Silná životná lekcia od bývalého agenta FBI
Ako sa malý prejav láskavosti stal kľúčom k dolapeniu vraha.
Jedno z mojich obľúbených pravidiel, keď som si odniesol z pôsobenia v FBI, znie: „Každý deň verbuj ľudí.“ Platí to o kolegoch, sekretárkach, predavačoch, roznášačoch novín, dokonca aj o nadriadených – bez ohľadu na to, či ste ich práve spoznali, alebo ich poznáte celý život. Toto pravidlo je obzvlášť dôležité pri práci na prípadoch zahraničnej rozviedky FBI. Niekedy je to len o tom, že urobíte láskavosť, o ktorú vás nikto nepožiadal, alebo venujete niekomu pozornosť v podobe úprimnej pochvaly.
Mnoho ľudí tieto malé kroky nerobí a niektorí ich neurobia nikdy. Ak však chcete dosiahnuť úspech v oblasti, kde zohrávajú úlohu činy iných ľudí, a „neverbujete ľudí každý deň“, vaše šance na úspech sa znižujú. Nikdy neviete, kto vám v budúcnosti pomôže, ale nemali by ste to zas od nikoho ani očakávať.
S týmto pravidlom sa spája spôsob života, ktorý si uvedomuje len málo ľudí. Jeho uplatňovanie vás robí šťastnejšími a vyvoláva úsmev na tvári. Zároveň vedie ostatných k tomu, že pre vás chcú robiť veci, o ktoré by ste ich možno nikdy nepožiadali. Nerobte to len preto, aby vám niekto pomohol. Zvyčajne vám však aj tak niekto z nich pomôže.
Na začiatku 90. rokov, keď som pracoval pre pobočku FBI v San Diegu, som sa každý deň vracal domov po First Avenue, prešiel som asi šesť blokov na sever, potom odbočil doľava na diaľnicu Interstate 5 North. Na križovatke, kde som odbočoval, stál bezdomovec, ktorý vyzeral, že má päťdesiat rokov, ale pokojne mohol mať aj tridsať. Bol štíhly, mal strapaté blond vlasy a fúzy. Trpezlivo stál a držal tabuľku, na ktorej však nebolo napísané nič také ako „Pracujem za jedlo“, čo by aj tak nebola pravda. Na tabuľke bolo jednoducho napísané „Bezdomovec“ a on trpezlivo čakal, kým mu niekto niečo dá.
Moje skromné detstvo vo Filadelfii mi často bránilo dávať dary takýmto ľuďom, ale tento muž sa mi zdal iný. Vyžaroval z neho určitý pokoj a oči mu žiarili životom. Pozrel som sa do tašky s obedom a našiel som škatuľku s hrozienkami Sun-Maid. Stiahol som okienko – čo bol pohyb, na ktorý bol muž zjavne pripravený – a on podišiel k autu. Zvyčajne od ľudí dostával peniaze, ale ja som zdvihol škatuľku a povedal: „Mám hrozienka z obeda. Chceš ich?“
„Jasné,“ odpovedal a natiahol ruku. Dal som mu škatuľku a spýtal sa ho na meno. „Dennis,“ odpovedal.
„Volám sa Wayne. Väčšinou tadiaľto prechádzam. Uvidíme sa.“
„Dobre,“ odpovedal Dennis.
Na druhý deň tam bol znova. Znova som stiahol okienko: tentoraz som mu podal zelené jablko Granny Smith. Dennis pribehol a s veľkým úsmevom povedal: „Ahoj, Wayne!“
„Bude ti to dnes stačiť?“
„Jasné, ďakujem.“
Na semafore stále svietila červená a ja som mu povedal, že v tomto čase sa na tejto križovatke často nezdržiavam, pretože som agent FBI a riešim rôzne veci v meste. Dennisa to nijako netrápilo. Povedal: „Žiaden problém. Budem tu vždy.“
O týždeň neskôr som Dennisa opäť stretol. V ten deň som si nechal jeden z dvoch čokoládových koláčikov Tastykake – skutočnú lahôdku pre kohokoľvek z Filadelfie, kto žije na západnom pobreží – pre prípad, že by som ho stretol. Zložil som otvorený koniec a zalepil ho páskou. Spýtal som sa ho, či je to tak v poriadku. „V poriadku, Wayne, a ďakujem ti veľmi pekne,“ odpovedal.
Takto to pokračovalo s prestávkami niekoľko týždňov. Kedykoľvek ma Dennis uvidel, pribehol ku mne. Keď som nemal žiadne jedlo, ospravedlňoval som sa, ale on aj tak zostal a rozprávali sme sa, kým na semafore nenaskočila zelená. Nemal som žiadny konkrétny cieľ, len som k nemu cítil určitú náklonnosť a mal som ho rád, ale žili sme v odlišných svetoch.
O niekoľko týždňov neskôr som neskoro popoludní sledoval stopu so svojou kolegyňou Ginny DeLorenzovou a naša cesta nás zaviedla k Dennisovmu miestu. Zastavil som na červenej a Dennis zbadal moje auto. Pribehol ku mne, ja som siahol do tašky s obedom a vytiahol balíček čipsov. Stiahol som okienko a Dennis ma privítal hlasným „Ahoj, Wayne!“ a „Ďakujem ti veľmi pekne!“
Ginny bola šokovaná a nemohla sa ubrániť otázke: „Čo to malo znamenať?“
„To je môj priateľ Dennis,“ odpovedal som jej. „Stretli sme sa na tomto jeho mieste pred pár mesiacmi, a ak mi zostane niečo z obeda, dávam mu to.“ Nechápala, no nahlas sa zasmiala a poznamenala, že som „jeden z mála!“
Nasledujúci pondelok na týždennej porade tímu, keď sme si vymieňali informácie o svojich prípadoch, sa Ginny ozvala. „Wayne má nový zdroj!“
Všetci sa na mňa pozreli a čakali, že im to vysvetlím. Nemal som tušenie, o čom hovorí. „No tak, Wayne, povedz im o Dennisovi, bezdomovcovi na rohu First Avenue a I-5, o tom novom dôležitom zdroji, ktorý si získal.“ Hlasno sa zasmiala, ja som sa pridal a potom aj zvyšok tímu. Zdalo sa, že to bolo pre mňa „typické“.
O niekoľko mesiacov neskôr dorazil do našej kancelárie ďalekopis z pobočky v Baltimore. Bezdomovec spáchal dvojnásobnú vraždu a ľudia ho videli, ako stopuje cez Spojené štáty smerom do San Diega. FBI zvyčajne nevyšetruje vraždy, ale ak podozrivý prekročí hranice štátu, stáva sa naším cieľom.
Ten večer Tony DeLorenzo, vedúci tímu hľadaných osôb, spomenul pred svojou ženou Ginny ďalekopis. Sťažoval sa, že bude ťažké vypátrať bezdomovca, najmä keď mnohí z nich vyzerajú podobne. Ginny sa zasmiala a povedala: „Zájdi za Waynom. Má zdroj – bezdomovca.“
Na druhý deň prišiel Keith do našej kancelárie a pristúpil k môjmu stolu. Mal ďalekopis a fotografiu podozrivého z vraždy a spýtal sa ma, či mu môžem pomôcť. Netušil som, či mu budem môcť pomôcť, ale povedal som mu, aby prišiel o piatej ku mne do kancelárie.
O 17.15 sme už boli na ceste na First Avenue, ale Dennis tam nebol. Na jeho mieste stál iný bezdomovec.
Stiahol som okienko a zamával som na neho. Pribehol a ja som rýchlo vzal škatuľku hrozienok a dal mu ju. Povedal som mu, že si myslím, že toto je Dennisovo miesto, a spýtal som sa ho, či nevie, kde je. Muž bol priateľský a usúdil, že Dennisa naozaj poznám.
Povedal mi, že Dennis sa presťahoval na iné, lepšie miesto, ktoré mu viac vyhovovalo. Spýtal som sa ho, kde to je, a on mi povedal, že v La Jolla blízko Ivanhoe Avenue. Poďakoval som mu a vyrazili sme hľadať bezdomovca, ktorý, ako sme dúfali, nám pomôže chytiť iného bezdomovca – dvojnásobného vraha.
Približne za 20 minút sme dorazili do Ivanhoe v La Jolla a išli sme pomaly, aby sme našli Dennisa. A skutočne tam bol ako na povel: držal rovnaký nápis ako vždy a trpezlivo čakal na križovatke.
Zastavil som na červenú vedľa neho a otvoril okno. Dennis s veľkým úsmevom pribehol a potriasol mi rukou. Nečakal darček, ale chcel ma pozdraviť, pevne mi potriasol rukou a povedal mi o tejto „lepšej križovatke“ a že je mu ľúto, že ma už nebude vídať na First Avenue v centre.
Povedal som mu, že je to v poriadku, ale že sa s ním potrebujem pár minút rozprávať. Nastúpil dozadu a predstavil som ho Keithovi. Aj oni si potriasli rukami.
Stručne som mu vysvetlil, čo sa stalo v Baltimore, a ukázal mu fotografiu hľadaného muža. Dennis sa na ňu vážne pozrel a pokrútil hlavou. Nevidel ho, no povedal, že nechce zdieľať útulok s vrahom. Ďalej povedal, že môže skontrolovať pár miest. Spýtal sa, či sa môžeme vrátiť o pár dní. Keith súhlasil a povedal Dennisovi, že si môže fotografiu nechať.
O dva dni neskôr sme sa objavili na Dennisovom novom mieste a on mal na tvári široký úsmev. Pribehol k nám a povedal, že našiel muža z fotografie. Povedal nám, že ten muž bude zajtra pravdepodobne na tom istom mieste, kde ho videl. Tak sme sa dohodli, že sa s Dennisom stretneme na jeho mieste o jedenástej nasledujúceho rána.
Keith na druhý deň so sebou priviedol ďalšieho agenta zo svojho tímu, ktorý šoféroval druhé auto. Dennis nastúpil k nám a odišli sme pár kilometrov do útulku pre bezdomovcov, o ktorom som dovtedy nevedel. Dennis sa zdal byť naozaj pohotový, keďže navštívil niekoľko miest, aby našiel muža, ktorého sme hľadali. Neviem, ako to dokázal, ale podarilo sa mu získať informácie, v ktoré sme dúfali.
V útulku sme sa správali nenápadne a najskôr sme sa porozprávali s vedúcim. Pokojne sme prešli uličkou plnou mužov, ktorí už stáli v dlhom rade na obed. Keď sme prešli okolo muža z Baltimoru, zatknutie bolo jednoduché.
Otázku odmeny som prenechal Keithovi. Dennisovi by pomoc zrejme prospela. Bol však bezdomovec, čo si sám zvolil, a žiadna suma peňazí to nezmení.
Potom som Dennisa už veľmi nevídal, ale občas som prechádzal okolo jeho rohu: vždy so škatuľou hrozienok alebo jablkom Granny Smith pre svojho starého priateľa.
Pointa tohto príbehu je: „Verbujte ľudí každy deň.“ Udrží vás to bdelých a angažovaných a umožní vám komunikovať s každou úrovňou a dimenziou ľudskosti – nikdy neviete, čo z toho môže vzísť.
Pôvodný článok
Váš názor nás zaujíma! Pomôžte nám zlepšovať obsah hodnotením tohto článku.