Inšpirácie

Rozprávkový svet Kristíny Kemeníkovej: Ilustrácie zo Slovenska dobýjajú Austráliu aj Ameriku (Rozhovor)

Najradšej kreslím spontánne a bez premýšľania, hovorí Slovenka Kristína, ktorej rozprávkové ilustrácie si kupujú Austrálčania aj Američania. Nie sú len pre deti, dospelí v nich vidia oveľa viac ako len rozprávky, prezrádza.

Slovenská umelkyňa a ilustrátorka Kristína Kemeníková sa tvorbe rozprávkových ilustrácií venuje už desať rokov a jej maľby za tento čas preleteli desaťtisíce kilometrov, aby sa dostali k svojim budúcim majiteľom. Okrem Američanov a Európanov totiž Kristínine kresby uchvátili aj našich protinožcov. Všetko to začalo ešte v detstve, keď ju ku kresleniu a maľovaniu viedol otec.  K umeleckému rozkvetu jej dopomohol len jej prirodzený talent, prah umeleckej školy doteraz neprekročila. A odkiaľ dnes čerpá inšpirácie? Nielen z fantázie a predstáv, ale aj zo skutočného sveta, ktorý podľa nej ponúka oveľa viac, ako si všímame. 

Epoch Times Slovensko: Ak by sme zadali vaše meno do internetového vyhľadávača, dostaneme sa medzi desiatky rozprávkových ilustrácií. Čo vás priviedlo k umeleckej tvorbe ako takej? 

Kristína Kemeníková: Ku kresleniu ma priviedol môj otec, ktorý tiež maľoval. Pamätám si, že ako dieťa som vždy kreslila a hlavne maľovala aj mimo výtvarnej. Nikdy som ale nechodila na žiadne kurzy ani do umeleckej školy. Umenie som totiž nevnímala z tej strany, že sa chcem niečo nové naučiť, ale skôr ako zábavu a radosť dokopy. Momentálne ale navštevujem kurzy keramiky, ktoré ma veľmi bavia.  

A ako sa vyvíjal váš vzťah konkrétne k ilustráciám, ktorým sa v súčasnosti naplno venujete? 

Maľovať ilustrácie som začala asi pred 10 rokmi. Predtým som kreslila a maľovala rôzne iné štýly. Vždy som vtedy mala poruke aspoň ceruzku a skicár. Kreslila som postavy ľudí alebo sem-tam aj nejaké krajinky. Raz som zbadala jednu ilustráciu s domčekmi a tá ma inšpirovala natoľko, že som sa začala ilustráciám venovať. Sú veci, na ktoré sa pozriete a vidíte v nich niečo zaujímavé, niečo, čo k vám prehovorí. 

Jediná ilustrácia domčekov teda všetko zmenila a vy ste sa do toho vrhli na vlastnú päsť. Teraz s odstupom času, čo vám dalo práve učenie mimo kurzov a škôl? 

To, že som sa učila na vlastnú päsť bolo pre mňa prínosné predovšetkým v tom, že som si vytvorila svoj vlastný štýl a nebola som ovplyvnená postupmi, ktoré sa bežne učia na kurzoch. Možno technicky maľujem “nesprávne”, ale baví ma to a mám z toho radosť. U mňa je to tak, že pokiaľ ide o umenie, tak všetko robím podľa svojej predstavy a fantázie. 

Preto aj vo vašej tvorbe prevažujú najmä rozprávky?

Áno, je to skôr rozprávková tvorba. Priznám sa, že rozprávky čítam iba vtedy, keď nejaké ilustrujem, a teda vnímam ich hlavne z hľadiska ilustrácií. Veľmi rada sa inšpirujem ilustráciami hlavne v starších rozprávkach ilustrovaných Štěpánom Zavřelom, Zdenkom Milerom, Josefom Palečkom či Boženou Truchanowskou. Zo súčasných ilustrátorov sa mi veľmi páči tvorba Američanky Carson Ellis. 

Nedá sa nevšimnúť, že v mnohých kresbách zobrazujete nielen myši, ale aj ich skrytý spôsob života pod zemou. Aký odkaz v sebe nesú práve tieto diela? 

V mojej tvorbe prevažujú hlavne zvieratá – myšky, zajace, veveričky a, samozrejme, príroda – kvety, stromy a domovy týchto zvieratiek, preto v mojich ilustráciách nájdete aj myši a ich domovy. Zobrazujú hlavne pocit pohodlia a domova, kľudu a tiež spojenie s prírodou aj samého so sebou. Často kreslím myšky, ako oddychujú alebo robia niečo iné. Je to znázornenie toho, že človek musí šťastie nájsť sám v sebe, aby ho potom vedel rozdávať ostatným. 

Vy ste ho už našli?

Áno, ale v mojom prípade nie skrz umenie, ale skôr cez medziľudské vzťahy. Umenie je ale vždy tou slnečnou a radostnou stránkou života. 

Napísať rozprávku si vyžaduje hromadu kreativity a fantázie, to určite potvrdia viacerí autori. Ako je to ale pri ich umeleckom stvárnení? 

Myslím si, že je to podobné, ale zároveň veľmi individuálne. Určite aj autor potrebuje veľkú dávku fantázie, aby niečo napísal – rovnako ako ilustrátor. No, ide to skôr samo – prirodzene a nenútene. Je to iné, keď si celú ilustráciu vymyslím sama, alebo keď niečo ilustrujem podľa textu. Vtedy som istým spôsobom obmedzená, lebo musím zapracovať určité prvky z textu, ale má to aj svoje čaro a je to pre mňa určitá výzva. Ak teda neilustrujem knihu, tak sa inšpirujem vlastnou fantáziou alebo hocičím v mojom okolí. 

Čím sa zvyknete inšpirovať vôkol seba? Reálny svet totiž nie je úplná rozprávka…

Veru nie je, ale v každodennom živote je plno vecí, z ktorých môžeme mať radosť, no často si ich v tomto uponáhľanom svete nevšímame. Osobne sa inšpirujem prírodou, jej dokonalosťou a tým, ako v nej všetko funguje v pokoji a tichu. Okrem toho sa inšpirujem aj mojím detstvom, za ktoré vďačím rodičom aj starým rodičom. Veľa vecí, ktoré som v detstve zažila, sa mi teraz v dospelosti vynárajú a často ich aj zakomponujem do mojej tvorby. 

Dnes sa už vaše umelecké diela objavujú vlastne po celom svete prostredníctvom medzinárodnej platformy. Kedy nastal tento zlom? 

Prišlo to tak postupne. Kreslila som a mala som už plný šuflík kresieb, tak som si povedala, že ich skúsim predať. Možno niekomu spravia radosť a budú lepšie využité, ako keby boli schované v mojom šuflíku.

Kedy ste si začali uvedomovať, že vaša tvorba cestuje tisíce a tisíce kilometrov, len aby sa dostala k vašim fanúšikom? 

Asi tak priebežne. Čím ďalej, tým viac som posielala moje kresby do rôznych krajín. Až som si začala písať zoznam krajín, do ktorých sa moja tvorba dostala, no už som ho radšej aj prestala písať. 

A kam najďalej ste svoje diela posielali? 

Najďalej asi do Austrálie, na Nový Zéland, do Japonska, Thajska či Argentíny. Väčšinou posielam aj do USA, Európy, ale aj do Kanady. Niekoľko ilustrácií už cestovalo aj do Ruska, Izraelu alebo Južnej Kórei. 

Spomeniete si na ilustráciu, ktorá putovala k vášmu úplne prvému zákazníkovi? 

Pravdupovediac si to nepamätám presne, ale mohol to byť buď skleník s rastlinami, alebo domčeky, keďže s tými som aj začínala. 

V súvislosti s rozprávkami väčšinou hovoríme len o tých najmenších. Je to podobné aj s vašimi ilustráciami? Nájdeme vašu tvorbu len v detských izbách, alebo aj pre dospelých majú ilustrácie svoje čaro? 

Myslím si, že moja tvorba prevažuje skôr medzi dospelými. Často sa ku mne dostávajú reakcie, že v mojich maľbách vidia svoje detstvo, alebo že by sa chceli premiestniť do maľby a žiť v tom svete. Tiež si myslím, že moju tvorbu vnímajú inak deti a inak dospelí. 

Je to tak aj u vás? Tiež vo vašich ilustráciách vidíte svoje detstvo? 

Zvláštne je, že ja ich veľmi ani nevnímam v takom zmysle, že by som o nich premýšľala. Celý proces vytvárania maľby je u mňa veľmi spontánny a všetko riadi moja fantázia bez veľkého rozmýšľania. Nemám rada, keď musím nad maľbou veľa rozmýšľať. Mám u seba aj maľby, ktoré sú roky rozkreslené. Vyberiem ich, pozriem sa na nich a ak mi nič nenapadne, tak ich naspäť odložím. Samozrejme, keď maľujem na objednávku, tak musím aj rozmýšľať a spolupracovať so samotným objednávateľom.

O ktoré ilustrácie býva najväčší záujem? Ktorá bola doposiaľ najväčším bestsellerom? 

Najväčší záujem býva o podzemné svety v kombinácii s rastlinkami. Bestsellerom bola určite maľba s názvom “Windy days”. 

Pohľad na túto maľbu  zrejme v mnohých evokuje vnútorný pokoj a pomyselné odstrihnutie sa od chaotického sveta. Ako by vietor reprezentoval realitu a podzemný svet (bezvetrie) zas bezpečné útočisko… 

Myslím si, že si to vysvetľujete správne. Viacerí ľudia sa na túto maľbu vyjadrili veľmi podobne, avšak keď som ju maľovala, tak som ju videla a vnímala úplne inak. Chcela som nakresliť myšku, ktorá si na jeseň odloží svoje rastlinky dovnútra (do podzemia), ako to robím aj ja. Cez leto si všetky izbové rastliny vynesiem von a na jeseň ich zase uložím dovnútra. 

Polovica leta je už pomaly za nami. Čo plánujete ešte vymyslieť pre svojich priaznivcov? 

Chcela by som vydať zbierku mojich malieb s myšlienkami a citátmi do života, ale tento rok to už nestihnem. Dúfam, že sa mi do konca roka podarí spraviť kalendár, podobne ako to robím každý rok. 

Ďakujeme za rozhovor!

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK