Kráľovná slovenských nástrojov: Peter Môcik o pôvode a výrobe fujary (Rozhovor)
Z pastierskeho nástroja z Podpoľania, ktorý vznikol z rumunských trojdierových píšťal a slúžil bačom nielen na hranie, ale aj ako palica na pasienkoch sa napokon stal unikátny slovenský nástroj zapísaný v UNESCO – fujara. Peter Môcik sa k výrobe tradičných fujár dostal pred približne desiatimi rokmi. Inšpiroval ho kolega svojou nedokončenou píšťalkou. V rozhovore pre Epoch Times Slovensko odhaľuje tajomstvá autentickej výroby, pričom zdôrazňuje výber vhodného dreva, jeho rezonančné vlastnosti a zachovanie autentických postupov.
Epoch Times Slovensko: Ako ste sa dostali k fujarám a ich výrobe?
Peter Môcik: Rezbárskej práci som sa začal venovať už počas krúžku na základnej škole a potom vo voľnom čase som zvykol aj niečo vystrúhať. Samostatne k fujarám som sa dostal cca pred 10 rokmi. Mal som kolegu, ktorý sa fujarami vtedy začal zaoberať a doniesol do roboty jednu koncovú píšťalku pre kolegyňu. To je vlastne píšťalka bez hmatových otvorov. Podobnú potom priniesol aj mne, ale nebola dokončená. Dozdobil som si ju a povedal som si, že toto by som zvládol vyrobiť aj ja. To bol vlastne môj prvý pokus. Musím povedať, že v tých časoch sa ťažko získavali informácie napríklad o tom, ako navŕtať hmatové otvory a v akej výške. Prvé kusy teda veľmi neladili, ale fujara ako taká ani neladí s inými nástrojmi, keďže patrí k sólovým.
Fujara je pre väčšinu Slovákov typickým nástrojom v našich končinách. Odkiaľ vlastne pochádza?
Čo som sa dočítal z literatúry, tak fujara vznikla na Slovensku, ale z nástrojov, ktoré prišli s ovčiarstvom z Rumunska. Rumuni doniesli trojdierové píšťalky a z nich vznikali fujary. Tým, že naši majstri ich chceli predlžovať, zistili, že píšťala je tak dlhá, že už do nej nedokázali fúkať a hrať na dierkach. Vymysleli tam vzduchovú trubicu, aby ju mohli ešte viac predĺžiť.
V časoch, keď sa používala na pasienkoch, išlo o multifunkčný nástroj. Používala sa ako vychádzková palica, pastier sa o ňu opieral, zaháňal ňou ovce a keď sa pásli, tak si na ňu zahral. Aby nemusel nosiť fujaru s takou dĺžkou, v akej ju poznáme dnes (170 cm), tak maximálna výška bola 130 cm. Ovčiarstvo potom začalo postupne upadať a ľudia, ktorí sa mu venovali, nechceli skončiť a fujary si stiahli do dedín. Dostali sa do dnešnej podoby – predĺžené a vycifrované. Práve okolie Detvy sa pokladá za hlavné územie, kde vznikla takáto 170-centimetrová fujara.
Fujara je kráľovnou slovenských folklórnych nástrojov, ale nebolo ju veľmi počuť na dedinských slávnostiach. Je to sólový nástroj, ktorý bačovia používali aj ako nástroj, ale vyjadrovali ňou aj svoje pocity. Hrali smutné pesničky, keď mali zlú náladu, keď mali veselšiu náladu, tak zas veselšie pesničky. V tých časoch sa nehovorievalo: „Zahraj na fujare!“, ale „Povedz niečo na fujare!“.
Viete nám povedať, ako sa v tej dobe vyrábali fujary?
Tie prvé fujary mali výšku cca 130 cm, neboli zdobené, no neviem, či sa niečo z nich zachovalo. Osobne som takú ešte nevidel, len čo viem z literatúry. Dnes tu máme vyzdobené, „géčkové“ 170-centimetrové fujary. Zdobia sa najmä detvianskymi ornamentmi a tými z oblasti Podpoľania, kde sa súčasná fujara vytvarovala.
Bol to pastiersky nástroj a zároveň v tých dávnejších časoch, keď fujara bola len na pasienkoch, tak ľudia nemali veľa času na to, aby sa venovali vedľajším veciam, ani tých peňazí nebolo toľko, aby si ju dali vyrobiť. Čo sa týka náročnosti, tak najprv je potrebné mať drevo, ideálne nie z blízkosti vody. Hovorí sa, že by nemalo počuť kohúta a žblnkot potoka kvôli tomu, aby neobsahovalo veľké množstvo vlahy. Keď má veľa vlahy, tak je redšie a má rozdielne rezonančné vlastnosti v porovnaní s drevom, ktoré rastie pomalšie niekde na kopci.
Keď už nájdete takéto drevo, tak sa 2 – 5 rokov necháva sušiť, ale nie na slnku, aby nepopraskalo. Po vysušení potom nasleduje samotná výroba. Keďže drevo nebýva rovné, tak vyvŕtať otvory je o niečo komplikovanejšie a potrebujete na to špeciálne nástroje. Kedysi to museli počítať a štýlom „pokus-omyl“ sa dopracovali k vzorcu, ktorý sa zachoval dodnes. Čo sa týka samotného zdobenia, tak fujara musí mať v prvom rade zvuk a až druhoradé je zdobenie. Bez zvuku je to len socha.
Odkiaľ ste získali potrebné vedomosti a zručnosti?
Kolega, ktorého som spomínal na začiatku, sa výrobe fujár istý čas venoval a keď sme už boli dvaja, tak sme získavali informácie aj z internetu. V Čičmanoch býva každoročne akcia, kde sa stretávajú slovenskí výrobcovia fujár a hráči. Odtiaľ sme niečo pochytili a potom sme len doma skúšali a týmto štýlom sme napredovali. Niektorí výrobcovia fujár síce rozprávajú, že remeslo zaniká, ale keď k nim príde niekto po radu, tak sú trochu lakomí. Stalo sa aj mne, že mi takýto výrobca povedal hlúposť.
V tých začiatkoch nejedna moja fujara skončila v krbe. Začínal som s 2-metrovým drevom, ktoré som skracoval, lebo som nevedel správne nastaviť zvuk. Takýmto štýlom som sa z 2-metrovej dostal na asi polmetrovú fujaru a tá už skončila v krbe. Stalo sa mi aj to, že som mal vyrobenú a vyzdobenú fujaru, fúkol som do nej a hlas zmizol. Až potom som zistil, že mi prasklo drevo, tým pádom stratilo aj hlas.
Koľko máme dnes na Slovensku výrobcov tradičných fujár? Je to podľa vás dosť na to, aby táto tradícia ostala zachovaná aj do ďalších desaťročí?
Tento rok oslavuje fujara 20. výročie zapísania do UNESCO, takže týmto zápisom sa fujara dosť spropagovala nielen na Slovensku. O tom svedčí aj akcia v Čičmanoch, kam chodí pomerne veľa ľudí. Chodievam tam už niekoľko rokov a vždy tam vidím nejaké nové tváre. Ak to bude takýmto tempom aj naďalej pokračovať, tak si myslím, že by sa to mohlo zachovať aj do ďalších rokov. Poznám aj vo svojom okolí ľudí, ktorí vyrábajú fujary. U nás v okrese Prievidza nie je fujara až taká tradičná a predsa nás je tu viac.
Fujary teda vyrábate tradičnou technikou. Čo si pod ňou ale máme predstaviť? Ako vyzerá celý proces?
Výroba začína samotným sušením dreva po dobu 2 – 5 rokov. Dôležitý je aj výber dreva s ohľadom na vlhkosť. Čím je drevo kvalitnejšie, tým lepšie rezonuje a fujara má aj lepší hlas. Najčastejšie sa používa bazové drevo, pretože v strede dreva je mäkká dužina. Vnútorný otvor (vývrt) sa robí tzv. nebožiecom, vrtákom v tvare slzy, stočeným do špirály a ukončeným špicom. Špic sa drží v dužine a postupným zarezávaním sa vyberá drevo až do priemeru vrtáka. Ak je drevo trochu ohnuté, tak výhodou je, že špic je stále v dužine a dokáže sa sčasti aj ohnúť.
Niektorí výrobcovia hovoria, že by fujara mala byť zvnútra hladká. Ja osobne vnútro prebrúsim, aby tam nebol ani chĺpok. Vnútro fujary musí byť zakonzervované aj kvôli rezonančným vlastnostiam, preto sa napúšťa olejom – ľanovým alebo parafínovým. Upchám jeden koniec a celú fujaru zalejem olejom a nechám ju stáť 24 hodín. Potom olej vylejem, nechám ho asi deň odkvapkať a začínam robiť otvor, okienka, hlasové okienko, klátik, kde sa vytvorí štrbina, cez ktorú sa fúka zvuk priamo na hranu. Zvuk sa vydáva tým, že cez štrbinu prúdi vzduch, ktorý ho rozreže. Keď odkryjete niektorý z otvorov, tak skracujete fujaru a meníte ladenie.
Samotný tón sa mení intenzitou vzduchu, akou fúkate do fujary. Čím silnejšie fúkate do fujary, tým je tón vyšší a naopak. Keď sú zakryté všetky hmatové diery a fúknete najsilnejšie, ako sa dá, tak tón je nižší, než keď odkryjete všetky dierky. Ak už máte naladené okienko, tak potom sa pristupuje k nastaveniu základného tónu štýlom skracovania a pomocou ladičky.
Nasleduje výroba hmatových otvorov podľa vzorca. Kedysi sa hmatové dierky vypaľovali, dnes sa už používajú vŕtačky a na vyvŕtanie dier tiež sústruhy. Ak vidíte fujary rovné ako rúčky od lopát, tak to sú fujary vyrábané na sústruhu. Po nazvučení a naladení môže nasledovať zdobenie. Vzhľadom na to, že fujara vychádza z pastierskeho prostredia, tak sú tolerované kvety, zvieratá a Detvania priniesli tiež svoje ornamenty, ktoré sú dvojfarebné, kvetinové a vypaľované kyselinou dusičnou podľa šablón.
Aj materiály používate stále tradičné tak, ako to bolo zaužívané v minulosti?
Samozrejme. Vidím niektorých výrobcov, ktorí skúšajú rôzne plastové prvky, ale rezonančné vlastnosti dreva sú úplne iné ako pri plastoch a umelých materiáloch. Sú aj takí, ktorí si na 3D tlačiarni nechajú vyrobiť okienko, ktoré vytvára zvuk. Z materiálov používam bazové drevo kvôli dutine. Používajú sa ale aj iné druhy dreva, ako jaseň, javor alebo agát, pri ktorých je ale problém s navŕtaním. Pokiaľ je to tvrdšie drevo s rezonančnými vlastnosťami, tak sa dá na výrobu fujary použiť hocijaký druh. Ja som raz skúšal orechové drevo, ale vybehol mi vrták, lebo už nemal na čom držať. Okrem dreva sa na konzervovanie používala väčšinou slanina.
Fujara sa natrela slaninou alebo masťou, aby absorbovala vodu, alebo sa zaúdila v udiarni. Dnes sa používajú rôzne laky, moridlá a farbivá, čo patrí k moderným metódam. Výrobcovia sa ale snažia držať šelakov na báze prírodnej živice a olejov pri povrchových úpravách. Kedysi sa používali napríklad šupiny z orechov namočené vo vode, ktorými sa farbilo.
Prišli ste v priebehu tých rokov aj s vlastnými inováciami, ktorými ste tradičnú techniku doplnili?
Osobne som po zvukovej stránke nič nemenil, ale viem, že nakoľko sa fujary dostávajú viac do zahraničia, tak sa zahraniční záujemcovia snažia výrobcov doviesť k tomu, aby vyrábali fujary tak, aby ladili aj s ostatnými hudobnými nástrojmi. To už podľa mňa nie je tradícia, lebo fujara je v prvom rade sólový nástroj. Ja ostávam pri vzorci, ktorý je zaužívaný a tradičný, pri ktorom fujara neladí s ostatnými nástrojmi. Pri zdobení sa snažím na fujare zanechať aj svoj rukopis. Držím sa motívov, ktoré súvisia s pasienkami, ako sú kvety či ovce.
Našli sa síce aj požiadavky ako slovenský štátny znak alebo valaška, ktoré tam podľa mňa veľmi nepatria, keďže samotná fujara je symbolom Slovenska. Na zdobenie sa ešte môže použiť napríklad technika vybíjania plieškami. Mosadzné pliešky sa vtlčú do dreva a tým sa vytvoria ornamenty.
Takže, čo všetko by mala správne vyrobená fujara spĺňať? Líši sa to z pohľadu výrobcu a z pohľadu hudobníka?
Samozrejme, že je tam rozdiel. Musím povedať, že nie je fujara ako fujara. Každá fujara je svojím spôsobom jedinečná. Keby som chcel vyrobiť 10 alebo 20 fujár, ktoré by boli navlas rovnaké, tak hudobník medzi nimi nenájde dve, ktoré by boli rovnaké aj zvukovo. Je to kvôli drevu, ktoré rastie v rôznych podmienkach a rozhoduje práve hustota dreva a jeho tvarovanie. Hudobník to tam počuje a vie posúdiť, ktorá fujara je z hustého dreva.
Existuje skupina ľudí, ktorá sa snaží zachovať tradíciu výroby fujár a potom sú tu ľudia, ktorí chcú na fujarách zarobiť. Tí už majú tendenciu vymýšľať a modernizovať, napríklad cez 3D tlačiarne, vyrábajú trojmetrové fujary, ktoré sú z môjho pohľadu nepoužiteľné. Každý sa ale snaží nejakým spôsobom zaujať. Aj ja sa tam snažím zakomponovať môj rezbársky rukopis, ale v súlade s tradíciami a bez modifikácií. Ak má niečo ostať tradíciou, tak to nemôže byť inovované a modifikované. Ak sa fujara zachová, tak by mala vyzerať tak, ako vyzerá dnes aj s detvianskymi ornamentmi.
Ďakujeme za rozhovor!
Aký dojem vo vás zanechal tento článok? Zdieľajte s nami vaše myšlienky.