Názory

Táto krajina dokazuje, že Rusko a Čína nehrajú v rovnakom tíme (Komentár)

Väčšina sveta si zvykla hovoriť o Moskve a Pekingu jedným dychom. „Os autokracie“, „partnerstvo bez hraníc“ a podobne. Tento obraz je však čiastočne nesprávny.

Miestom, kde sa to dá vidieť najlepšie, je Kazachstan – krajina, ktorú dokáže na mape presne určiť len málo ľudí. Avšak predsa leží v samom strede Eurázie s najdlhšou súvislou pozemnou hranicou na svete s Ruskom (7 600 km) a rovnako citlivou hranicou s čínskou provinciou Sin-ťiang.

História a kontext

Kazachstan je najväčším vnútrozemským štátom na svete a deviatou najväčšou krajinou sveta podľa rozlohy. Rozkladá sa na území s dvomi percentami svetových zásob ropy, 43 percentami zásob uránu a ložiskami takmer všetkých kovov potrebných pre zelené technológie. Vedie ním východo-západné železničné spojenie projektu Jeden pás, jedna cesta až do Európy (vyhýbajúce sa Rusku) a aj severo-južné ropovody a plynovody.

Počas Sovietskeho zväzu (ZSSR) krajina zažila ťažké traumy. V 30. rokoch Stalinova kolektivizácia vyhladovala tretinu všetkých etnických Kazachov – išlo o jednu z najhorších demografických katastrof storočia (v pomere k miestnej populácii). Sovietskou vládou podporovaná migrácia do Kazachstanu spôsobila, že sa Kazachovia v 70. rokoch stali menšinou vo vlastnej krajine. 

V rokoch 1949–89 ZSSR odpálilo v oblasti pri Semipalatinsku na severovýchode krajiny 456 jadrových zariadení, čím vystavilo 1,5–2 milióny ľudí rádioaktívnemu spadu, bez toho, aby vydalo varovanie. Obce neboli evakuované; niektorí ľudia boli zámerne študovaní ako živé výskumné objekty. Na druhej strane hranice vykonala Čína v Sin-ťiangu to isté v lokalite Lop Nur: 45 testov, z toho 22 atmosférických, nad územím obývaným Ujgurmi a etnickými Kazachmi.

Keď sa Kazachstan v decembri 1991 osamostatnil, odniesol si dve poučenia: už nikdy sa nestať laboratóriom vzdialenej metropoly a už nikdy neveriť veľmoci, s ktorou zdieľa hranicu. Realizovaná zahraničná politika – multivektorová diplomacia, alebo trvalé balancovanie – nie je otázkou brandingu. V ich prípade ide o prežitie.

Rusko a Čína súperia o vplyv

Rusko stále dodává polovicu elektriny v Kazachstane, zaisťuje tranzit 80 percent jeho ropných exportov a udržiava severné mesta v teple počas zimy. Keď protesty v januári 2022 hrozili zvrhnutím vlády, jednotky vedené Ruskom prileteli počas niekoľkých hodín. Odkaz Moskvy znie: vždy nás budete potrebovať. Čína sa medzitým stala najväčším obchodným partnerom Kazachstanu a investície do krajiny vzrástli len v prvom polroku 2025 o viac než 400 percent. Každý kilometer novej železnice, každý ropovod či plynovod zväzuje ekonomiky tesnejšie k sebe. Odkaz Pekingu je tichší, ale rovnako jednoznačný: budúcnosť vedie skrz nás.

Nejde o tlaky, ktoré sa dopĺňajú, ale o tlaky, ktoré si odporujú. Ruská páka je hrubá – vypnúť elektrinu, uzavrieť ropovod alebo zatriasť so severnými oblasťami, kde stále dominuje ruské obyvateľstvo. Čínská páka je hlbšia – vybudovať infraštruktúru, financovať bane a o 20 rokov neskôr je krajina vnútri vašej sféry vplyvu. Obe veľmoci používajú svoje obvyklé príručky. Kazachstan sa nechce pripútať k žiadnej z nich.

Je tu aj ďalší problém spojený s čínskou politikou v Sin-ťiangu, ktorá zdôrazňuje tesnú politickú kontrolu, nútené pracovné programy, dôkazy o násilnom odoberaní orgánov a ďalšie praktiky. Tie sa priamo dotýkajú približne 1,5 až 1,8 miliónov etnických Kazachov žijúcich v Číne, z ktorých mnohí majú rodinné väzby na druhej strane hranice. To stavia Kazachstan do náročnej pozície: balansuje medzi rastúcou ekonomickou závislosťou na Číne a domácim tlakom, aby reagoval na to, ako sa zachádza s jeho obyvateľmi.

Práve preto sa predstava rusko-čínskej monolitickej štruktúry rozpadá vo chvíli, keď vstúpite na kazašskú step. Každý čínsky nákladný vlak, ktorý obíde ruské koľaje, znižuje tranzitné poplatky pre Moskvu. Čínské projekty v oblasti ťažby nerastných surovín oslabujú ruskú kontrolu, pričom čínsky kapitál ponúka alternatívu k ruskému vplyvu. Rusko sleduje, ako Čína preniká do priestoru, ktorý stále považuje za svoj strategický záujem; Čína sleduje, ako Rusko lipne na výsadách, ktoré si už nemôže dovoliť poskytovať. Kazachstan veľmoci stavia proti sebe – a proti tretiemu „hráčovi“, ktorý sa k rokovaciemu stolu vrátil iba nedávno: Spojeným štátom.

Washington zosilňuje svoju rolu

Washington strávil prvých 30 rokov po studenej vojne tým, že považoval Strednú Áziu za okrajovú oblasť – okrem Afganistanu, niekoľkých energetických dohôd a takmer ničoho viac. Po roku 2022 sa všetko rýchlo zmenilo. Stretli sa tri skutočnosti: Rusko začalo využívať energiu a hranice vo svoj prospech, čínská iniciatíva Jeden pás, jedna cesta premenila Kazachstan na kľúčový uzol eurázijskej pozemnej dopravy a preteky o zabezpečenie kritických nerastných surovín mimo Číny sa stali existenčnou prioritou.

Naraz kazašská metropola Astana hostí summity C5+1, eurázijskí lídri sú pozývaní do Bieleho domu podpisovať uránové kontrakty s americkými firmami a americké rozvojové financie sa zameriavajú na transkaspický Stredný koridor – jedinú trasu z Číny do Európy, ktorá sa úmyselne vyhýba ako Rusku, tak Melackému prielivu.

Z kazašského pohľadu sú Spojené štáty jediným z „trojice obrov“, s ktorým nezdieľa hranicu, ktorý netrpí teritoriálnou nostalgiou a nepožaduje ideologickú poslušnosť ani mlčanie o situácii v Sin-ťiangu. USA predstavujú jediného partnera, ktorý posilňuje kazašskú suverenitu už len tým, že existuje ako alternatíva.

To nutne neznamená, že sa Kazachstan „obracia na Západ“. Multivektorová diplomacia nie je fáza; je to operačný systém – zatiaľ. Astana zjavne plánuje ďalej nakupovať ruský plyn a budovať čínske železnice, zatiaľ čo predáva urán americkým reaktorom – a súčasne kladie dôraz na to, aby žiadna jednotlivá trasa, potrubie alebo kontrakt nemohli krajinu priškrtiť. Cieľom je možnosť voľby.

Poučenia, ktoré majú zmysel

A práve v tom tkvie hlbšia lekcia, s ktorou sa západní tvorcovia politických stratégií stále potýkajú. Impériá, ktoré sa stepí dotkli – od dynastie Qing cez Rusov až po Sovietov – vždy stáli pred rovnakou voľbou: či zachádzať s pohraničím ako s kolóniou určenou na využitie a trestanie, alebo ako s partnerom, ktorého je potrebné si získať a rešpektovať. Druhá cesta je ťažšia, pomalšia – a nekonečne trvácnejšia. Čínsky cisár Taizong z dynastie Tang to pochopil v 7. storočí, keď obsadzoval turkických generálov do najvyšších hodností a svoje dcéry vydával do stepných klanov. Moderný Peking a Moskva na to vo veľkej miere zabudli.

Kazachstan nie. Jeho predstavitelia dobre vedia, čo sa stane, keď veľmoc rozhodne, že obyvateľstvo na periférii je postrádateľné: hladomor, radioaktívny spad, tábory a rakovina, ktorá sa objaví o dve generácie neskôr. Rovnako tak veria, že najistejší spôsob, ako zabrániť opakovaniu tejto histórie, je stať sa pre všetkých nevyhnutným a nikomu nepodliehať.

Pokiaľ budú Spojené štáty hrať svoju hru s trpezlivosťou a rešpektom, aký step vždy odmeňovala, nájdu v Astane nielen dodávateľa nerastov a tranzitných tras, ale aj spoľahlivého dlhodobého partnera a miesto, kde sa odhaľujú trhliny medzi Ruskom a Čínskou komunistickou stranou.

Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nutne odrážať stanovisko The Epoch Times.

Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK