Inšpirácie

Z Bratislavy sa presťahovali na statok: Žiť tu trvalo je často zloženie si ružových okuliarov (Rozhovor)

Daniela a Matúš sa so svojimi deťmi presťahovali na bývalý ranč Dobrodvor v obklopení lesov a lúk. Žijú v jednej z troch chalúpok, ktoré sa nachádzajú na hektárovom pozemku a zvyšné dve prenajímajú. Na stredné Slovensko sa presťahovali z Bratislavy, kde prevádzkovali prvý bezobalový obchod s remeselnou bezlepkovou pekárňou a cukrárňou U Dobrožrúta. Dnes sa aj naďalej venujú originálnym receptom – bezlepkovým, vegánskym a bez bieleho cukru – a ich kváskové chleby a pečivo sú veľkou inšpiráciou pre tisícky fanúšikov. Okrem toho doma stále pracujú na prerábkach svojho statku.

Epoch Times Slovensko: Na sociálnych sieťach inšpirujete tisíce ľudí. Pred tým sa vám podarilo rozbehnúť vlastnú pekáreň a cukráreň a venujete sa aj rôznym bylinkám či kakau. Je to skutočne mnoho, no málokto by možno povedal, že za týmto všetkým sa skrýva rodina žijúca priamo na statku. Ako ste sa dostali k tomuto nápadu?

Daniela Zvalová: My pochádzame z dediny, ale keď sme mali 20 rokov, odišli sme žiť do hlavného mesta. Tam sme si užili rýchlosť mesta, možnosti a vybláznili sme sa v rámci párty života. Aj sme si založili rodinu, začali podnikať, ale ako deti rástli, cítili sme potrebu byť viac s nimi, byť viac v prírode a spomaliť. Prirodzene prišiel nápad presťahovať sa mimo Bratislavu. Mysleli sme si, že by náš domov mohol byť v Marianke, ale tam sme sa nenašli. Nuž a keďže pochádzame zo stredného Slovenska, dostali sme nápad odísť bližšie k rodine. Neušli sme, neodišli sme s hnevom, ale s vďakou za to, čo všetko nám Bratislava dala a naučila nás. Náš čas v meste sa naplnil. My sme to vnímali už dlhšie, že potrebujeme byť bližšie k prírode. Silný impulz bola pandémia. To posunulo mnoho ľudí bližšie k tomu, čo už dlhšie túžili zrealizovať.

V tom čase ste boli na obhliadke viacerých domov. Z nejakého dôvodu vám učarovali stavby, ktoré si vyžadovali prerábky. Ako ste sa na to celé pozerali? Brali ste to ako výzvu alebo zmenu?

Toto racionálne naozaj neviem vysvetliť. Stáli sme uprostred lúky a obaja sme vedeli, že toto je to miesto. Vedeli sme, že si domčeky budú vyžadovať veľa prerábok aj investícií. Keby sme sa na to celé pozreli hlavou a prepočtami, tak je možné, že by sme sa zľakli a nešli do toho. Takže áno, priznávame, že toto bolo skôr intuitívne rozhodnutie a aj nás to dobieha, lebo nie sme schopní všetky prerábky financovať. Hľadáme rôzne možnosti a nevzdávame to. Zároveň si ale nevieme predstaviť urobiť tu nejaké veľké zásahy do rozloženia domov. Toto miesto má veľmi silné genius loci a obaja sme takí, že roboty sa nebojíme, takže množstvo práce nás neodradilo. 

Nie je síce ojedinelé, že aj mladí ľudia investujú do starších domov, ale vo vašom prípade išlo aj o úplne iné prostredie. Prišli ste z Bratislavy na statok. Zažili ste aj určité prvotné šoky? Ako vyzerali vaše prvé týždne a mesiace?

Jasné, že sme zažili šok. Hneď moje prvé zrútenie nastalo pri vypratávaní drevenice, ktorá bola kompletne prelezená myšami. To som musela vonku rozdýchavať a pripomínať si, prečo sme sa sem presťahovali. Druhé zrútenie bolo pri prerábke vody. Museli sme rozkopať celý dvor a keď som to uvidela skoro ma trafilo. Tiež nás prekvapil rozmer prerabok v kúpeľni. Mysleli sme si, že len natrieme obkladačky, ale postupne sme prišli na to, že kúpeľňu musíme prerobiť úplne od základov. Pod obkladačkami boli ďalšie a ďalšie obkladačky a pod nimi trámy rozožierali drevokazné mravce. Nebolo nám všetko jedno.

Ako sa vám darilo realizovať všetky prerábky a práce?

No, tu je naša slabá stránka a na túto slabú stránku aj doplácame. Nie úplne efektívne sme našetrené peniaze investovali. A tým, že sme prišli o jediný a stabilný príjem – našu pekáreň, prerábky sa realizovali ťažšie a ťažšie, pretože kombinácia nestabilný príjem + veľa prerábania je vražedná kombinácia. Toto inak rozhodne neodporúčame. Nás to priviedlo skoro k vyhoreniu.

Mali ste niekedy pocit, že by ste to najradšej vzdali?

Toto býva dosť pravidelný pocit. Našťastie, sa opúšťame na striedačku. Obom nám najviac pomáha len sa rozhýbať do práce a prestať sa tým utápať. Začať nejaké činnosti zvyčajne prinesie novú vlnu nádeje a síl pokračovať. Nič svetoborné, ani prudko koučingové. Proste sa rozdýchame a vrhneme sa do práce.

Ako sa vám na to, čo sa vám už podarilo vybudovať, dnes pozerá?

Toto je dôležitá súčasť toho, ako nevyhorieť. Snažíme sa stále obhliadať a vyhodnocovať, čo sa zlepšilo. Ono to ide pomaly a to je najnáročnejšie pre človeka z mesta. Najviac hrdí sme určite na to, že sme súbežne dokázali prerábať aj budovať gazdovstvo. 

Mnohí sa rozhodnú odcestovať na vidiek na pár dní, aby si oddýchli od každodenného života, no pre vás je práve statok ten každodennou rutinou. Na sociálnej sieti ukazujete všeličo možné – napríklad aj presúvanie 300-kilového balíka sena…

Žiť tu trvalo je často zloženie si ružových okuliarov. Nie je to len ružové. Realita na gazdovstve býva dosť premenlivá. Nikdy neviete, kedy a čo budete riešiť. Či bude dostatok sena, či nevypadne prúd a vy budete musieť nosiť vodu zo studne. Človek sa učí veľkej flexibilite a áno aj presúvanie 300-kilového balíka je u nás bežné, lebo nemáme techniku. Ak nám nepomôže sused, musíme si pomôcť sami. Náš deň je rôzny, podľa sezóny. V zime je menej prác vonku, na jar sa zas všetko rozbieha. Teraz pripravujeme záhradu, sadíme semienka, otelila sa nám krava, takže aj dojíme a spracovávame mlieko, do toho prerábame, čo vieme, sme s deťmi, ja mám aj iné projekty. Vediem vzdelávaciu skupinu a muž chodí na rôzne fušky, aby nejako udržal cashflow. Občas mám pocit, že deň má 50 hodín.

Čo vám z mestského života najviac chýba? Na čo sa vám ešte stále nepodarilo úplne zvyknúť?

Nosiť hotovosť. Tu sa na veľa miestach platí v hotovosti, čomu sa ani nedivíme, ale na toto som si stále nezvykla.

Predpokladám, že dedinský život v roku 2026 nie je návrat do minulých čias so slamenou strechou, kachľami a bez elektriny…

Nuž, to je individuálne, každý to má inak. Niekomu vyhovuje žiť bez elektriny. My sme si stanovili nejaké body, niečo ako štandard, ktorý chceme. To bolo napríklad, aby v dome kam pôjdeme bývať, bola elektrina, aby tam bol odpad, tečúca voda a tiež, aby k nemu viedla spevnená cesta. My sme pár mesiacov žili aj v prívese, ale to nie je naša cesta.

Deti sa tešia zo zvierat. Môžu sa tu slobodne pohybovať, jazdiť na bicykloch či na koni. Vidia skutočnosť. Vedia, odkiaľ je mlieko, čo na to treba, že to nie je ľahké a že si to vyžaduje zodpovednosť a aj obetovanie niektorých výletov.

No napríklad teraz je u nás témou používanie mobilného telefónu u staršej dcéry, ale toto by sme riešili aj keby sme žili v meste. Toto je otázka, na ktorú sa ťažko odpovedá, lebo my sme aj počas života v meste nemali televíziu. Prišlo nám to zbytočné a nepotrebné. Divní sme možno aj v tom, že nemáme žiadne platformy ako Netflix a podobne a úspešne vedieme aj deti ku knihám.

Ďakujeme za rozhovor!

Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK