Eurovízia – festival, na ktorom pred polstoročím zažiarila ABBA – sa mení na liaheň LGBT umelcov. (Komentár)
Eurovízia je značka, ktorá má na poli hudby svoje miesto už od roku 1956. Európska vysielacia únia (EBU) sa rozhodla pre festival v štýle talianskeho San Rema, ktorý by oslovil medzinárodné publikum. Prvá naživo vysielaná súťažná show prebehla vo švajčiarskom Lugane a víťaznú trofej si z nej odniesla domáca speváčka Lys Assia s piesňou Refrain dnes paradoxne až v úsmevne punktičkárskom zameraní na skladbu a jej interpretáciu – bez nadstavby nehudobných efektov a s jedinou pódiovou rekvizitou, ktorou boli opulentné kvetinové väzby. Celá estetika pozostávala len z kvetov, čistých línií ženských šiat speváčky a vokalistiek, ako aj z presne strihaných oblekov vokalistov či členov orchestra.
Festival si postupne razil cestu do ďalších hostiteľských zemí a na pôvodných sedem zástupcov jednotlivých európskych štátov sa nabaľovali ďalší. Časom sa nepatrne menili aj pravidlá a spôsob hlasovania, v základe však významné zmeny nenastali. Napríklad stopáž jednej skladby sa z pôvodných 3 a pol minúty znížila už v 50. rokoch minulého storočia na tri minúty, tento limit platí až doteraz. Asi najčastejšie prechádzala zmenami podmienka pre vystupujúcich spievať v rodnom jazyku. Tá bola niekoľkokrát prijatá i zrušená. Aktuálne nemajú v tomto smere interpreti žiadne obmedzenia.
Sedemdesiate roky
V roku 1974 sa Eurovízia zapísala do hudobných dejín „objavom“ švédskej štvorice ABBA, ktorú vďaka víťazstvu v tejto súťaži pozná celý svet. ABBA vtedy v britskom Brightone zabodovala skladbou Waterloo, hoci rok predtým skončila v luxemburskej Eurovízii s piesňou Ring Ring na treťom mieste.
Od prvej show sa toho až tak veľa nezmenilo. Ak nerátame žánrový posun a dobe popisné oblečenie, pódium bolo ešte vždy relatívne strohé a pozornosť sa sústredila na kvalitatívne prevedenie skladby. Vokálne a inštrumentálne zručnosti plus inovatívne prvky, hoci aj na báze popového songu, ešte vždy dominovali usporiadaniu a dynamickosti scény. Živosť televízneho prenosu oproti vysielaniu z 50. rokov priniesla možnosť farebného sledovania, aj preto sa napríklad pódiové kostýmy ženskej časti kapely ABBA stali ikonickými. Nič viac, nič menej.
Rozporuplné prvky Eurovízie 2024
Píše sa rok 2024 a na 68. ročníku Eurovízie vo švédskom Malmö nehviezdia hudobné kvality, ale bezmedzná dramatickosť vystúpenia, šialené rekvizity, kontroverzné prejavy, lascívne pózy, zvrátené posolstvá, sexualita každého druhu, svetlá, farby, ideológie. Zelenú dostal aj satanistický rituál, ktorý predviedla nebinárna Bambie Thug, aby takto „inovatívne“ reprezentovala Írsko. Fotografie žiakov z írskej katolíckej školy, ktorí Bambie Thug držali v súťaži palce, nehovoriac o podpore študentov a učiteľov zo strednej školy, ktorá má v hlavičke svätého Jozefa, len dotvárajú obraz toho, kam až môže snaha o presadenie predstavy o norme zájsť. Bambie Thug to nakoniec prinieslo šieste miesto.
Francúzsko na Eurovízii reprezentoval Slimane, spevák s alžírskymi koreňmi – tie sa zľahka pretavili aj do sladkobôľneho songu Mon Amour. Jeho vystúpenie bolo asi najúspornejšie. Podobne úsporný bol aj spevákov súťažný kostým, čo bol jediný provokatívny prvok klasického podania piesne. Kvôli univerzálnosti odkazu však v piesni nepoužil žiadne rodové zámená. Netreba dodávať, že Slimane je gay a objavil sa aj na titulke francúzskeho časopisu Têtu určeného LGBT komunite. Spevák sa pred súťažou v rozhovore pre Têtu sťažoval na homofóbne a rasistické správy od Francúzov, ktorým sa nepáči, že ich má reprezentovať Arab. Zo 68. Eurovízie si Slimane odniesol štvrté miesto.
O tretie miesto sa podelila ukrajinská dvojica – rapperka známa ako Alyona Alyona a pesničkárka s pseudonymom Jerry Hail, ktorá v súťažnej skladbe Teresa & Maria obsiahla spievané pasáže. Skĺbenie spevu a rapu s textom motivovaným Ježišovou matkou Máriou a rehoľnou sestrou (v r. 2016 svätorečenou) Matkou Terezou na súťažiach tohto typu očividne funguje. Otázkou je, aký podiel na úspechu piesne má aktuálna situácia na Ukrajine či fakt, že sa Alyona Alyona hrdo hlási k myšlienke feminizmu a „body“ pozitivite.
Chorvátsko v súťaži zviditeľnil projekt Baby Lasagna, za ktorým sa skrýva hudobník Marko Purišič. Purišič získal s nekomplikovanou, no chytľavou skladbou Rim Tim Tagi Dim, ktorej názov je inšpirovaný chorvátskym ľudovým tancom, druhé miesto. Vystúpenie Baby Lasagna patrilo na pomery súťaže opäť k tým menej extravagantným. Song s potenciálom sezónneho hitu nebol v žiadnom smere prelomový, Baby Lasagna sa však na určitý čas nepochybne zahniezdi v hľadáčiku značnej časti divákov Eurovízie.
Víťazom súťaže sa stal Švajčiar Nemo Mettler s viacžánrovou fúziou The Code. Mettler, ktorý sa v piesni vyznáva zo svojej nebinárnosti, okorenil teatrálne vyznenie vystúpenia niekoľkými lascívnymi pózami v krátkej sukničke a „uspieval“ ju aj napriek výrazne dynamickej choreografii. Spevák v ďakovnej reči vyjadril nádej, že bude naplnený prísľub Eurovízie o šírení myšlienky mieru a dôstojnosti pre každého človeka. Ako prvý nebinárny víťaz súťaže neskôr na tlačovej besede povedal, že ľudia ako on potrebujú viac súcitu a empatie a získaná trofej patrí aj im.
Je Eurovízia apolitická?
Na stránkach ESC (Eurovision Song Contest) sa píše, že ide o nepolitickú udalosť a povinnosťou všetkých zúčastnených je zabezpečiť, že súťaž nebude spolitizovaná. Vzápätí tu však narazíme na výpis hodnôt, ktoré ESC reprezentuje a ktoré by mohli zlé jazyky klasifikovať ako vlastnú snahu o politizáciu akcie. Univerzálnosť, rozmanitosť, rovnosť a inkluzívnosť, oslavovanie rozmanitosti hudobnými prostriedkami. Všeobjímajúce hodnoty, o ktorých sa v slušnej spoločnosti nepochybuje alebo nesmie pochybovať. EBU hovorí popri univerzálnosti či rozmanitosti aj o nezávislosti, dokonalosti, zodpovednosti a inováciách. Keby sme tieto slová rozmenili na drobné, tak by sme mohli napadnúť slovo dokonalosť, ktoré minimálne hudobne nekorešponduje s tým, čo v posledných rokoch Eurovízia presadzuje a ponúka, rovnako by sme mohli polemizovať o nezávislosti.
Pri pohľade na pódium sa z otvorenej náruče pre rôznorodosť každého druhu stáva taká naliehavá oslava „inakosti“, že nestranný divák vníma takmer výhradne len tento parameter súťaže a pýta sa, ako je možné, že menšina je zrazu vo väčšine. Je toto posolstvo apolitické? Je podsúvanie myšlienky prijať bez výnimky kohokoľvek ešte vždy vyjadrením empatie voči minoritám, alebo je to otvorená podpora ideológie, ktorá už hrubo ovplyvňuje svet kultúry a športu, no prostredníctvom politík jednotlivých štátov zasahuje aj do života ako celku?
Spolitizovaná účasť izraelskej speváčky
Pripomeňme si najskôr rok 2022, kedy bola aj napriek deklarovanej apolitickosti z Eurovízie vylúčená Ruská federácia, dôvodom bol rusko-ukrajinský konflikt. Ruské televízie (VGTRK a Chanell One/Rusko) reagovali na toto rozhodnutie vystúpením z EBU – tá zablokovala Rusku možnosť zúčastniť sa ďalších podujatí Eurovízie až do znovuobnovenia členstva.
Aktuálny ročník súťaže sa niesol v znamení protestov voči účasti reprezentantky Izraela. Izrael dnes čelí zo strany OSN obvineniam z genocídy v pásme Gazy. Organizátori výzvu protestujúcich odmietli práve argumentom o apolitickej povahe súťaže, ktorej cieľom je spájať prostredníctvom hudby ľudí z rôznych kútov sveta. Izraelská speváčka Eden Golan teda príležitosť vystúpiť dostala, avšak s podmienkou upraviť text a zmeniť názov skladby October Rain (Októbrový dážď), ktorý odkazuje na spustenie konfliktu zo strany Hamasu. Po modifikácii textu a premenovaní songu na Hurricane si Eden Golan na Eurovízii vyspievala piate miesto.
Reakcie divákov
Tento ročník nie je zďaleka prvým pokusom organizátorov Eurovízie o presadzovanie mimohudobných tém. Konzervatívnejší diváci „z našich luhov a hájov“ píšu v komentároch o morálnom úpadku či politickej manipulácii mládeže. Česi, ktorí podľa článku J. Špuláka poslali najviac hlasov účastníčkam z Ukrajiny a Izraela, v súvisiacich komentároch označujú Eurovíziu ako frašku, blázinec, súťaž o najväčšieho exota, ukážku dekadencie a degenerácie ľudstva. Opačný postoj vyjadrili českí čitatelia len vzácne. Keď však odbehneme na YouTube, pod väčšinou videoklipov z Eurovízie nájdeme naopak prevažne pozitívne až nadšené reakcie fanúšikov jednotlivých interpretov, ktorí velebia hudobné prevedenie, choreografiu, ale aj vyslané ideové posolstvá.
Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nutne odrážať stanovisko The Epoch Times.
