Cestovanie, Domov, Zaujímavosti

Zastávka bez autobusu. Ako sa žije v najmenšej dedine na Slovensku (Reportáž)

Oficiálne má najmenšia obec na Slovensku jedenásť obyvateľov. Miestny nám však povedal, že celoročne ich tu v skutočnosti zostáva možno päť.

Zaparkovali sme pri autobusovej zastávke. Až neskôr sme sa dozvedeli, že autobus do Príkrej už nejazdí. Zastávka však nezostala úplne bez využitia. Počas našej návštevy v nej parkovala motorka.

Príkra patrí k miestam, kde si človek veľmi rýchlo uvedomí, aké relatívne sú vzdialenosti. Od okresného mesta Svidník ju delí približne sedemnásť kilometrov, no po príchode máte pocit, že ste sa ocitli oveľa ďalej. Nie geograficky, ale spôsobom života.

Žiadny obchod, krčma ani premávka. Niekoľko domov roztrúsených medzi kopcami, pokosené lúky a vzduch voňajúci letom. A predovšetkým ticho, ktoré si človek z mesta začne uvedomovať až vtedy, keď ho naozaj zažije.

Muž s kľúčom od kostola

Len čo sme vystúpili z auta, z domu oproti vykukla žena. Pozdravili sme sa a pokračovali pešo k drevenému chrámu, ktorý bol hlavným dôvodom našej zastávky. Cestou sme minuli jediného muža.

Chrám vyzeral zatvorený. Už sme sa zmierili s tým, že si ho pozrieme iba zvonka, keď sa pri nás objavil muž, ktorého sme pred chvíľou stretli.

„Chcete ísť dnu?“

Mal kľúče.

Ukázalo sa, že sa o chrám stará. Podľa jeho slov sa gréckokatolícky Chrám svätého Michala archanjela začal stavať v roku 1776 a dokončený bol o rok neskôr. V 30. rokoch 20. storočia ho z pôvodného miesta preniesli o niekoľko desiatok metrov vyššie. Súčasný vzhľad získal po veľkej obnove v rokoch 2001 – 2002.

Vo vnútri sa zachoval ikonostas z 18. storočia, pričom niektoré ikony sú ešte staršie. Medzi najhodnotnejšie patrí ikona svätého Mikuláša zo 16. storočia.

Správca nám niekoľkokrát spomenul meno Skljarský. Až neskôr som pri čítaní dejín obce pochopil širšie súvislosti. Majiteľ miestnej sklárne Skljarský bol podľa obecnej histórie hlavným fundátorom chrámu. Jeho syn Ján Skljarský-Juhasevič neskôr vyštudoval vo Ľvove za kantora a učiteľa a stal sa prvým vysokoškolsky vzdelaným rodákom z Príkrej.

Syn sa správcu spýtal, či v Príkrej býva.

Nebýva. Žije v neďalekom Svidníku a kedysi bol dokonca starostom Príkrej. O chrám sa pred ním starali jeho rodičia, ktorí v dedine žili. Po ich smrti v tom pokračuje on.

V Príkrej síce už nebýva, ale stále má kľúč od jej kostola.

Zostala hŕstka ľudí

Príkra pritom nebola vždy iba malou osadou ukrytou medzi lesmi. V 18. a 19. storočí tu fungovala skláreň, pre ktorú okolité bukové lesy poskytovali potrebné drevo a miestne svahy kvalitný kremeň.

Vyrábali sa tu fľaše, poháre, poháriky a ďalšie sklenené výrobky, ktoré sa predávali aj na trhoch v dnešnom Poľsku. Skláreň fungovala až do prvej svetovej vojny. V lese sa podľa obecnej histórie dodnes nachádzajú zvyšky pecí a úlomky skla.

Dedina leží bokom od hlavných ciest, medzi kopcami, ktoré vysvetľujú aj jej názov. Okolitý terén je strmý – príkry.

Najviac obyvateľov mala podľa dostupných údajov v roku 1930, keď ich tu žilo 146. V roku 1980 to bolo už len 48, pri sčítaní v roku 1991 pätnásť a v roku 2001 sedem. Dnes má Príkra oficiálne jedenásť obyvateľov, no podľa miestneho správcu ich tu celoročne zostáva približne päť.

O tom, ako málo ľudí tu zostáva počas celého roka, svedčí aj nedávna reportáž STVR. Z 26 domov je podľa nej celoročne obývaných iba šesť domácností.

Počas leta však Príkra trochu ožíva. Vracajú sa ľudia, ktorí tu majú chalupy alebo zdedili domy po rodičoch a starých rodičoch. Niektorí v dedine vyrastali, iní sem chodievali na prázdniny. Väzba na miesto zostala, hoci ich trvalá adresa je už dávno inde.

Aj počas našej návštevy bolo zrejmé, že letná Príkra má viac obyvateľov než tá štatistická.

Keď chýba obchod aj autobus

Život v obci s hŕstkou stálych obyvateľov má svoje praktické stránky. V Príkrej nie je obchod ani krčma a podľa miestnych sem už nejazdí ani autobus.

„Kto má auto, má situáciu jednoduchšiu. Kto ho nemá, spolieha sa aj na susedov. Keď sa ide nakupovať, ľudia sa dohodnú a tí s autom vezmú ostatných,“ hovorí správca kostola.

Ako takýto život vyzerá v praxi, sme začuli úplnou náhodou. Dve miestne ženy sa rozprávali o tom, čo budú mať na večeru. Jedna skonštatovala, že v komore už toho veľa nemá, asi si dá acidofilné mlieko a možno zemiaky.

V meste by podobná veta znamenala cestu do najbližšieho obchodu. V Príkrej je to trochu zložitejšie.

Možno aj preto tu susedská pomoc nie je peknou frázou do obecnej kroniky, ale praktickou súčasťou každodenného života.

Letná idylka, zimná realita

Počas letného sobotného podvečera sa Príkra ukazovala z príjemnejšej stránky. Voňali pokosené lúky, bolo ticho a z okolitých kopcov sálalo leto. Človeku ľahko napadlo, aké príjemné by bolo na podobnom mieste na pár dní vypnúť.

Správca kostola nám však pripomenul, že prísť sem v lete na návštevu je niečo iné než zostať celý rok.

Zimy sú podľa neho tvrdé. V Príkrej môže byť aj o niekoľko stupňov chladnejšie než v Svidníku a pri silnom snežení sa prejaví aj jej odľahlá poloha. Snehu vraj niekedy napadne toľko, že ho cestári už nemajú kam ďalej odhŕňať na okraje úzkej cesty.

Vtedy musí prísť snehová fréza. Správca spomínal, že pri mimoriadne silných zimách v minulosti pomáhala so sprejazdnením prístupu aj armáda, aby dedina nezostala odrezaná od sveta.

To, čo je počas augustového podvečera najväčším čarom Príkrej – poloha medzi kopcami, ticho a vzdialenosť od ruchu mesta – sa môže počas zimy zmeniť na jej najväčšiu komplikáciu.

Náš osemročný syn zjavne praktické nevýhody celoročného života v Príkrej veľmi neriešil. Správcu sa spýtal, či náhodou nevie o nejakom dome na predaj.

Domov však v dedine nie je veľa. Ľudia, ktorí k Príkrej majú vzťah, si ich podľa neho väčšinou nechávajú. Vyrastali tu, chodievali sem k starým rodičom alebo nehnuteľnosť zdedili a dnes ju využívajú ako chalupu.

„Ale ak sa vám tu páči, nejaký pozemok by sa našiel,“ naznačil nám a dodal, že chalupu si môžeme postaviť.

„Dni obce“ pre desať ľudí

Rozhodli sme sa prejsť pešo až na koniec dediny. Tam sme objavili miestny obecný úrad. Ak si človek pod týmto názvom predstaví klasickú administratívnu budovu, v Príkrej musí svoje predstavy trochu upraviť. 

Úrad sídli v malom kontajnerovom domčeku, ktorý mohol mať odhadom štyri krát štyri metre. Oveľa zaujímavejšie však bolo dianie pred ním.

Na hlavnej ceste bol rozložený párty stan a pod ním sedelo pri stoloch približne desať či dvanásť ľudí. Pri hudbe sa jedlo, popíjalo aj niečo ostrejšie a panovala veselá sobotná podvečerná nálada. Stan so stolmi zasahoval prakticky do cesty, akoby sa príliš nepočítalo s tým, že by tadiaľ práve malo prejsť auto.

„Vyzerá to, že sme trafili na dni obce,“ zavtipkoval som.

Pozdravili sme sa, odfotili obecný úrad a nechali ich pri ich posedení. Ak by nás zavolali na kus reči, zrejme by sme neodmietli. Sami sme sa však nikam tlačiť nechceli.

V tej chvíli sedelo pred obecným úradom približne toľko ľudí, koľko má Príkra oficiálne obyvateľov. A možno dvojnásobok tých, ktorí tu podľa miestnych skutočne žijú počas celého roka.

Dedina môže byť malá. To ešte neznamená, že je mŕtva.

Ľudia odišli, vzťah k dedine zostal

Práve to bol možno najsilnejší dojem z Príkrej. Štatistiky hovoria o obci, ktorá sa za niekoľko desaťročí zmenšila z viac než stovky obyvateľov na jedenásť. Pri krátkej návšteve však človek nevidí iba príbeh vyľudňovania.

Vidí aj ľudí, ktorí si nechávajú domy po rodičoch a vracajú sa sem na leto. Bývalého starostu, ktorý už žije v Svidníku, ale pokračuje po rodičoch v starostlivosti o drevený chrám. Susedov, ktorí sa odvezú spoločne na nákup. A skupinu ľudí sediacu v sobotu podvečer pri jednom stole pred obecným úradom.

Okolo toho sú pokosené lúky, strmé zelené kopce a ticho. Žiadna kaviareň, obchod ani turistická atrakcia, pri ktorej by bolo treba stáť v rade. Vlastne ani ten autobus.

Keď sme sa vracali k autu, zastávka bola stále prázdna. Teda až na tú motorku, ktorá v nej stále parkovala. Keď už autobus nejazdí, aspoň má zastávka nové využitie.

A možno práve tento obrázok vystihuje Príkru lepšie než údaj o počte obyvateľov. Miesto sa zmenilo, ľudí ubudlo a niektoré veci stratili svoj pôvodný význam. Dedina však nezmizla. Ľudia, ktorí k nej patria, si naďalej nachádzajú dôvod vrátiť sa.

Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK