EÚ berie jadrovú energiu na milosť, pritom by ju mala podporovať tak ako obnoviteľné zdroje (Rozhovor s českým expertom)
Rozhovor s Jiřím Marekom, predsedom medzinárodnej konferencie o jadrovej energetike NE•RS 2026, o témach aktuálneho ročníka, vývoji v jadrovej energetike aj šanciach Českej republiky stať sa jadrovým centrom Európy.
Epoch Times: Čo sa v súčasnosti deje okolo výstavby nového bloku v Dukovanoch? Zatiaľ je ticho…
Jiří Marek: To, že sa nič neobjavuje v médiách, je vlastne dobré znamenie. Znamená to, že všetko ide podľa plánu. Všetky strany pracujú tak, ako majú, presne tak, ako si to predsavzali v zmluve. Myslím si, že minulý mesiac Kórejčania odovzdali našim ľuďom niečo, čo sa predtým nazývalo úvodný projekt. Sú to vlastne už dosť významné technické špecifikácie a podklady na to, aby sa celý ten obrovský systém, mašinéria prípravy a schvaľovania rozbehla na plné obrátky. Takže podľa mňa to pokračuje dobre.
18. ročník jadrovej konferencie NE•RS sa uskutoční 11. júna v paláci Autoklubu ČR v Prahe. Aké témy budú na tohtoročnej konferencii rezonovať?
Ono je to vlastne dané zoznamom prednášajúcich a účastníkov, ale bude sa to točiť okolo procesu výstavby nových blokov v Dukovanoch a toho, čo sa momentálne deje. Ďalšie témy sa budú týkať dodávateľských reťazcov, akým spôsobom bude prebiehať predlicenčné konanie a podobne.
Jadro je hodnotené ako nízkoemisný zdroj, napriek tomu nemá pre rozvoj rovnaké podmienky ako obnoviteľné zdroje. Vy pritom tvrdíte, že uhlíková stopa veterných a solárnych elektrární je v skutočnosti vyššia ako v prípade jadra. Môžete to vysvetliť?
Vo všetkých materiáloch a v dokumentoch, napr. od Medzinárodnej energetickej agentúry alebo ďalších inštitúcií a, samozrejme, aj Európskej komisie, sa uvádza, že emisná záťaž, resp. uhlíková stopa jadrovej elektrárne je 5 gramov ekvivalentu CO2 na jednu vyrobenú kWh. V prípade veterných turbín je to 11 gramov a v prípade solárnych elektrární 34 gramov. Takže z hľadiska životného prostredia a uhlíkovej stopy je jadrová elektráreň neporovnateľne výhodnejšia a lepšia.
To sa síce vie, ale taxonómia Európskej komisie, ktorá je hlavným podkladom na nastavenie financovania, to akosi neberie na vedomie. Jadrová energetika sa berie akoby na milosť, ale rozhodne nie je zaradená medzi nízkoemisné zdroje, kam patria typické obnoviteľné zdroje energie, teda vietor a solárne riešenia. A tie sa bez investičnej podpory absolútne nezaobídu, a v mnohých prípadoch ani bez prevádzkovej.
Keby tam boli zaradené jadrové elektrárne, teda výroba z jadra, logicky by muselo dôjsť aj k tomu, že by to bol podporovaný zdroj, a potom by rozvoj a renesancia jadrovej energetiky boli naozaj masívne. Mohlo by sa zopakovať to, čo sa dialo medzi rokmi 1975 až 1995: to bola naozaj skvelá jadrová éra, keď sa zo súčasných 400 reaktorov fungujúcich vo svete postavila absolútna väčšina.
Nie je to tak dávno, čo jadro podporila predsedníčka Európskej komisie, keď povedala, že odklon od neho bol strategickou chybou. Naznačuje to niečo viac, že by mohlo dôjsť k „rehabilitácii“?
Verbálne áno. Nechcem byť skeptik, ale napríklad aj dáma, ktorá k tomu má naozaj čo povedať, generálna riaditeľka Svetovej jadrovej asociácie Sama Bilbao y Leónová, ktorá sa už dvakrát zúčastnila na našich konferenciách, je vzhľadom na počet nových zdrojov, ktoré by sa mali postaviť do roku 2050 (približne 150 nových veľkých elektrární), skeptická. Povedala, že to fyzicky nie je možné.
Je pravda, že sa rozprávame o niečom, čo bude o 25 rokov, a je pravda, že za 25 rokov sa to v druhej polovici minulého storočia zvládlo. Tu sme však v inom regulačnom aj výrobnom prostredí, takže nie som skeptik, ale taký obrovský boom, aký začal v 70. rokoch minulého storočia, asi nenastane. Na druhej strane je to nevyhnutné, pretože dopyt po elektrine bude v roku 2050 podľa väčšiny predikcií približne dvojnásobný v porovnaní so súčasnosťou.
Hovorili sme o emisnej záťaži jadra a obnoviteľných zdrojoch energie. Ako vychádza porovnanie týchto dvoch spôsobov výroby z hľadiska nákladov?
O tom prebieha veľká diskusia. Sú ľudia, ktorí tvrdia, že jadro je veľmi drahé. Samozrejme, suma, ktorú musíte vynaložiť na výstavbu obrovskej elektrárne, je veľká. A finančný plán je taký, že musíte projekt minimálne 5 rokov pripravovať a potom 8 rokov stavať. Takže skôr, ako začnete vyrábať, náklady sa sčítajú a nakoniec je to povedzme 200 miliárd korún (16,47 miliardy eur) na jeden blok. A potom to začnete splácať. Zvyčajná lehota splácania je 30 rokov. Ak sa to postaví dobre a Kórejčania s tým majú skúsenosti, pretože oni to podľa hesla „On time, on budget“ vedia, tak je tá návratnosť v podstate v poriadku.
Pri nákladoch na obnoviteľné zdroje sa hovorí o tom, že vietor a slnko sú v prevádzke zadarmo, takže tu sú len investičné náklady. Nesmieme však zabúdať na to, že každý zdroj tohto typu je potrebné nejakým spôsobom pripojiť do siete.
To znamená obrovské investície do sietí, aj u nás, kde máme vynikajúcu sieť, tak prenosovú, ako aj distribučnú, ide o desiatky miliárd ročne. Teraz sa začína hovoriť o akumulácii a o ďalších aspektoch (flexibilita, zdieľanie …): toto kladie obrovské nároky na riadenie.
Zatiaľ čo na zásobovanie Českej republiky vám stačí 6 – 7 veľkých systémových elektrární, tu máte tisíce zdrojov, ktorých prevádzka stojí obrovské peniaze. Predtým to zvládala spoločnosť ČEPS so svojím dispečingom a dispečingmi distribučných energetických spoločností. Malé odchýlky v dennom odbere sa vyrovnávali a zúčtovávali ex post.
Teraz meranie a plánovanie prebieha v štvrťhodinových intervaloch, takže sú tam nemalé nároky a vyžaduje to neporovnateľne robustnejšiu a flexibilnejšiu sieť. Tieto komplikácie sa pripisujú na vrub práve týmto malým prerušovaným zdrojom. No a keď sa to spočíta, solárna energia aj vietor vychádzajú drahšie ako jadro.
V najlepšej podobe si to môžete prečítať v analýze Bank of America starej približne dva roky. Na porovnanie tam používajú parameter, ktorý má skratku LFSCOE, čo znamená „levelized full system cost of energy“. V ňom sa započítavajú aj náklady na distribúciu, riadenie, flexibilitu, záložné zdroje, likvidáciu po ukončení prevádzky a ďalšie externality.
Aj preto vychádza veterná a solárna energia v konečnom dôsledku ešte oveľa drahšie. A je tu ešte jedna vec, o ktorej sa veľa nediskutuje. Pri jadrovej energii zo všetkých elektrární sveta máte zo zákona 100 % istotu, že ich prevádzkovatelia sú povinní odkladať peniaze na systém zneškodňovania rádioaktívneho odpadu a likvidáciu elektrárne.
V ideálnom prípade ju zlikvidujete tak, že tam opäť zostane zelená lúka, aká tam bola predtým. Ale pri solárnych elektrárňach a veterných turbínach to v cene nie je ani náhodou započítané, ani to nie je takto prísne legislatívne ošetrené.
Uviedli ste, že na pokrytie rastúcej spotreby je potrebné postaviť vo svete ďalších 150 veľkých jadrových blokov. Nemohli by túto požiadavku splniť dnes toľko diskutované malé modulárne reaktory (SMR)?
No, keby som to vzal na príklade Rolls-Royce SMR, ktorý je v Česku, samozrejme, najviac spomínaný, pretože v ňom má podiel aj spoločnosť ČEZ a počíta sa s jeho výstavbou, tak ten má výkon 472 MW. To znamená, že by ich muselo byť viac ako 300. Je tu však aj ďalší projekt, ktorý už úspešne odštartoval v Kanade a počítajú s ním, myslím, aj Poliaci – GE Vernova Hitachi s reaktorom s výkonom 300 megawattov. Číňania zasa počítajú s tým, že budú mať 100-megawattový reaktor.
Tieto malé modulárne reaktory budú, samozrejme, hrať podstatnú úlohu. Myslím si však, že to nebude také rýchle, aby niekedy v roku 2035 stál v Česku takýto reaktor. V jadrovej komunite je známe, že povoľovací proces, ktorý vykonáva licenčný úrad (v Česku je to Štátny úrad pre jadrovú bezpečnosť), je v podstate rovnaký ako pri veľkých blokoch, pretože to nie je malý reaktor. Výkon 472 MW je viac, ako mali pôvodne Dukovany – 440 MW na jeden blok.
Tipnete si, ktorá krajina v Európe podľa vás postaví prvý SMR a o aký model pôjde?
Zatiaľ to vyzerá na spoločnosť Rolls-Royce v spolupráci s ČEZ. Rolls-Royce má v pláne, že prvý demonštračný blok postaví v Anglicku, kde má povolenie na tri bloky v lokalite Wylfa; potom sa môže začať stavať v Česku. Hovoria, že by to mohlo byť na začiatku 30. rokov.
Ak v Európe existuje konkurencieschopný projekt, nemyslím si, že to budú Poliaci s technológiou GE Vernova & Hitachi. Kandidátmi sú skôr Švédi. Na Švédoch je zaujímavé to, že sa príliš nezúčastňujú na rôznych predbežných, zbytočných diskusiách, ale keď sa pre niečo rozhodnú alebo keď si myslia, že je to dobré, najprv to perfektne pripravia a až potom to pustia do sveta. To je moja osobná skúsenosť.
Keď Švédi tento rok povedali „postavíme minimálne 8 nových reaktorov, môžu to byť aj tie malé, uvidíme“, tak to skrátka platí. Podľa mňa je toto rozhodnutie u nich úplne jasné. Majú technický potenciál aj skúsenosti. Navyše pôvodne švédska firma ASEA je jednou z tých, ktoré vyrábali reaktory v 70. a 80. rokoch, a na to sa tam nezabudlo. Takže si myslím, že Švédi budú veľmi rýchli – možno rýchlejší ako Česi.
Česko má silné jadrové know-how. Bude schopné uplatniť ho na európskom trhu? A stane sa jadrovým hubom, ako sľubuje český minister Havlíček? Alebo ho predbehne niekto iný?
Už som na to čiastočne odpovedal. Švédi, keď sa do niečoho pustia, majú vynikajúce zázemie, bohaté skúsenosti a odborné školstvo minimálne na rovnakej úrovni ako v Česku.
Navyše majú podnik na výrobu paliva, kde sa vyrába palivo pre reaktory Westinghouse. Teraz sa tam vyrába aj palivo pre reaktory VVER-1000, takže v súčasnosti pre všetky ukrajinské reaktory. Aj v Temelíne už nahrádzajú staré ruské palivo týmto palivom z továrne vo Västeråse.
Ďalším dôvodom, prečo im verím, je to, že celý systém ukladania rádioaktívneho odpadu do hlbokých úložísk, do žulových masívov asi 500 metrov pod zemským povrchom, je švédsky koncept, ktorý následne prijali prakticky všetky štáty na svete. Švédi to vymysleli v rokoch 1980 až 1984 a odvtedy toto know-how exportovali do celého sveta. Sú na špici, sú veľmi konkurencieschopní a určite budú mať schopnosť poskytovať odborníkov, technológie a podobne.
Pravdupovediac, Francúzi, ktorí patria, samozrejme, k absolútnej špičke, budú mať dosť starostí sami so sebou, pretože potrebujú 50-tisíc nových ľudí do jadrového sektora. Nemyslím si, že by Francúzi masívne expandovali na celosvetový trh.
Česi sa môžu rovnať Švédom. Pripomínal som riaditeľovi Energoprojektu Petrovi Machovi, že na konci 70. rokov, keď sa stavali Jaslovské Bohunice, začínali sa stavať Dukovany a existovali plány na Temelín a na množstvo ďalších elektrární, mal Energoprojekt vyše 700 zamestnancov, z ktorých 400 pôsobilo v jadrovej energetike. Teraz, samozrejme, takýto počet zamestnancov nemajú, ale ich ambíciou je mať minimálne 300 ľudí, ktorí budú špičkovými špecialistami v oblasti inžinierstva. A sem to môžu dotiahnuť aj ďalšie české firmy typu Škoda JS, Doosan Škoda Power a iné, ktoré sa zaoberajú elektrotechnikou a riadením.
České školstvo má relatívne dobré renomé, pretože má dosť silné centrá: Jadrová fakulta plus Strojnícka a Elektrotechnická fakulta na ČVUT v Prahe, Západočeská univerzita má obrovskú tradíciu a prepojenie na plzenské jadrové strojárstvo a v Brne je veľmi silné jadrové zázemie na Elektrotechnickej fakulte VUT.
Takže jadrových odborníkov bude mať Česko v čase, keď budú hotové veľké bloky a prípadne malé modulárne reaktory, podľa vás dosť?
V tomto som optimista. Vychádzam zo skúseností: som z generácie, ktorá po skončení školy dostala šancu pracovať v jadrovej energetike. Všetci sme do toho vstupovali bez hlbších znalostí problematiky. No a po desiatich rokoch sme to boli my, kto tieto elektrárne spúšťal, prevádzkoval a vyvíjal. Preto verím v atraktívnosť tohto odboru, ako aj v silu vedomostí a schopností mladých ľudí.
Ďakujeme za rozhovor.
Článok bol preložený z českej edície Epoch Times.
Ako hodnotíte tento článok? Zanechajte nám spätnú väzbu.