiky – v globálnom energetickom systéme.

Energetické partnerstvo s Iránom napríklad zahŕňa spoločné projekty v oblasti plynu a ropy, zatiaľ čo vzťahy s Čínou stoja na obrovských plynových kontraktoch a strategických infraštruktúrnych projektoch, ako sú transkontinentálne plynovody. Dokonca aj Severná Kórea, napriek svojej marginálnosti, je geopoliticky užitočná ako bod vplyvu vo východnej Ázii, v kontexte, kde energia funguje ako páka politického tlaku. Náboženská fasáda Vladimíra Putina sa tak stáva nástrojom vnútornej a medzinárodnej legitimizácie, ktorá odvádza pozornosť od týchto pragmatických, ale morálne problematických aliancií.

Kresťanská fasáda, ktorá sa rozsýpa

Tvárou v tvár týmto faktom sa vynára záver. Kresťanstvo, ku ktorému sa hlási Vladimir Putin, nie je jeho skutočnou vierou, nieto morálnym kompasom. Je to politický nástroj, fasáda slúžiaca na legitimizáciu autoritárskej moci a lichotenie konzervatívnemu publiku.

Prežehnať sa a vystupovať po boku moskovského patriarchu Kirilla zďaleka nestačí na to, aby niekto stelesňoval evanjelium. Podpora režimov, ktoré drvia kresťanov, je dokonca pravým opakom toho, čo hlásal Kristus.

Autentická kresťanská viera sa meria skutkami, nie symbolmi („Podľa ich plodov ich spoznáte,“ povedal Ježiš Kristus). A pri pohľade na jeho aliancie sa kresťanstvo Vladimíra Putina javí skôr ako politický a geopolitický manéver, starostlivo kalibrovaný na presadzovanie záujmov Moskvy. Obraz „kresťanského Putina“ je nástrojom moci, dymovou clonou, ktorá zakrýva voľby ohrozujúce slobodu a bezpečnosť kresťanov vo svete a pre prenasledovaných kresťanov nerobí vôbec nič.

Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nevyhnutne odrážať názory Epoch Times.

Článok bol preložený z francúzskej edície Epoch Times.

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK