Cestovanie, Inšpirácie

Slovensko-bulharská domácnosť: Spočiatku ma to znervózňovalo, no časom som pochopila, že pokoj nie je nezáujem, ale iný pohľad na život (Rozhovor)

Ich slovensko-bulharská domácnosť stelesňuje harmóniu oboch kultúr – slovenského plánovania aj bulharskej spontánnosti. Podľa Veroniky sú obe poňatia srdečné, len v každom sa to prejavuje trochu iným spôsobom. Spočiatku sa jej ťažšie zvykalo na hlučnejšiu, menej organizovanú atmosféru a odlišné vnímanie času a dohodnutých termínov, no bulharské vnímanie rodiny, priateľstva a vzťahov jej nakoniec učarovalo. Dnes vraví, že práve rozdiely boli tým, čo ich s manželom zo začiatku spájalo, pričom ich oboch naučili vzájomnej tolerancii a rešpektu.

Epoch Times Slovensko: Už odlišné povahy je pomerne náročné skĺbiť vo vzťahu, nie to ešte kultúry. Vy ste pôvodom Slovenka a váš manžel Bulhar. Predstavíte nám trochu váš príbeh? Ako vznikala vaša slovensko-bulharská domácnosť?

Veronika Mladenová: S manželom sme sa zoznámili cez online zoznamku v období, keď pracoval na Slovensku prostredníctvom bulharskej firmy v jadrovej elektrárni. Spočiatku sme boli len kamaráti a spoznávali sme sa ako dvaja ľudia z rôznych krajín. Postupne sme však zistili, že si napriek rozdielnym kultúram rozumieme v základných hodnotách a pohľade na život. Rozdiely medzi Slovenskom a Bulharskom nás skôr spájali než rozdeľovali a dnes sú prirodzenou súčasťou našej domácnosti. Naša rodina je tak malým spojením dvoch svetov, ktoré sa navzájom dopĺňajú a dnes je mixom oboch kultúr – v jedle, v rodinných zvykoch aj vo výchove detí. Práve tieto rozdiely nás aj veľa naučili o tolerancii a vzájomnom rešpekte.

Čo bolo podľa vás najťažším orieškom, pokiaľ ide o prepojenie slovenskej a bulharskej mentality?

Najväčším rozdielom bolo pre mňa najmä tempo a spôsob, akým sa veci riešia. My Slováci máme tendenciu veľa plánovať, riešiť dopredu a niekedy si zbytočne vytvárať stres. Bulhari sú v tomto uvoľnenejší, viac žijú prítomným okamihom a mnohé veci berú s väčším pokojom.

Pamätám si situácie, keď som z niečoho bola v strese a manžel bol pokojný. Zo začiatku ma to znervózňovalo, no časom som pochopila, že ten jeho pokoj nie je nezáujem, ale iný pohľad na život. Časom sme si našli rovnováhu. Ja sa učím menej stresovať a on viac plánovať. Dnes to vnímam skôr ako výhodu než problém.

Veľký rozdiel sme cítili aj pri rodinných návštevách a bežnom fungovaní dňa. Ja som bola zvyknutá dohodnúť si čas dopredu, vedieť, kedy asi prídeme a kedy odídeme. V bulharskej rodine je to oveľa spontánnejšie. Návštevy sa natiahnu, čas sa veľmi nerieši a všetko plynie prirodzene. Zo začiatku ma to vyvádzalo z miery, postupne som však zistila, že práve táto uvoľnenosť vytvára silnejšie rodinné, ale aj kamarátske väzby a aj príjemnú atmosféru. Dnes to beriem tak, že nie všetko musí byť podľa harmonogramu.

U Bulharov figuruje jednak západný vplyv a tiež aj vplyv východu. Ako sa to prejavuje?

Bulharsko je pre mňa zaujímavý mix Európy a Orientu. Európsky vplyv cítiť v systéme, školstve či v snahe držať krok so Západom, no orientálna ,,prímes” je viditeľná v mentalite – v uvoľnenejšom tempe, v dôraze na vzťahy, pohostinnosti a v tom, že emócie sa dávajú najavo otvorenejšie. Ľudia sa viac riadia pocitmi a sú spontánnejší.

A čo tie silné rodinné väzby? Na čom si domáci v tomto ohľade zakladajú?

Pre Bulharov je rodina fakt všetko. Keď má niekto problém, automaticky sa zapája celá rodina. Nie otázkami, ale skutkami. U nás sa často pýtame, či treba pomôcť. Tam sa pomoc berie ako samozrejmosť. Napríklad starí rodičia nie sú len občasná výpomoc, ale aktívna súčasť každodenného života. Rodina spolu drží prirodzene.

Ako to teda vyzerá na bežnom rodinnom obede?

Rodinné obedy sú dlhé, hlučné, plné jedla, rozhovorov a smiechu. Nikto sa nikam neponáhľa, deti behajú okolo, dospelí sedia, jedia, debatujú. Nejde o perfektný stôl, ale o spoločný čas. A to je pre Bulharov najviac. Pre mňa to bolo na začiatku zvláštne. Myslím ten chaos, ako každý rozpráva naraz a nahlas, pritom behajú a kričia deti a ešte do toho hrá nahlas hudba, ale dnes to beriem ako najkrajšiu časť dňa.

Ako sa bulharské vnímanie rodinných vzťahov prenieslo aj do vášho života? Zmenil sa vám možno pohľad na rodinu?

Určite mi to zmenilo pohľad na rodinu. Naučila som sa viac spomaliť a užívať si prítomnosť. Neriešim maličkosti a viac si vážim spoločné chvíle. V bulharskej rodine som pochopila, že aj keď je doma trocha chaos, ale keď sme spolu a v pohode, je to úplne v poriadku.

V Bulharsku čas plynie inak. Keď sa povie, že niekam ideme o piatej, reálne to môže byť o pol šiestej a nikto to nerieši. Pre mňa to spočiatku bolo stresujúce, no dnes si hovorím, že prečo by som sa mala naháňať. Svet sa nezrúti, keď sa niečo posunie. Keď sa aj niečo nestihne dnes, stihne sa zajtra. Pre Slováka to môže byť frustrujúce, ale je to oslobodzujúce, lebo človek si uvedomí, že nie všetko musí byť hneď a dokonalé.

O Bulharoch sa hovorí aj to, že sa nejdú pretrhnúť od práce a práca pre nich znamená vyslovene len živobytie. Máte aj vy skúsenosť s takýmto vnímaním práce?

Áno. Práca je dôležitá, ale nie je nad rodinou a zdravím. Bulhari sa vedia od práce odpojiť a žiť aj mimo nej. Páči sa mi, že keď majú ľudia voľno, tak ho majú naozaj. Práca je prostriedok, nie cieľ. Ako môj manžel vraví: ,,Nežijú preto, aby pracovali, ale pracujú preto, aby si užívali život.“

Vo viacerých krajinách vrátane Slovenska už deti túžia po skutočnej kariére, vedúcich pozíciách, vysokých platoch. Má v tomto Bulharsko opačný trend, alebo to platí aj tam?

Samozrejme, aj tu chcú rodičia pre deti to najlepšie, ale necítila som taký tlak na výkon. Dôležité je, aby dieťa bolo spokojné a malo normálny život, nie aby bolo najlepšie zo všetkých. Nie každý musí byť manažér a to je v spoločnosti viac akceptované ako u nás. To, ako fungujú dospelí Bulhari zväčša pramení práve z výchovy a detstva. 

Ako tam vyzerá tradičná výchova? Na akých princípoch je založená?

Na rešpekte, ale aj na veľkej miere slobody. Deti sú vedené k samostatnosti, no zároveň vyrastajú obklopené rodinou. Starí rodičia tam veľmi pomáhajú a výchova je kolektívna, nie izolovaná. Napríklad sa s deťmi normálne chodí medzi dospelých, nie sú ,,odložené bokom”. Učia sa fungovať v kolektíve prirodzene.

Čo vás ako matku a Slovenku zároveň dokázalo najviac prekvapiť na bulharských rodičovských tradíciách?

Ako prirodzene sa deti zapájajú do bežného života. Neprispôsobuje sa celý svet dieťaťu – dieťa sa učí fungovať vo svete a pritom cíti veľa lásky a bezpečia.

Je aj niečo, na čo si neviete doteraz zvyknúť, no pre Bulharov je to samozrejmosť?

Áno, že sa veci často riešia ,,nejako”, nie systémovo. Niekedy ma to stále vie zaskočiť, ale už sa na to pozerám s väčším nadhľadom. Teraz však viem, že to neznamená nezodpovednosť, len iný prístup.

Každý národ má aj isté bizarnosti, resp. bláznivejšie zvyky. Aké majú Bulhari? Ktoré sú pre vás ako Slovenku až nepochopiteľné?

Ich schopnosť riešiť aj vážne veci s úsmevom a že chaos majú ako normu. A ešte hlasné rozhovory, veľké gestá, emócie na plné pecky. Hádky, smiech, objatia – všetko je intenzívne. U nás by sa povedalo, že sa hádajú, tam je to bežná výmena názorov.

Viac sa síce hovorí o rozdieloch medzi kultúrami, no aké podobnosti sa vám podarilo objaviť medzi Bulharmi a Slovákmi? V čom sa prelínajú?

Máme radi jedlo, rodinu, stretnutia, vieme byť pohostinní. Len my sme viac zdržanliví, oni otvorenejší. Obe kultúry sú srdečné, len každá to prejavuje inak.

Čo najpozitívnejšie vám dala bulharská mentalit do každodenného života?

Pokoj, schopnosť vypnúť, viac žiť v prítomnosti a pripomínať si, že život nie je len o povinnostiach, ale hlavne o ľuďoch okolo nás, že život sa má aj užívať, nielen zvládať. A tiež, že najviac si človek aj tak zapamätá spoločné chvíle, nie to, čo mal dokonalo naplánované. 

A čitateľom môžem ešte odkázať nech cestujú do Bulharska, ale nielen k moru. Je tam veľa pekného na pozeranie, aj Balkán je krásny a nech ochutnajú bulharské jedlá, lebo Bulhari majú vynikajúcu kuchyňu. Nech sa toho neboja a namiesto all inclusive, nech jedia vonku.

Ďakujeme za rozhovor!

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK