Domov

Generál Macko: Európa je zraniteľnejšia, než si pripúšťame. Najväčšou hrozbou nie sú tanky (Rozhovor)

Európa čelí novému typu bezpečnostných výziev, na ktoré nie je dostatočne pripravená, tvrdí generál vo výslužbe Pavel Macko (ODS – Občianski demokrati Slovenska). V rozhovore pre Epoch Times Slovensko upozorňuje, že hoci kontinent naďalej ťaží zo silného ukotvenia v NATO, tempo prispôsobovania sa moderným konfliktom je pomalé a niektoré kľúčové kapacity stále chýbajú. Najväčším rizikom pritom podľa neho nie je klasický vojenský útok, ale hybridné hrozby – od kybernetických útokov až po narušenie energetických tokov. Práve v tejto „šedej zóne“ medzi mierom a vojnou vidí najväčšiu zraniteľnosť Európy, ktorá si bude vyžadovať zásadné investície aj zmenu prístupu k bezpečnosti celej spoločnosti.

Epoch Times Slovensko: Ako hodnotíte aktuálnu vojenskú pripravenosť Európy v súvislosti s konfliktnými situáciami na Blízkom východe a ich možným dopadom na našu bezpečnosť?

Pavel Macko: Európa je našťastie súčasťou celkového euroatlantického priestoru a primárna pripravenosť je v rámci aliancie NATO. Ale treba povedať, že nemáme všetky kapacity, ktoré by sme potrebovali. Najmä tým, ako sa konflikty transformujú a ako sa mení vojenstvo, máme síce drahé nástroje aj niektoré kapacity, no máme aj určité medzery. Máme však ešte stále Spojené štáty ako nášho spojenca, takže by sme mali výraznejšie investovať práve do adaptabilnosti, aby sme sa dokázali prispôsobiť tomu, čo vidíme v týchto konfliktoch – či už v Iráne, alebo na Ukrajine.

Čiastočne sa z toho učíme, ale to tempo učenia je veľmi pomalé. Veľké investície, o ktorých komunikujeme, že ideme dávať do obrany, by mali byť rovnomerne rozdelené do tvrdej sily, ale aj do spôsobilostí a zásob, ktoré sme dlhodobo podceňovali, do nových spôsobilostí a do našej schopnosti adaptovať sa tomu, čo je teraz. To sa ukazuje aj v Perzskom zálive – napríklad v systémoch protivzdušnej obrany -, že nestačí mať len sofistikované systémy, ale treba mať aj obranu proti veľkej kvantite relatívne jednoduchých systémov, keďže sa ukázalo, že sme v tomto zraniteľní.

Hybridné hrozby, útoky na kritickú infraštruktúru či energetické šoky – ako vážne ich vnímate a je Európa pripravená im čeliť?

Treba si uvedomiť, že hybridné hrozby v tomto okamihu sú asi tým najsilnejším prúdom, ktorý nás ohrozuje. Pretože ani Rusko nie je v situácii, že by si mohlo trúfnuť ísť priamym tvrdým útokom na Európu a ešte sa to aj snažiť dlhodobo udržať. Aj na Ukrajine sa im ukázalo, že tvrdý útok síce dokázali urobiť, ale pokiaľ sa Ukrajinci bránili, Rusi nemali schopnosť udržať vysoké tempo a rozsiahly útok, lebo na to nemali kapacity. Postupne sa však učia. Musíme byť schopní zareagovať na takúto vec veľmi rýchlo a musíme byť zároveň schopní si vybudovať spôsobilosti na to, aby sme vydržali dlho. Musíme posilniť celkovú odolnosť spoločnosti, nestačí sa spoliehať iba na bezpečnostné zložky alebo armádu ako takú.

Keď to zhrniem, Európa je schopná čeliť, ale máme obmedzené kapacity. Spektrum spôsobilostí, ktoré máme, nám ukazuje, že nie vo všetkých oblastiach sme rovnako odolní a v podstate sme zraniteľní práve v tej hybridnej oblasti, kde narušenie našej kritickej infraštruktúry a narušenie energetických tokov je pre nás ďaleko zraniteľnejším miestom ako samotný priamy vojenský útok. Sme veľmi zraniteľní práve v odolnosti spoločnosti a schopnosti pokračovať v poskytovaní verejných služieb, pokračovať v chode ekonomiky. Ukazuje sa, že tu by sme mohli byť zraniteľní viac ako napríklad voči raketám. Takéto údery na našu kritickú infraštruktúru by mohli byť vykonané sabotážne, ale tiež kybernetickými útokmi.

Videli sme nedávno v Spojených štátoch, že vydierači dokázali ochromiť dokonca celý potrubný systém na východnom pobreží Spojených štátov na niekoľko dní. Toto je oblasť, do ktorej budeme musieť investovať podstatne viac. Za prvé, je to oblasť, ktorá je v šedej zóne medzi mierom a vojnou. Veľmi ťažko sa preukazuje, kto je za tým, lebo to nie je ako nepriateľský tank alebo lietadlo, ktoré prekročí hranice, či už na zemi alebo vo vzdušnom priestore. Je to tekutá hrozba, ktorú je veľmi ťažko atribuovať, pripísať konkrétnemu štátu, ale môže nás výrazne poškodiť.

Ak by došlo k narušeniu dodávok plynu alebo elektriny, aké okamžité vojenské alebo strategické kroky by mali členské štáty podniknúť?

Diverzita, diverzita, diverzita. Vo vojenstve všeobecne platí, že treba mať alternatívne varianty pokračovania v bojovej činnosti a to isté musí platiť aj pre ekonomiku, pre krajinu…

Nemôžeme byť závislí na jednom zdroji. Akokoľvek niekto obhajuje, že je pre nás výhodný napríklad ruský zdroj alebo ktorýkoľvek iný, musíme mať viacero zdrojov z viacerých smerov, lebo to zabezpečí, že keď dôjde k výpadku na jednom smere, vieme to nejakým spôsobom vykryť. Dostaneme sa síce pod tlak, ale nie do paralýzy. Akonáhle sme závislí na jednom či dvoch zdrojoch, tak tam nám hrozí strategická paralýza.

Podobne pri bežných počítačových sieťach alebo dokonca v telekomunikáciách – všetko funguje tak, že keď vám vypadne nejaký smer alebo router, tak sa to dá premostiť cez iné smery. Tým pádom sa zníži kapacita, ide to pomalšie, ale stále fungujeme. Potrebujeme mať diverzifikované aj energetické zdroje, a to aj z hľadiska druhov energetických médií, ktoré používame v našej ekonomike, ale aj z hľadiska zdrojov, odkiaľ tieto médiá pochádzajú, či už je to ropa, plyn, elektrina, obnoviteľné zdroje. Musíme mať ten správny mix, aby sme dokázali ustáť možné výpadky a oslabenie, ale nedostali by sme sa do stavu paralýzy. Akonáhle ste paralyzovateľní, tak ste aj vydierateľní a tým pádom je už vaša sloboda pri prijímaní suverénnych rozhodnutí preč.

Ako efektívna je spolupráca NATO a členských štátov EÚ pri prevencii konfliktov mimo Európy?

To je sporadické, lebo tá najúčinnejšia spolupráca je práve v oblasti hybridných hrozieb. Ale pokiaľ sa bavíme o veľkých konfliktoch, tak NATO je stále rozhodujúci hráč a potom individuálne členské krajiny ako Spojené štáty, Spojené kráľovstvo… Európska únia v tomto stále nemá reálne nejakú veľkú kapacitu. Nebola to priorita. Máme vlastne len nejaký expedičný zbor okolo 5 000 ľudí, ktorý je v kompase schválený, nikdy sme ho však v takomto rozsahu nepoužili.

Sila Európy spočíva v komplementarite. Zatiaľ čo v rámci aliancie vieme použiť tvrdé nástroje diplomacie a politiky, vrátane vojenských tvrdých nástrojov, Európska únia má predsa len veľkú regulačnú a ekonomickú silu. Pomocou tejto sily vie doplniť vojenské pôsobenie a vytvoriť komplexný nátlakový nástroj, ktorý má za cieľ odradiť potenciálnych agresorov priamo proti nám. Zároveň má možnosť utlmiť vznikajúcu krízu v našom bezprostrednom okolí aj inde vo svete, ktorá možno nie je priamym útokom na nás, ale jej dopady môžu viesť k vážnemu poškodeniu našich strategických záujmov alebo bežného chodu ekonomiky a podobne.

Ktoré lekcie z konfliktov na Blízkom východe by mala Európa využiť na zvýšenie svojej odolnosti voči budúcim hrozbám?

Nielen z Blízkeho východu, ale aj z Ukrajiny. Po prvé, že musíte budovať odolnosť celej krajiny. Nestačí mať super ozbrojené sily, ale musíte mať odolnosť krajiny a scenáre, ako ochrániť obyvateľstvo, ako rýchlo obnoviť základné služby – chod energetickej sústavy, zdravotníctva a podobne. Toto vidíme aj na Blízkom východe, v Izraeli, iných krajinách, kde je enormné úsilie venované práve tejto oblasti – čo najrýchlejšie obnoviť bežný chod. A na to potrebujete viac než len armádu. Potrebujete mať skrátka aj stálu pohotovosť profesionálov v jednotlivých úsekoch a oblastiach.

A druhá vec je správny balans. Na Blízkom východe bola teraz obrana extrémne nákladná a disproporcionálna, teda asymetrická. Vidíme, že na jednej strane čelili sofistikovaným úderom veľkými prostriedkami, ako raketami, balistickými raketami, a na druhej strane vidíme masívne údery, napríklad dronmi. A to ukazuje tú zraniteľnosť – vedeli sa relatívne účinne brániť, no žiadna ochrana nie je stopercentná a nemajú udržateľnosť, pretože nízkonákladová asymetria zo strany agresora sa nedá dlhodobo vyvážiť vysokonákladovou obranou. To znamená, musíte mať aj dlhodobo udržateľnú nízkonákladovú obranu a schopnosť prežiť akýkoľvek úder.

Spomenuli ste aj armádu. Ako vidíte úlohu armády v ochrane energetickej bezpečnosti a strategických zásob v prípade krízovej situácie?

Táto úloha pre armádu by mala byť stále len sekundárna. Inými slovami, musíme ten systém ochrany štátu vymyslieť tak, aby armáda plnila hlavné bojové záležitosti, v ktorých je najlepšia, aby dokázala odrážať ozbrojený útok, aby dokázala klásť ozbrojený odpor. Sekundárne môže chrániť aj kritickú infraštruktúru. Tam vie pomôcť práve prostriedkami, efektormi protivzdušnej a protidronovej obrany, ktoré by asi mali zostať v rukách armády. No pri fyzickej ochrane by mali nastupovať ďalšie bezpečnostné zložky, či už polícia, alebo do budúcna treba uvažovať aj o nejakých teritoriálnych vojskách alebo domobrane, ktorá by dokázala chrániť kritickú infraštruktúru.

Pokiaľ by tá kríza alebo hrozba mala trvať dlhšie, armáda je príliš malá, profesionálna a zálohy nie sú také veľké, aby armáda dokázala plniť aj jadro svojej úlohy, na ktorú je primárne podľa zákona aj podľa logiky určená, a zároveň riešila aj ochranu každého jedného kusu kritickej infraštruktúry. Tu vidím úlohu armády predovšetkým v ochrane proti hrozbám zo vzduchu, ktoré nie sú v rukách žiadnej inej zložky štátu, ale pri fyzickej ochrane perimetru a podobne už treba počítať s inými zložkami než armádou.

Ďakujeme za rozhovor!

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK