Pravda o masakri v Izraeli zo 7. októbra po troch rokoch (Komentár)
Minulý týždeň uplynuli tri roky od masakru Izraelčanov – civilistov, niektorých príslušníkov Izraelských obranných síl (IDF) a cudzincov. Žien, mužov, detí, mladých ľudí, z ktorých niektorí boli na rockovom koncerte.
Pripomeňme si fakty. 7. októbra 2023 preniklo cez plot do Izraela bez varovania viac ako 4 000 teroristov z Hamasu a podniklo prekvapivý útok. Nemôžem to nazvať múrom, podľa mňa to vyzeralo skôr ako plot. K teroristom sa pridalo asi 200 civilistov, ktorí počítali s tým, že teroristi budú zabíjať, zraňovať, mučiť a brať rukojemníkov, zatiaľ čo oni budú môcť znásilňovať, mrzačiť, kradnúť a odnášať si korisť. A presne to sa aj stalo.
Zabúdame tiež, že ďalších tisíc teroristov na podporu tejto invázie vypálilo 4 300 rakiet na civilné oblasti. V skutočnosti to bola len prvá salva. Vrátane niekoľkých nasledujúcich dní ich počet dosiahol celkovo 13 000. Pripomeňme si to: 13 000 rakiet, všetky vystrelené na izraelské civilné centrá. Útočníci napadli 23 rôznych malých obcí. Zahynulo takmer 1 200 ľudí. Uniesli 251 rukojemníkov. Vnikli viac ako 20 kilometrov hlboko na územie Izraela v rámci hraníc z roku 1948.
Aké sú teda fakty? Prečo to urobili?
Túto otázku si môžeme položiť, pretože od roku 2006, teda v čase útoku už takmer 17 či 18 rokov, sa v Gaze nenachádzal žiadny Izraelčan. Izrael dodával do Gazy väčšinu vody, paliva a elektrickej energie, hoci sa z územia stiahol a odovzdal ho Palestínčanom.
V Gaze sa konali jedny voľby. Ako povedal významný odborník na islam Bernard Lewis: „Jedny voľby, raz.“ Hamas dal zavraždiť mnohých predstaviteľov opozície. Aktivistov Palestínskej autonómie zhadzoval zo striech budov. Zlikvidoval ich. Ďalšie voľby už neusporiadal. Vnútorných odporcov mučil alebo zabíjal.
V období, keď mal Hamas nad Gazou úplnú kontrolu, dostal od roku 2006 až doteraz pomoc v hodnote medzi 45 a 50 miliardami dolárov. Štyridsať až päťdesiat miliárd. To by umožnilo na tomto výnimočnom kúsku stredomorského pobrežia vybudovať luxusné hotely, priviesť európskych poradcov a odborníkov z krajín Perzského zálivu a premeniť ho na niečo podobné Kataru, Ománu alebo Dubaju.
To však nechceli. Presmerovali asi jednu až dve miliardy dolárov a vybudovali pravdepodobne najväčší labyrint tunelov na svete. Nie metro, ale vojenské tunely s celkovou dĺžkou asi 800 kilometrov. Na ich výstavbu spotrebovali 6 000 ton cementu a 2 000 ton kovu. Vchody a východy umiestnili pod školy, mešity a nemocnice, čím donútili Izraelčanov útočiť práve na tieto miesta a následne niesť zodpovednosť za vedľajšie škody.
Pripomeňme si ešte jednu vec. Boli pripravení vyslať ďalších teroristov a bojovníkov hlbšie do Izraela, keby izraelské ozbrojené sily (IDF) nakoniec, hoci s oneskorením, nezareagovali. Ale zareagovali. A zastavili ich. Izraelčania zabavili viac ako 10 000 zbraní. Odkiaľ tieto zbrane pochádzali, si môžete domyslieť, väčšina z nich bola z Iránu alebo Číny.
Chcel by som vám položiť niekoľko otázok. Po prvé: zaznievalo by dnes toľko obvinení z genocídy a toľko nenávisti voči Izraelu? Tá nenávisť tam bola vždy. Ale došlo by k americkým zásahom a ku všetkému, čo nasledovalo v súvislosti s Iránom, keby Hamas 7. októbra jednoducho nezaútočil?
Čo keby Hamas povedal toto: „Máme mierovú dohodu s Izraelom. Vybudujeme si tu vlastný štát. Máme 20-tisíc pracovníkov v Izraeli, ktorí dostávajú konkurencieschopné mzdy v celosvetovom meradle. Tieto príjmy a skúsenosti, ktoré získajú pri práci s Izraelčanmi, využijeme na vytvorenie úspešného autonómneho štátu. Ukážeme Palestínskej autonómii na Západnom brehu, že na Blízkom východe môžeme byť úspešnejší ako oni.“
Neurobili to. Namiesto toho chceli vraždiť Židov – mužov, ženy a deti –, mrzačiť ich, stínať im hlavy, znásilňovať ich, mučiť ich a brať ich ako rukojemníkov.
Mám druhú otázku. Čo mal Izrael po tom všetkom urobiť, keď disponoval takou drvivou vojenskou prevahou, že mohol dominovať takmer nad každou krajinou na Blízkom východe? Pri takej obrovskej vojenskej sile a po tak mimoriadne brutálnom útoku na Izrael – jednom z mála útokov, ktoré kedy boli vedené priamo na území Izraela v hraniciach z roku 1948 – čo mal urobiť?
Mal povedať vedeniu Hamasu, ktoré sa v svetových médiách radovalo: „Mohli by ste nám, prosím, vydať tých štyridsať alebo päťdesiat ľudí, ktorí to naplánovali?“ Povedal to. Oznámil: „Chceme tiež všetkých páchateľov.“ Áno. Povedal: „Chceme, aby ste vrátili všetkých 251 rukojemníkov.“ Áno. Povedal: „Chceme, aby ste prestali odpaľovať rakety, najmä tie, ktoré sú určené na zabíjanie našich civilistov.“ Áno, urobil to.
A ako na to reagoval Hamas? Radostným jasotom. Radostne oslavoval. Bolo to obdobie vrcholnej iránskej podpory. Od medzinárodných humanitárnych organizácií dostával miliardy dolárov a Bidenova administratíva obnovila financovanie prostredníctvom OSN. Z Číny dostával zbrane. Mal podporu a solidaritu Hizballáhu a Húsiov. Jeho pýcha a arogancia boli na vrchole.
Čo urobil Izrael? Pred inváziou čakal tri týždne. A aká bola reakcia na túto zdržanlivosť a na požiadavku, že všetko sa dá vyriešiť mierovou cestou, ak Hamas vydá všetkých páchateľov a prepustí rukojemníkov? Úplná nenávisť a pohŕdanie.
Videl som to, keď som prechádzal cez areál univerzity, kde pracujem. V dňoch 8., 9. a 10. októbra som videl študentov skandovať „Od rieky až k moru“. Neprotestovali proti vstupu Izraela do Gazy. Neprotestovali – mal by som povedať, že oslavovali to, čo podľa nich predstavoval 7. október: východiskový bod, začiatok, alfu rozsiahlejšieho útoku z viacerých smerov, ktorého konečným cieľom bolo zabiť čo najviac Židov.
Prečo teda ľudia za týchto okolností reagujú práve takto? Prečo svet neodsúdi týchto vrahov, tých, ktorí mrzačili a stínali hlavy? A prečo naďalej tvrdia, že Izrael pácha genocídu, keď pred vstupom do Gazy čakal a čakal a čakal?
Izrael už nie je tým Izraelom z 50. a 60. rokov – malou, chudobnou krajinou, ktorá sa opakovane stávala terčom útokov. Je to mocná krajina s 10,5 miliónmi obyvateľov, vyspelými technológiami a mimoriadne silnou ekonomikou, ktorá priťahuje vedu a technológie na Blízky východ.
Inými slovami, v kontexte DEI – diverzity, rovnosti a inklúzie – sú Izraelčania považovaní za páchateľov alebo utláčateľov jednoducho kvôli svojim, v úvodzovkách, „privilégiám“.
DEI v tom zohralo veľkú úlohu. Vo svete, ktorý zošalel – v Európe aj v Spojených štátoch – boli Izraelčania bieli a Palestínčania nebieli, a teda obeťami. Na skutočnosti nezáležalo. Také bolo toto binárne vnímanie sveta.
Svoju úlohu zohral antisemitizmus. Polovicu našich mladých ľudí z nejakého dôvodu posielame na vysoké školy, kde sú všetci indoktrinovaní. A teraz tu máme aj imigráciu, v rámci ktorej sme prijali päť miliónov ľudí z Blízkeho východu. A ak môžeme súdiť podľa ľudí prvej a druhej generácie, ako sú Hasan Piker, Zohran Mamdani, Ilhan Omarová alebo Abdul El-Sayed, k svojej hostiteľskej krajine prechovávajú len veľmi málo sympatií.
Izraelom pohŕdajú. Chcú, aby bol Izrael zničený, a na dosiahnutí tohto cieľa pracujú, konajú a poskytujú finančné prostriedky.
Keď to všetko po troch rokoch zhrnieme, pre rozumných a triezvo uvažujúcich ľudí to nedáva zmysel. Rozumní a triezvo uvažujúci ľudia sú však dnes na Západe, žiaľ, v menšine.
Prevzaté so súhlasom Daily Signal, publikácie organizácie The Heritage Foundation.
Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nutne odrážať stanovisko The Epoch Times.
Komentár bol preložený z americkej edície Epoch Times.
Diskusia
Komentáre sú verejné. Zverejňujeme príspevky, ktoré dodržiavajú pravidlá diskusie.
Na pridanie komentára sa alebo si .
