A Američania vraždili Indiánov… (Skutočná história ruského kolonializmu)
…alebo keď chýbajú argumenty…
Pomerne často v diskusiách na sociálnych sieťach, keď nejaký ruskou propagandou ovplyvnený človek nevie, ako argumentovať inak, tak zahlási vetu „…a Američania vraždili Indiánov…“. Čím sa snaží naznačiť, že Američania sú horší ako Rusi, lebo tí isto iste Indiánov nevraždili. Nuž tak teda, pozrime sa na to.
Celé sa to volalo „kolonizácia“. Išlo vlastne o osídľovanie cudzích území spojených so zakladaním vlastných osád na týchto územiach, nezriedka v znamení podmanenia si pôvodného obyvateľstva. Poväčšine kolonizácia započala v 16. storočí, a to tak v prípade Afriky, ako aj severnej a južnej Ameriky. Agresivita, brutalita a pažravosť nositeľov civilizácie, väčšinou pod znamením kresťanského kríža, znamenali pre státisíce domorodcov smrť či otroctvo. To, čo páchali Španieli v ríši Aztékov či Inkov, Briti, Portugalci, Francúzi, Nemci či Belgičania v Afrike a Briti či Francúzi v severnej Amerike, je dodnes smutnou vizitkou „vyspelejších“ krajín a ukážkou, čoho všetkého je ľudstvo schopné.
V tomto zmysle akoby Rusko stálo mimo tejto vlny brutálneho kolonizovania. Lenže opak je pravda. Cár Ivan IV. Hrozný dobyl kazanský (1552) a astrachanský chanát (1555), prekročil Ural a začal obsadzovať Sibír, v roku 1639 už stáli Rusi na brehu Tichého oceána a zakladali Vladivostok. Koncom 17. storočia sa stal ruským cárom Peter Veľký, ktorý začal budovať ruské impérium. V preklade to znamená, že Rusom sa stalo dovtedajšie Rusko malým a začali sa rozťahovať do všetkých strán.
V roku 1732 sa pri brehoch Aljašky vylodili Michail Gvozdev a Ivan Fedorov. Následne v roku 1741 Vitus Bering preskúmal časť pobrežia Aljašky a viacero Aleutských ostrovov. Od roku 1784 už prebiehala intenzívna kolonizácia Aljašky ruskými prisťahovalcami. Hlavným cieľom ruskej kolonizácie bolo posilniť ruský vplyv v tejto oblasti, zahájiť „spoluprácu“ s domorodcami a previesť ich na pravoslávnu vieru.
Tá kolonizácia na ruský spôsob vyzerala poväčšine nasledovne: niekde zakotvila ruská loď a posádka na brehu určila vhodné miesto pre osadenie erbu. Nie erbu, ktorý by bol vidieť zďaleka. Tu sa erb zakopával do zeme – do plytkej jamy sa vložili hlinené tehly a na ne sa položil medený ruský znak. Väčšinou išlo o vyobrazenie dvojhlavej cárskej orlice, občas aj s krížom a nápisom „Zemlja Rossijskogo vladenia“. Miesto sa zaznamenalo do palubného denníka, celá akcia bola utajená, a bum ho – územie patrilo Rusku.
Ak Rusi natrafili na domorodcov, ruské štátne symboly na medených štítkoch boli odovzdané náčelníkom kmeňov. Samozrejme s poučením, že to musia domorodci nosiť na hrudi, že je to znak Ruského impéria, ktorý má záujem o blaho všetkých národov, a ak štítky budú ukazovať cudzincom, tí si ich budú vážiť, lebo im dopne, že domorodci sú pod ruskou ochranou.
Prvými domorodcami, ktorých Rusi stretli, boli obyvatelia Aleutských ostrovov. Neskôr, keď Rusi začali podnikať výpravy do vnútrozemia Aljašky, narážali na nové indiánske kmene. V tej dobe sa Rusi rozťahovali už aj na severe Japonska a na Kurilských ostrovoch, pričom ich tam ťahal hlavne lov kožušinových zvierat. A tento lov sa vzhľadom na množstvo zvierat na Aljaške logicky rozšíril aj na toto územie. Do tej miery, že Rusi oficiálne založili v roku 1799 „Rusko – americkú spoločnosť“, ktorej úlohou bolo dostať pod kontrolu lov kožušinovej zveri a jej predaj.
Ten lov zvierat, či ako to Rusi nazývali, „spolupráca“ s domorodcami, mal určité fázy. Prvou etapou „spolupráce“ s Aleutmi bol výmenný obchod. Rusi dávali Aleutom odevy, oceľové nástroje, nádoby, bižutériu, a brali od nich kožušiny morskej vydry, kože losov, jeleňov či medveďov. Druhá fáza začala, keď Rusi vyrubili na Aleutov tzv. kožušinovú daň, jasak. Na základe nej museli Aleuti odvádzať Rusom množstvá kožušín. Toto bolo spojené s ešte jednou črtou spolupráce: Rusi si z jednotlivých kmeňov Aleutov vzali do zajatia pár významných osôb. Deti náčelníkov, starejších kmeňa a pod. Nazývali to „dlhodobými návštevami“, pričom títo zajatci (amanati) mohli byť navštevovaní svojimi blízkymi za predpokladu, že spolupráca a odvádzanie kožušín funguje a Aleuti poslúchajú. Keď sa tak nedialo, návštevy boli ukončené vrátane života zajatcov.
A keďže Rusi rýchlo zistili, že Aleuťania sú zdatní lovci, stupňovali svoje požiadavky na objemy kožušín až do tretej fázy „spolupráce“, ktorú popísal v roku 1801 otec Gedeon: „…Rusi pripravili klady na nohy, nasadzovacie klady na krk, pre mladých pripravili prúty, pre tridsaťročných trstenice a pre starých palice. Na západnom myse ostrova Kodiak vystúpili Rusi z člnov, so strelnými zbraňami, a povedali: „no, ak nechcete loviť, povedzte, začneme strieľať…“. Po pristátí pri ďalšom aleutskom otrove vypálili Rusi z dela, rozložili pred dedinu klady a palice a povedali: „…kto nechce loviť, nech si vyberie“. A mlátili Aleutov až do vynútenia si poslušnosti.
Takto prebiehala „spolupráca“ Rusov s Aleutmi, ktorí sa niekoľkokrát vzbúrili, a vždy to dopadlo rovnako – vyvraždením celých osád. Ako vtedy napísal Vasilij Berch: „…Aleuti najprv prijali Rusov vľúdne, ale keď sme po nich začali žiadať jasak, úplne sa zmenili...“. A keď Rusi pri jednom masakri vyvraždili niekoľko stoviek Aleutov, Berch uviedol: „…po tomto ponaučení sa už neodvážili obyvatelia Aleutských ostrovov na Rusov útočiť...“ Rusi si teda dokázali Aleutov podmaniť za cenu vraždenia a zotročenia.
Lenže – v tej dobe prichádzali do kontaktu s Aleutmi aj Briti a Francúzi. A tí mali trocha iný štýl „spolupráce“. Oni si Aleutov neznepriatelili, nakoľko s nimi obchodovali. Aleuti predávali kožušiny, a Briti im (a hlavne Indiánom vo vnútrozemí) ponúkali zbrane, pušný prach, náboje, červené farbivo (k pomaľovaniu tváre) a prikrývky. To úplne stačilo na to, aby Rusi tvrdili, že ich Briti chcú dostať z Aljašky prostredníctvom Indiánov. Faktom je, že Rusi sa voči Indiánom v tej dobe správali ďaleko brutálnejšie ako Briti. Takže keď Rusi začali obsadzovať vnútrozemie Aljašky, stavať si osady a mestá, a súbežne vraždiť Indiánov, hlavne z kmeňa Tlingitov, ničiť ich hroby a oberať ich o zásoby na zimu, začala medzi Indiánmi a Rusmi vojna.
V roku 1802 Tlingiti zaútočili na Michajlovskú pevnosť postavenú Rusmi na Aljaške (Sitka), zabili posádku a mesto vypálili. V roku 1805 Indiáni spálili ruskú pevnosť Yakutat a Rusov pozabíjali. Ešte v roku 1851 Indiáni útočili na ruskú osadu Nulato na Yukone. Boje Tlingitov trvali viac ako 50 rokov a významne sa podpísali pod neschopnosť Rusov rozšíriť svoj vplyv na Aljaške. Pôsobenie na Aljaške bolo pre Rusov čoraz nebezpečnejšie a vzhľadom na logistiku aj nákladnejšie, a po porážke v Krymskej vojne, kde Rusi utrpeli značné vojenské aj ekonomické straty, rozhodli sa napokon Aljašku predať. Stalo sa tak 18. októbra 1867.
Pôsobenie Rusov na Aljaške bolo brutálne a plné násilia. Počty Inuitov počas ruskej kolonizácie klesli na 20% pôvodného stavu, pričom pod tento pokles sa podpísali nielen choroby dovlečené Rusmi, ale aj sadizmus a násilie Rusov hnaných lovom kožušín. V roku 1989 bol v aljašskom meste Sitka postavený pamätník Rusovi Baranovovi, ktorý sa ako jeden z prvých podieľal na kolonizácii Aljašky. V roku 2020 bol tento pamätník presunutý s odôvodnením, že „…Baranov síce zanechal nezmazateľnú stopu v histórii Sitky, ale tiež viedol zotročovanie, vraždenie a okrádanie pôvodného obyvateľstva Aljašky – Tlingitov a Aleutov. Násilie, ktorého sa vtedy Baranov dopúšťal, bolo historickou traumou pre pôvodné obyvateľstvo a stále ubližuje jeho členom“.
Za zmienku taktiež stojí šírenie pravoslávneho náboženstva na Aljaške. Kvôli obracaniu aleutských domorodcov na ortodoxné náboženstvo bol v roku 1794 zriadený na ostrove Kodiak vikariát ako súčasť Irkutskej diecézy. Osem mníchov tam hneď prvú zimu roku 1794 a na jar 1795 pokrstilo 8000 domorodcov. Ako píše Gavril Davydov: „…keďže mnísi neovládali jazyk domorodcov, museli kázať cez tlmočníkov, ktorý rusky ako tak vedeli. Tým ale tlmočníci nemohli chápať pre nich úplne nové a vysoké myšlienky a ešte menej mohli tieto myšlienky vysvetliť ostatným. Kvôli tomu napokon mnísi nahnali do mora niekoľko domorodcov naraz, prečítali nad nimi motlitbu, nasadili im kríže a už boli domorodci kresťanmi…“
Bolo by možné uviesť aj to, že sa Rusi pokúsili kolonizovať Kaliforniu. V roku 1808 pristáli pri kalifornských brehoch, kde zistili značný výskyt morskej vydry, a pod vedením Ivana Kuskova zahájili kolonizáciu územia. Asi 150 km severne od dnešného San Francisca vybudovali v rokoch 1812 – 1841 pevnosť s názvom Slavjansk, neskôr známu ako Fort Ross, a zahájili aktivity, ktoré ale nevoňali v tej dobe tam pôsobiacim Španielom, a tak odtiaľ Rusov pekne krásne vyprevadili. A asi by sa dali uviesť aj snahy Rusov o kolonizovania Havaja, ale to nemá zmysel. To podstatné ,čo treba uviesť, je, že každá krajina, ktorá v tej dobe kolonizovala nové oblasti, sa správala spupne, agresívne, a brutalitou si vynucovala poslušnosť u domorodcov. Rusi v tomto prípade neboli výnimkou, skôr boli svojím sadizmom odpudivým príkladom kolonizácie.
Keď spomínam kolonizáciu Ameriky Rusmi, nedá mi neuviesť ešte jeden podstatný detail. V decembri 2022 ruský politik Boris Nadeždin reagoval na ruskú propagandu, ktorá tvrdí, že „…akékoľvek územie, kde sa hovorí rusky, sa musí stať súčasťou Ruskej federácie…“, slovami: „…v Kalifornii je viac ľudí, ktorí hovoria rusky, ako v celej Chersonskej oblasti. A ešte niečo vám poviem: anglosasi po stáročia utláčali Indiánov. A Indiáni sme my, Rusi. Indiáni prišli z Ruska…“. Takto sarkasticky reagoval na ruskú propagandu, ktorá sa snažila ospravedlniť vojnu na Ukrajine a vraždenie Ukrajincov. Faktom ale je, že predkovia dnešných amerických Indiánov prišli na americký kontinent pred asi 20 tisíc rokmi z územia dnešného Ruska. Podľa analýz DNA pôvodní predkovia Indiánov žili na území dnešného Altaja, niekde medzi Ruskom, Kazachstanom, Mongolskom a Čínou. Do Ameriky sa dostali cez zamrznutý Beringov prieliv, a približne 14 tisíc rokov dozadu sa genetický kód Altajcov a amerických Indiánov začal odlišovať. Altajci, ktorí ostali žiť na území dnešného Ruska, sa v poslednom tisícročí, vplyvom pohybu národov, ale aj výbojov v oblasti dnešnej Číny a Mongolska, začali sťahovať, pričom dnes majú k pôvodným Altajcom (a teda aj americkým Indiánom) najbližšie Jakuti a Evenkovia žijúci v Rusku. Nože pozrime sa na ich históriu.
Jakuti dnes žijú na území východnej Sibíri, kam sa presťahovali z južnej Sibíri v 11. až 14. storočí. Dnes Jakuti žijú v oblastiach s najnižšími teplotami, napriek tomu ich legendy a eposy spomínajú ťavy a leopardy. A nakoľko si z pôvodnej oblasti Jakuti priniesli aj znalosti metalurgie a lovu, stali sa výhodným materiálom pre kolonizáciu Rusmi v 17. storočí. Rusi postavili kolonizovanie Sibíri na brutálnom vymáhaní jasaku sprevádzanom mučením a vraždením. Obzvlášť prvý guvernér Jakutska, Peter Golovin vynikal brutálnym sadizmom. Na Jakutov uvalil nešpecifikovaný jasak, čiže Jakuti, ktorí chceli prežiť, museli doniesť neznámy počet kožušín. Ak ich Golovinovi úradníci neprijali, nasledoval trest. Oficiálne sa kožušiny mali odvádzať do Moskvy, ale úradníci z Jakutska si v zmysle hesla „…cár je ďaleko a boh je vysoko…“ robili, čo chceli. V roku 1642 sa Jakuti vzbúrili, zaútočili na Jakutsk, ale boli zmasakrovaní. Do dnes sa medzi Jakutmi spomínajú urezané nosy a uši, vypichávané oči, pochovávanie Jakutov zaživa a pod. Golovinovi úradníci mučili a popravovali ľudí celé dni a mesiace, a kým došli na správanie sa tohto sadistu sťažnosti až do Moskvy, vyvraždil nesmierne veľa Jakutov.
Jakuti, ktorí prežili ruskú kolonizáciu, vyhlásili v roku 1917 nezávislosť. Tá dlho netrvala – jej predstaviteľov boľševici poriešili spôsobom sebe vlastným a v zmysle príkazu Stalina došlo k násilnej rusifikácii vrátane likvidácie ich kultúry a náboženstva. Jakuti povstali proti sovietom v rokoch 1921 až 1923, boli ale nemilosrdne potlačení, a zbytok vzdorovitých Jakutov skončil v dobe stalinského teroru v roku 1938. A samozrejme – v roku 1994 sa Boris Jeľcin oficiálne ospravedlnil za genocídu páchanú na Jakutoch.
Evenkovia pochádzajú od Bajkalu, dnes žijú v strednej Sibíri, medzi riekami Jenisej a Lena, a pozdĺž rieky Amur. Boli to lovci, chovali kone či soby. Od 17. storočia boli vraždení Rusmi pri výbere jasaku, od 19. storočia boli násilne obracaní na pravoslávne kresťanstvo, počas ZSSR boli nútení vzdať sa tradičného spôsobu života a pracovať v kolchozoch. Rusi a následne sovieti potlačili ich kultúru, jazyk aj tradície. Dnes, aj napriek silnej asimilácii Rusmi a významnému problému s alkoholizmom, sa Evenkovia opäť stavajú na nohy, oprašujú svoje tradície a vracajú sa k pôvodnému spôsobu života.
Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nutne odrážať stanovisko The Epoch Times.
