Inšpirácie

Obrana manželstva v časoch skepticizmu

Inštitúcia manželstva potvrdzuje hodnotu vernosti, lásky a oddanosti. Čo sa stane, keď si spoločnosť prestane tieto hodnoty vážiť?

Nedávne štatistiky z Veľkej Británie ukazujú, že po prvýkrát v dejinách ľudstva je medzi dospelými menej ako polovica zosobášených. „Je to jedna z najstarších inštitúcií, aké ľudstvo pozná. … A teraz, po viac ako štyroch tisícročiach, môže byť manželstvo na pokraji zániku.“

Niet pochyb: koniec manželstva by bol určitým druhom apokalypsy. Grécky koreň slova „apokalypsa“ znamená „odhalenie“ alebo „zjavenie“ – a koniec manželstva by skutočne odhalil odlišný, nový svet.

Niektoré skutočnosti sú pre ľudský život a spoločnosť natoľko základné, že svet bez nich si možno len ťažko predstaviť – iba ak v zlých snoch alebo dystopických románoch na hranici predstavivosti. Medzi takéto skutočnosti patrí matka držiaca dieťa v náručí, priatelia zaháňajúci tmu smiechom a spevom alebo vojak, ktorý sa obetuje za svojich druhov.

Svet bez týchto jednoduchých, ale zásadných skutočností stráca nenahraditeľný prvok ľudskej skúsenosti.

Ani tento náhodný výpočet však nedokáže vystihnúť dôležitosť jednej skutočnosti, ktorá tvorí pilier civilizácie už od čias, keď ešte samo slovo „civilizácia“ vôbec neexistovalo: dôležitosť manželstva. Je to okamih, keď si muž a žena pred spoločenstvom vzájomne vyznajú: „Milujem ťa a zostanem s tebou navždy.“

Tento základný sľub umožňuje vznik všetkých ďalších záväzkov – je to zmluva, na ktorej stoja všetky ostatné dohody.

Manželstvo prináša spoločnosti stabilitu, pretože každý muž a žena zasadia strom svojho manželstva do rámca širšieho spoločenstva – a ten časom prinesie ovocie. Manželstvo bolo po stáročia spôsobom, ako udržať kontinuitu spoločnosti prostredníctvom nových generácií, vychovávaných v pevnom, milujúcom domove, založenom na vzájomnom sľube vernosti medzi mužom a ženou.

Ak manželstvo posväcuje lásku a prináša nový život do spoločnosti, potom je to práve vďaka manželstvu, že matka drží v náručí dieťa, priatelia spievajú a oslavujú, vojak položí život za druhých a pútnik sa vracia domov. Je to životná sila spoločnosti, jej základ a budúcnosť.

Základ rodiny

Dnes sa, samozrejme, deti – jediná nádej na pokračovanie spoločnosti – často rodia mimo manželstva. Ale stala sa tým spoločnosť stabilnejšou a prosperujúcou? Dôkazy svedčia o opaku.

Zvážme stabilitu, ktorá vyplýva z monogamného, verného manželstva. Deti zosobášených rodičov zvyčajne vyrastajú v prostredí, kde vnímajú zvláštne, posvätné puto medzi otcom a matkou – zasvätenú lásku, ktorá vydrží aj v náročných časoch.

Tieto deti majú oveľa silnejší pocit istoty ako deti nezosobášených rodičov, čo im umožňuje vyrásť v zdravých, sebavedomých a schopných dospelých. Ako uviedol Harry Benson, vedúci výskumu nadácie Marriage Foundation: „Manželstvo síce nie je všeliekom, ale výrazne zvyšuje šancu na stabilnú rodinu.“

V protiklade s tým nedostatok monogamie a vernosti vedie k žiarlivosti, rozvratu a opusteniu. Cykly chudoby, absencia otcov a kriminalita sa oveľa častejšie objavujú v spoločnosti, ktorá prestala považovať manželstvo za hodnotu.

Okrem toho sa v kultúre, ktorá manželstvo zatracuje, rýchlejšie šíri neúprimnosť, korupcia a porušovanie sľubov.

Ak si muž a žena, ktorí sa milujú, nemôžu dať a dodržať sľub, ako môžu byť dôveryhodné iné dohody? Aký obchodný kontrakt alebo politická dohoda bude mať väčšiu váhu ako sľub medzi dvoma milujúcimi sa ľuďmi? Keď zlyhá tento základný zväzok, padnú aj ostatné.

Hodnota, ktorá pretrváva

Tradícia to hovorí rovnako jasne ako zdravý rozum. Storočia ľudskej múdrosti sa vrstvia ako usadeniny v rieke – a dávajú nám tú istú odpoveď: Manželstvo je dôležité. Manželstvo posilňuje ľudské spoločenstvá. Manželstvo pomáha prežiť ľuďom aj spoločnosti – a pretrvalo napriek vekom plným prevratov, vojen a katastrof.

A predsa existujú aj ďalšie dôvody, prečo je manželstvo v 21. storočí relevantné. Najdôležitejším z nich je úcta, ktorú si láska zasluhuje. Manželstvo je celoživotnou oslavou krásy lásky. Ak si láska medzi mužom a ženou – jeden z najkrajších a najmocnejších ľudských zážitkov – nezaslúži oslavu, úctu a verejné potvrdenie, tak čo potom?

Láska si vyžaduje vyjadrenie. Keď niekoho milujeme, chceme mu to dať najavo – a aj svetu okolo nás. Berieme sa aj preto, aby sme lásku zviditeľnili.

Milujúci túžia svoju lásku vyjadriť. Tak vznikli všetky veľké milostné básne v histórii. Shakespeare sa snažil zvečniť svoju lásku v Sonete č. 18: „Kým budú ľudia dýchať a hľadieť, ten verš bude žiť – a v ňom tvoj svet.“

Keď niečo milujeme, chceme to zachovať. Túžime, aby to pretrvalo – pokiaľ možno navždy. Každý, kto miluje, či už vedome, alebo nevedome, si praje, aby jeho láska mala podiel na večnosti. Manželstvo napĺňa tento sen milujúcich verejným sľubom: „kým nás smrť nerozdelí“. Vzťahu tým dáva trvalosť, ktorú predtým nemal. Moderný útok na manželstvo nie je prejavom úcty k láske a jej slobodnému vyjadreniu – je to skôr urážka lásky. Ako výstižne poznamenal G. K. Chesterton:

„[Odporcovia manželstva] si zrejme predstavujú, že ideál stálosti je jarmom, ktorý ľudstvu záhadne nadelil diabol – namiesto toho, aby pochopili, že je to jarmo, ktoré si zamilovaní neustále kladú sami. Vymysleli výraz, výraz, ktorý je čiernobielym protirečením v dvoch slovách – slobodná láska –, akoby niekedy bol alebo vôbec mohol byť milujúci človek slobodný. Láska má v sebe potrebu viazať sa – a práve manželstvo bolo spôsobom, ako prejaviť obyčajnému človeku dôveru: že to, čo hovorí, myslí vážne.“

Naša schopnosť zaviazať sa k určitej budúcnosti – „dohodnúť si stretnutie so sebou samým“, ako hovorí Chesterton – nás odlišuje od zvierat. V knihe Nostalgia Anthony Esolen píše: „Psy sa pária, ale ľudia sa berú. Ich sľub nie je nadlho – je navždy.“ Ľudia sa vedome rozhodnú, že premenia lásku, ktorú teraz cítia, na niečo trvalé prostredníctvom záväzku.

Ak však necháme túto pradávnu inštitúciu zaniknúť, odovzdáme sa zvieraciemu spôsobu bytia, kde rozkoš a okamžité uspokojenie prevládajú nad úvahami o budúcnosti a kde odmietame spojiť svoj život s jedným človekom.

Chesterton sa domnieval, že naša neochota k záväzkom – najmä manželským – pramení zo strachu zo seba samých a z vlastnej nestálosti. „V modernej dobe sa táto hrôza zo seba samého, z vlastnej slabosti a premenlivosti nebezpečne zosilnila – a práve ona je skutočným dôvodom odporu voči sľubom akéhokoľvek druhu,“ napísal.

Je to pochopiteľný strach. Sme nestáli. Pre mnohých je však práve váha sľubu dostatočne silná, aby túto vrtkavosť skrotila. Rozhodnutie prijať záväzok vždy znamená riziko zlyhania. Vstúpiť do manželstva vyžaduje odvahu. Možno potrebujeme práve o trochu viac odvahy riskovať – a vnímať manželstvo skôr ako loď, ktorá nás nesie cez more života, než ako reťaz, ktorá nás zväzuje.

Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK